zie prišiel Košičanom porozprávať na prednáške Iné cesty. Jeho spomienky sme zaznamenali, dnes prinášame prvú časť, keď na bicyklie spolu so štyrmi kamarátmi prešiel Tadžikistan.

"Som klasický kancelársky počítačový pracovník, konkrétne IT vývojár," predstavuje sa Miroslav. "Aby som to sedenie medzi štyrmi stenami nejako vykompenzoval, venujem sa vo voľnom čase rôznym pohybovým aktivitám, hlavne v prírodnom prostredí. Mám na mysli horský bicykel, skialpinizmus, v minulosti aj horolezectvo alebo skôr vysokohorskú turistiku."

Miroslav nie je vyslovene cestovateľ, ako o sebe tvrdí, ale prvotne sa zameriava skôr na športový cieľ. V minulosti to bolo vystúpiť na pomerne hodnotný vrchol, v posledných rokoch objavil čaro cestovania na bicykli v rôznych zaujímavých krajinách. "Viackrát v minulosti som pôsobil v horách strednej Ázie (Pamir, Tjan-Shan) a tiež v horách Južnej Ameriky. Asi pred štyrmi rokmi som prvýkrát skúsil cyklistickú expedíciu do pomerne exotického Albánska, odvtedy reflektujem výhradne na cyklistické výzvy - Pamir high way, Karakoram high way..."

Je síce pekné vyraziť do neznámej krajiny, ale prečo práve na bicykli? Veď existujú aj pohodlnejšie dopravné prostriedky. "Ako som už spomenul, v prvom rade je to ten športový cieľ - niečo prebicyklovať. Má to však aj iné prednosti. Na rozdiel od iných prostriedkov (auto, autobus) je kontakt s krajinou a ľuďmi takmer nepretržitý a maximálne intenzívny. A na bicykloch sa tak nejako dostávame na úroveň miestnych ľudí, ktorí toho materiálne veľa nemajú. My toho tiež veľa nemáme dokonca ešte menej ako oni, lebo oni majú aspoň toho somára, ktorý ich odvezie. Nás neodvezie nikto, my musíme sami pedále krútiť."

Prípravu na cestu dokonale charakterizuje iba jeden výraz. Minimalizmus. "Osobne razím túto teóriu, teda brať čo najmenej vecí. Logicky sa ide omnoho príjemnejšie na ľahkom bicykli ako na preťaženom. Aj pri každodennom rozbaľovaní a zabaľovaní sa ušetrí veľa času, keď nemám veľa harabúrd. Ale zase sme sa pohybovali v oblasti najvyšších pohorí sveta, teda takmer zimná výbava bola nutná. Boli sme pripravení prenocovať pri teplotách hlboko pod bodom mrazu. Na pamírskej náhornej plošine sme namerali v noci mínus sedem. Dobrý spacák však stačí, stan netreba, keďže v lete tu zrážky prakticky nehrozia. Nevozíme ani variče a veci na varenie, využívame miestne zdroje. Zásoby potravín väčšinou na jeden deň a len zriedkavo na viac. Nutné sú aj nejaké prostriedky na opravu bicyklov. Neraz sme totiž museli zastavovať, lebo nám tŕnité kroviny v horách robili do gúm dierky."

Samotná cesta sa začala pre piatich Slovákov letecky. "Leteli sme z Viedne do tadžického Dushanbe a odtiaľ strastiplným pozemným transferom do centra pamírskej oblasti Chorogu, kde sa začala bicyklová púť, ktorá trvala asi tri týždne." Tadžikistan je krajina divokých hôr a dobrých ľudí. "Celé je to umocnené typickým ázijským neporiadkom, kvôli ktorému do Ázie vlastne chodíme. Prvý dojem z hlavného mesta a okolia bol horúčava a sucho. Ako sme však vnikali hlbšie do hôr, klíma bola znesiteľnejšia, pribúdali horské rieky, obzor ohraničovali snehobiele štíty. Prakticky celé územie vypĺňa jedno z najvyšších svetových pohorí Pamír, ktorého štíty presahujú výšku 7 000 metrov. Pamír tvorí aj nehostinná náhorná pustatina, ktorá je tiež úchvatná najmä v kombinácii s veľkými pamírskymi jazerami. Cesta občas viedla dnom vyschnutého soľného jazera, ktoré má tvrdý a hladký povrch. Príjemne sa po ňom bicykluje."

Väčšina obyvateľstva v krajine vyznáva islam, avšak hlásia sa k menej ortodoxnej vetve tohto náboženstva. "Tento fakt spolu s dlhoročným vplyvom komunistickej vlády spôsobil, že vplyv islamu nie je taký výrazný a povedali by sme, že ľudia sú z nášho pohľadu celkom normálni. Informácie z netu hovoria o veľmi pozitívnom vzťahu k cudzincom a na vlastnej koži sme vyskúšali, že je to tak, dokonca ešte lepšie, ako sme čakali. Podľa našich kritérií, ako je napríklad rast HDP, je krajina určite niekde nad priepasťou svetovej ekonomiky. Ale ľudia vyzerali byť celkom šťastní, teda ľudské šťastie asi neurčuje HDP."

Keď si človek prezerá fotografie z výletu po Tadžikistane, hlavne z prírodných krás, má pocit, že popis ani nepotrebuje. Vyzerá to tam skutočne ako raj na zemi. "Z riek, okolo ktorých sme v horách bicyklovali, sme normálne mohli piť. Aj tak nebola často iná možnosť. Vzduch je čistý a vidno doďaleka. Stany sme nemali, to sme dosť leniví voziť ich a stavať. Spávali sme pod širákom. Väčšinou sme prijali pozvanie k niekomu do domu, ale na noc sme sa najradšej rozložili na záhrade. Trochu sme sa báli bĺch... Na pamírskej plošine však ľudia veľmi nežijú, tam sme spali úplne nadivoko. Na nejaké nočné návštevy sme vôbec nemysleli, ako vieme, islam prísne odsudzuje krádeže a ľudia mali tendenciu skôr dávať ako brať. Zvierat sme sa nebáli. Nemám vedomosť, že by tam žila nejaká nebezpečná zver."

Tadžický národ žije v rôznych príbytkoch. V mestách, ale aj vysoko v horách, kde ich domčeky často splývajú s okolitou krajinou. "Pamírske domy sú z hlinených tehál, bez omietky, len vo vyšších polohách sú omietnuté, zrejme aby vydržali drsné podmienky, najmä v zime. Vnútri sú však príbytky útulné a čisté. Je tam málo nábytku, zato veľa kobercov a rôznych prikrývok. Väčšinu miestnosti tvorí taká vyvýšená plocha, kde sa stoluje aj spí. Stoly ani stoličky nepoužívajú, jednoducho sa rozprestrie obrus, naň sa rozloží jedlo a ľudia sedia okolo v tureckom sede. Nemá každý tanier, ale je sa z jednej misy." Hlavné mesto Dushanbe je výtvorom sovietskych staviteľov. "Nesmú chýbať mramorové monštrá, ako budova najvyššieho sovietu a Leninovho múzea a nejaké paneláky socialistického typu. Toto mesto má aj trochu odlišnú atmosféru, asi preto, že tu žije veľa Rusov."

Bicyklovať sa po meste mohli aj doma, preto im bolo lepšie v horách. Partia Slovákov sa dostala ozaj vysoko. "Prešli sme cez dva priesmyky, presahujúce 4 000 metrov a pár dní sme bicyklovali okolo tejto hranice. Nie sú to nejaké extrémne výšky, ale bolo cítiť, že trochu ubúda kyslík. Keď sa stúpa pešo na nejaký vysoký kopec, nie je problém povedzme každých 10 krokov zastať a poriadne sa rozdýchať. Ale na bicykli sa nedá vždy zastavovať a nasávať kyslík. Problém bol aj vietor, ktorý sa v niektorých údoliach pravidelne rozfúkal predpoludním a do večera len silnel. Samozrejme, podľa Murphyho zákonov cyklistiky fúkal vždy proti smeru jazdy."

Na svojich cestách natrafili slovenskí cyklisti na osadu, ktorá pôsobí dojmom, že tu v žiadnom prípade nemôže nič prežiť. Opak je však pravdou. "Burunkul je typická osada na pamírskej plošine. Široko-ďaleko len pustatina, no aj tak sa tam usadili ľudia, ktorí sú schopní prežiť aj vychovávať deti. Asi pomáha aj blízke veľké jazero, takže zem dostáva nejakú vlahu, rastie tu trochu trávy a dá sa pásť dobytok. Pýtal som sa ich, ako sa tu dá prežiť. Keď som dobre pochopil, pár starších ľudí dostáva nejaký symbolický dôchodok, z ktorého si celá rodina kúpi múku na chlieb. Ostatné, čo potrebujú, im dajú tie domáce zvieratá. Chovajú jaky a kravy. V tejto výške sa inak nič neurodí."

Ako už Miroslav spomínal, tento národ je veľmi srdečný. "Cestu spestrovali početné zastávky, keď sme boli pozvaní k niekomu na čaj. Najmä počas obedňajšej páľavy sme si takto posedeli aj hodinku či dve a potrénovali ruštinu. Oni hovoria síce svojím jazykom (nejaká vetva perzštiny), ale všetci vedia dobre po rusky. Len raz sme prechádzali cez veľmi osamotenú osadu, kde po rusky nevedeli. Vyzerali dosť zaujímavo, dodnes ľutujem, že sme sa tam nezdržali dlhšie, ale ponáhľali sme sa, lebo do zotmenia sme chceli ešte niekam doraziť. S fotením nebol žiadny problém. Každý sa rád nechal fotiť - muži, ženy aj deti. Nespomínam si, že by niekto odmietol. Len mladé devy sa pri tom niekedy chichúňali. Veľakrát som neodolal a prijal pozvanie na čaj od sympatickej miestnej devy. Samozrejme, u nej doma sa hneď zhromaždila celá rodina, takže nemalo to taký priebeh, ako by si niekto mohol myslieť..."

V ázijských krajinách často ľudia navštívia hlavne bazáre. Človek tam nájde všetko od výmyslu sveta. "Bazár je ako náš hypermarket, je tam všetko potrebné pre život - potraviny, priemyselné výrobky, omladina tam predáva napálené CD s miestnymi hitmi. Spoznali sme jednu doktorku, ktorá zo svojho platu nedokázala uživiť rodinu, preto radšej robí predavačku na bazáre. Kde sa dalo, tam sme kupovali chlieb, zeleninu a ovocie, trochu rizikové boli domáce syry. V meste sme jedli pečenú baraninu, ktorá možno tiež prešla bazárom."

Čo povedať na záver? "Lepšie raz vidieť ako tisíckrát počuť resp. čítať. Takže koho už nudí naša Európa, Ázia je veľká..." dodáva Miroslav Langer. Z Tadžikistanu sa spolu s priateľmi vydal bicyklom do Afganistanu. Ale o tom už o týždeň.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári