i svoje kačky...

Hasičom sa stal náhodou, po skončení základnej vojenskej služby. Keďže bol jedináčik, rodičia ho nechceli na vojnu pustiť. "V tom období - v roku 1968 - keď k nám došla 'osloboditeľská' armáda, nás na vojnu nebrali. Ja som vtedy robil v železiarňach, otec prišiel neskôr za mnou a vravel, že musím 'narukovať'. Na vojnu som sa dostal ako 20-ročný. Mali sme nejaké rodinné známosti a vybavilo sa, aby som si vojnu odpracoval. Tak som sa dostal do Inžinierskych stavieb, kde som bol 19 mesiacov. Zvyšok som odslúžil v Dubčekovej jednotke, ktorá bola Hradnou strážou. Zažil som štátnikov, chodil Brežnev či Castro, vítali sme ich na letisku v Bratislave. Vojna to nebola zlá, každý týždeň ma strihali, mal som bielu košeľu a pomaly nepoznal, čo je to ešus. Stretol som sa s ním len na cvičení streľby," spomína si L. Dragun.

Ubytovaný bol v Duklianskych kasárňach, neďaleko bola hasičská stanica. Tam si mladý Ladislav po prvý raz detailnejšie všimol hasičov. Utkveli mu v pamäti a neskôr ho kamarát prehovoril, aby sa stal jedným z nich. Jeho argumentom bolo, že ak sa ním stane, tak počas troch rokov vlastne odrobí len jeden. Bolo to logické, keďže tak v minulosti, ako aj dnes hasiči slúžia 24 hodín, a potom majú dva dni voľno.

Tieto argumenty Ladislava zlomili. Videl, že hasiči športujú, dobre vyzerajú. Po vojne sa vrátil do Košíc a nastúpil opäť do Inžinierskych stavieb. "Tam sa mi práca v dielňach nepozdávala, chcel som ísť vonku na opravy, kde ponúkali vyšší zárobok. Povedali mi, že pre mňa miesto nemajú, a ak sa mi nepáči, nech idem preč. Ihneď som šiel na Verejný požiarny útvar v Košiciach, kde som nastúpil 15. novembra 1971." Na jednom pracovisku strávil takmer 40 rokov. Vraví, že bolo dobre, ráno sa postarali o techniku, mali rozcvičku a hrali volejbal. Stal sa šéfom odborov, ktorým je dodnes: "Kamaráti sa zo mňa smiali, že som bukretár. To preto, lebo som rozdával kvety a ocenenia na rôznych podujatiach."

Keď k hasičom nastúpil, nemal žiadnu hasičskú školu. V tých časoch sa tradovalo, že hasičom sa môže stať človek, ktorý má školu čierneho remesla. Teda strojár, baník či hutník. Potom vznikla škola pre hasičov v Žiline a Ladislav tam išiel na šesťtýždňový kurz, no už mal za sebou aj prax. Spomína, že Košice boli baštou hasičského športu. Teraz sa im nejako nedarí a on nevie prečo.

Po nastúpení ho prekvapili všelijaké veci. Vo vedení boli len členovia strany, mali školy vyštudované v Moskve. Od roku 1967 boli totiž vybraní pracovníci zložiek požiarnej ochrany pravidelnie vysielaní na štvorročné štúdium na Vysokej inžinierskej požiarno-technickej škole Ministerstva vnútra ZSSR. Túžil tam ísť aj Ladislav, dal si aj prihlášku po skončení strednej priemyselnej školy, ktorú vyštudoval popri zamestnaní. No nebol straník, tak to nevyšlo.

Šéfovia ho však pri nástupe za hasiča vítali s tým, že mu povedali - Laci, keď sa nenaučíš piť, dlho tu nevydržíš. "Dnes je však trend opačný. Hasičom nemôže byť nik, kto si rád vypije, a už vôbec nie počas pracovnej doby. Je to správne, lebo ide o zodpovednú prácu, ktorá si vyžaduje čistú myseľ. Hasič sa musí rozhodnúť v priebehu niekoľkých sekúnd správne, aby uchránil život či majetok ľudí. Niekedy sa hasiči pri výjazdoch dokonca orientovali podľa krčiem. Navigácia neexistovala."

Na VSŽ nezabudne

Vždy ho lákala robota s chlapmi, nie kancelária. Absolvoval tisícky výjazdov, niektoré zásahy boli tragické, sú aj také, na ktoré do konca života nezabudne. "V horiacom dome v Košiciach sa pri požiari udusila kolegova dcéra. Dievča bežalo z pivnice na prvé podlažie, na medziposchodí spadlo a udusilo sa. Hasičov volali až vtedy, keď bol viditeľný dym. Mamka prala v práčovni, deti medzitým podpálili pivnicu. Bol to strašný pocit, ja som dokonca ani nevedel, že je to jeho dieťa. Zistil som to až po tom, čo ma začala biť jeho žena. Bola z toho veľmi rozrušená... Keby tam nebola polícia, mali by sme s ňou čo robiť. Išlo o náročný zásah, odpadol mi jeden z hasičov, volal som záchranku. Spolu s ním vyniesli kolegovia aj to dievčatko, mohlo mať asi šesť rokov. Medzitým prišla sanitka a lekár ju prezrel, dieťaťu sa však už nedalo pomôcť," vysvetľuje dlhoročný hasič a dodáva, že podobné zážitky by nikomu neprial.

To ešte nevedel, že ho čaká ešte náročnejší zásah. V roku 1995 došlo pri prácach na plynových rozvodoch vo VSŽ k výbuchu na potrubí v blízkosti vysokopecného potrubia. Z poškodenej rúry začal unikať vysokopecný plyn. V ovzduší došlo k inverzii a pravdepodobne v dôsledku nej k nekontrolovanému pohybu unikajúceho plynu v prízemných vrstvách. Následky boli mimoriadne vážne, na otravu CO až 13 ľudí zomrelo a 244 postihnutých bolo ošetrených. L. Dragun viedol zásah ako veliteľ. Nespomína sa mu ľahko. "Toto bude v mojej pamäti stále. Vidieť toľko mŕtvych pokope je ťažké. Do zamoreného terénu nemohli ísť chlapci bez dýchacích prístrojov. Tie, ktoré sme vtedy mali, vydržali maximálne polhodinu. Potom sme našli spôsob, ako byť dlhšie v tom priestore a začali sme učiť chlapcov, ako sa rýchlo nadýchnuť a prepojiť tú fľašu. Bol to môj najhorší zásah, bol som zronený pomaly na smrť. Psychika bola napätá."

Pred zásahom vo VSŽ hasili garáž na Trebišovskej. Už vtedy vravel kolegom: "Chlapci, pripravte sa, možno pôjdeme do železiarní." Nikde sa nehovorilo o tom, že by išlo o únik plynu, ale mal pocit, že to bude zlé. Najhoršie bolo, že plyn zostal dole. Keď prišli na miesto, videli spúšť. Zamestnanci behali hore-dole, chceli opustiť objekt. Mali masky, ale nebolo ich dosť pre všetkých. Prichádzali aj takí, ktorí chceli ísť do roboty, hasiči im vraveli, že ich tam nepustia.

"Do VSŽ sme vyrazili po pol jedenástej večer. Dvanásť mužov na dvoch cisternách a jednej protiplynovej avii nieslo 21 dýchacích prístrojov. Keď som sa po príchode do závodu pýtal, čo budeme hasiť, jeden z hasičov mi povedal, že nič, že budeme zachraňovať životy," spomína L. Dragun a dodáva, že v zbore bol vtedy 25 rokov.
"Mal som veľmi zlé pocity, toľko mŕtvych, to by vzalo aj silnú náturu. Boli sme prví, ktorí išli do zamorených priestorov a vynášali nevládne telá. Doniesli sme ich do priestorov požiarneho útvaru. Tam si ich už preberali záchranári. Pamätám si napríklad, že moji chlapi doniesli dve ženy, o ktorých si už všetci mysleli, že im niet pomoci. Lekári zo záchranky však nestrácali nádej. Nakoniec sa ukázalo, že obe žijú."

Hasiči stále, znova a znova hľadali a prinášali ďalších ľudí: "Keď chlapi okolo druhej priniesli od trate štyroch, ktorým sa už nedalo pomôcť, všetci sme si uvedomili, aké je to všetko vážne, hrozné. Priznávam, že napriek dýchacím prístrojom sme mali strach. Upokojili sme sa až vo vojenskej nemocnici, kde nás všetkých po skončení zásahu prezreli. Nik z nás sa neotrávil, menšie bolesti hlavy mohli byť následkom vyčerpania a únavy."

Výbuch v Krásnej

Šokoval ho aj výbuch domu v Krásnej. Keď tam prišiel, kamarát mu vravel: "Laco, však tu bol dom a niet ho." Výbuch bol taký silný, že zrovnal tri poschodia a vo vnútri zostal majiteľ. "Žena v tom čase kŕmila prasce, lebo mali zabíjať. Dieťa bolo vyhodené von zo zadnej strany, bolo vidieť kmitajúce nôžky a časť trupu. Žilo! Okamžite som sa snažil dostať čo najbližšie, stúpil som na klinec, ktorý mi vošiel do nohy. Použili sme hydraulické náradie na rozťahovanie plechov pri dopravných nehodách a vankúše. Kričali sme: 'Doneste vankúše a roztiahneme to!' Chceli sme dieťaťu čo najskôr pomôcť, priložili sme rebrík, podložili vzduchom plnené vankúše a dieťa vypadlo do rúk kolegovi. Bol na rebríku a začal padať aj on. Držali sme, ako sa len dalo. To dieťa sme zachránili, žije dodnes..."

Dnes už bývalý hasič dodáva, že majiteľ bol pri plynovom sporáku, išiel ho podpáliť, aby zohrial vodu na zabíjačku. Výbuch však nenastal od sporáka, ten chlap mal auto na plyn, ktorý unikal do montážnej jamy v garáži. Nahromadil sa a vybuchlo to. "Majiteľ domu výbuch neprežil, no začalo sa hovoriť o tom, že žena tam mala mať ešte syna z prvého manželstva. Hľadali sme ho, nakoniec vysvitlo, že odcestoval niekde za prácou."

Na Luniku IX išlo o špecifické zásahy. Väčšinou volajú hasičov neskoro. V byte na Hrebendovej uhoreli tri deti, hasiči ich vytiahli a nakoniec sa dozvedeli, že akým právom dali ich telá ku smetným nádobám.
"Museli sme však zabrániť, aby sa tam príbuzní nemotali, pretože bolo treba zasahovať. Policajti dotiahli nádobu, hasiči ich prikryli vlastnými dekami. Tam sa nedá ísť, pokiaľ nepríde polícia. Vyháňate deti, debatujete s nimi, ale rozkrádajú autá, bežne nás tam opľúvali. V noci nám potkany neraz behali popod nohy, je to hrôza, Čarnogurský mal asi malú lopatu..."

Kde máte tie tyče?

L. Dragun pôsobil ako starší požiarnik, veliteľ čaty, robil zástupcu veliteľa útvaru, skončil ako veliteľ družstva. Keď sa stretne s kamarátmi - hasičmi - neustále preberajú prípady. Rozmýšľajú, či nemohli postupovať inak. Nevie sa spamätať, že je dôchodca, práca mu chýba. Ani jeden zo synov v jeho šľapajach nepokračuje.

Tvrdí, že hasiči by nemali robiť dlhšie ako do 55 rokov, no po 15h majú nárok odísť na výsluhový dôchodok. "Teraz vláda uvažuje o tom, aby keď vrazia do hasiča peniaze, aby po pätnástich rokoch neodišiel s výsluhovým dôchodkom. Ja som tak nikdy nechcel urobiť." Mladým hasičom radí, aby riskovali zdravo, študovali a učili sa narábať s technikou.

V práci však zažil aj veľa srandy. Ženám sa totiž ich uniforma vždy páčila: "Dnes hasičské remeslo niečo znamená, na chlapcov ženy letia. Stal sa mi prípad, že prišli dve ženy na vrátnicu. Opýtali sa ma, či vraj máme také rúry, okolo ktorých sa ženy môžu točiť. No reku, poďte, ukážem vám. Aj to vyskúšali, museli mať nejaké znalosti v týchto veciach. Ale nevyzliekali sa..."

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári