rátmi cez tri krajiny strednej Ázie. Minule to bol Tadžikistan, dnes sú na rade zážitky z Afganistanu.
Afganistan (dlhý tvar Afganská islamská republika) je štát ležiaci v južnej Ázii. Na severe hraničí s Uzbekistanom a Tadžikistanom, na severovýchode s Čínou, na východe s Pakistanom, na západe s Iránom a na severozápade s Turkménskom. Čo sa o ňom píše na internete? Väčšina žien je aj po páde Talibanu v roku 2001 zahalená v burkách, študenti univerzity v Mazáre Šaríf pália figurínu symbolizujúcu amerického prezidenta na protest proti páleniu Koránu americkým vojakom, tisíce vojnových invalidov s protézami z ortopedickej kliniky, pancierové vozidlá medzinárodných síl ISAF, výpady bojovníkov Talibanu, ruiny kráľovského paláca v Kábule. Ale aj rušný život v prašných mestách a na vidieku, srdeční a pohostinní ľudia, závratnou rýchlosťou sa rozširujúce použitie mobilných telefónov, prvé hypermarkety v západnom štýle. To všetko je Afganistan, krajina, kde sa desaťročia bojuje. Krajina, na ktorú je zameraná pozornosť celého sveta.
Toľko internet. A čo krajina na vlastné oči? „Strávili sme tam len tri dni a prešli sme asi 60 km," spomína Miroslav. „Naším cieľom bolo dosiahnuť najbližší horský priesmyk a pekné vysokohorské jazero. Už to bol úspech, že v takej mediálnej atmosfére, aká vládne o tejto krajine, som dokázal mojich troch kamarátov presvedčiť, aby sme túto krajinu vôbec navštívili. V prvom okamihu ma trochu zarazila komunikačná bariéra, nakoľko po celý čas sme stretli len zopár ľudí hovoriacich rusky alebo anglicky. Ale rýchlo som pochopil úprimnú radosť z našej návštevy. Hoci som nič nerozumel, rýchlo som sa naučil tradičné arabské 'salam aleikum', ako nás ľudia zdravili. Pri pozdrave sa zároveň priloží pravá ruka na srdce. Toto som opakoval nespočetne veľakrát a vždy som mal príjemný pocit z toho, že môžem pozdraviť týchto dobrých a skromných ľudí." Dobrosrdečnosť ľudí dokazuje aj zvláštne stretnutie s predstaviteľov miestnej náboženskej nadácie. „Hovoril anglicky a dal nám list s jeho podpisom, ktorý sme mali v prípade nejakých problémov ukázať. Našťastie, problémy neboli, ale list mám uschovaný dodnes na pamiatku."
Skupina Slovákov mala vždy šťastie. A to aj napriek tomu, že Afganistan sa najčastejšie spája práve s vojnou, ktorá tam zúri už poriadne dlho. Zaujíma nás teda, či sa stretli s nejakými jej dôsledkami. „Horské hrebene rozdeľujú krajinu na izolované časti rôznych etník, náboženských vetiev atď. a nedá sa povedať, že v celej krajine zúri vojna. Možno v niektorých lokalitách, v provincii Badakshan na severovýchode krajiny. Nič, čo sa týka vojny, nie je viditeľné. Aj sme sa na to pýtali. Ale dozvedeli sme sa, že vraj ani sovietska invázia, ani americká, ani iná invázia sa tejto oblasti nedotkli. Myslím, že na veľkej časti územia sa žije bežným životom, ale netrúfam si o tom robiť nejakého experta."
Afganistan je podľa Miroslava veľmi hornatá krajina. Smerom na juh sa mení na púšť, zrážky sú hlavne v zime. Koncom leta je veľmi sucho, krásne biele štíty kontrastujú s vyprahnutou krajinou. Robiť globálne závery o tejto krajine si však Miroslav netrúfal, nakoľko navštívili iba malú časť a Afganistan je veľký. „Žije tam veľa etnických a náboženských skupín, vďaka zlej infraštruktúre sú jednotlivé časti relatívne izolované, takže niekde inde môže byť úplne iná situácia. Ale v tejto malej časti, boli ľudia veľmi priateľskí a úprimne radi, že môžu privítať cudzincov, aj keď zmysel našej návštevy asi nedokážu nikdy pochopiť. V jednotlivých osadách som si často podával ruku s typickým starším chlapíkom v turbane. Pôsobilo to ako oficiálne privítanie od starostu, alebo nejakého miestneho duchovného. Iste sa pýtate aj na teroristov a podobné záležitosti. Tu v horách má však každý starosť len o to, aby sa uživil a prežil blížiacu sa zimu a na nič iné nemá čas ani energiu."
V každej cudzej krajine je ťažké už prejsť hranice. Hlavne, ak sa človek vyberie do krajiny mužov s turbanmi, ženami zahalenými od hlavy až po päty a hlavne s mediálnym obrazom teroristov s puškami. Zaujíma nás teda, ako prechod hraníc „prežila" slovenská výprava. „Na tajickej strane to prebehlo celkom hladko a dostali sme sa na afganskú stranu. Tam nás ponúkli čajom, orieškami, cukríkmi a zároveň prebiehala colná a pasová procedúra v družnej príjemnej atmosfére, kde najväčší záujem pohraničníkov vzbudzovala naša účastníčka Zuzka, s ktorou sa všetci vyfotili svojimi mobilmi. Zároveň sa čakalo na najvyššieho šéfa, ktorý asi jediný ovládal naše aj arabské písmo a mohol prepísať naše mená z pasov do ich písanky. Potom sme colnicu opustili srdečným stiskom rúk s chlapmi v tradičnom afganskom odeve s kalašnikovmi."
To, že Zuzka bola hlavnou atrakciou, keďže mnoho z tých mužov asi v živote nevidelo „odhalenú" ženu naživo, sa ukázalo aj v inej situácii. „Za zmienku stojí návšteva miestnej krčmy, kde sa miestnosť zaplnila chlapmi. Nikto nič nekonzumoval, každý sa pozeral na nás. Tu je totiž nepredstaviteľná vec, aby žena vkročila do krčmy. Samozrejme v tejto sa nepodával alkohol, ale zelený čaj, polievka a ryža."
Zuzka bola atrakciou nielen preto, že ako žena vošla do krčmy, ale práve preto, že bola ženou. Slováci totiž po ceste stretávali množstvo ľudí, ale ženy medzi nimi takmer vôbec neboli. „Je to veľmi fundamentalistická krajina. Ženy sa tam na verejnosti prakticky nepohybujú. Ak, tak veľmi prísne zahalené. Trochu voľnejšie to bolo na vidieku, kde vykonávali nejaké práce na poliach. Ale s fotením veľmi nesúhlasili. Zato muži a deti s tým nemali problém. Fotili sa radi a ochotne."
Jeden záber z bohatého fotografického materiálu ukazuje zvláštne horské obydlie, čo sa ani nedá nazvať domom. Avšak na obrázku je naozaj ľudské obydlie a jeho obyvatelia dokonca dovolili slovenským výletníkom v ich príbytku prespať. „Bolo to asi pastierke prístrešie. Došli sme tam pred zotmením, vonku fúkal nepríjemný vietor, ktorý víril prach. Vyšli nejakí chlapi v turbanoch a pozvali ma dnu. Vo vnútri bola piecka a príjemne teplo. Sadol som si do tureckého sedu, dostal som čaj, ryžu a cítil sa, ako jeden z nich. Neskôr prišli ďalší kamaráti. Jedli sme, popíjali, neskôr chlapi vytiahli balalajku a niečo zanôtili. Bol to veľmi príjemný večer. Nebol žiadny dôvod mať strach."
Mnohé fotky ukazujú ľudí žijúcich v horách. Zaujíma nás, keďže krajina vyzerá nehostinne, ako tam žijú. „Ako všade na svete aj tu platí, že ľudia v horách sú príjemnejší, priateľskejší a hlavne, hrozí omnoho menšie nebezpečenstvo ako v mestách. Tiež platí, že nikto nič nedostane zadarmo a môže žiť len z toho, čo vyprodukuje a musí sa zásobiť na celú tuhú zimu. Obyvatelia teda obrábajú terasové políčka, chovajú hlavne ovce, na dopravu somárikov. Pravdepodobne celé svoje úsilie musia venovať tomu, aby uživili svoju rodinu a na nič iné niet času."
V horách však Slováci nesledovali iba ľudí, ale aj nádhernú prírodu. Úžasným zážitkom bolo prebúdzanie sa v spacáku priamo do horského, sviežeho rána. „Spali sme dosť vysoko, vo výške asi 3500 m a ráno boli pekne osvetlené okolité štíty. Zastavovali sa tam ľudia cestujúci v dobrých 4WD autách do hlavného mesta, prichádzali pastieri z okolia a na somárikoch dopravovali vrecia s múkou do svojich obydlí. Jednoducho idylka."
Ako už Miroslav spomínal, miestni ich okrem nocľahu aj pohostili. Spýtali sme sa, čo tradičné u Afgancov ochutnal. „Strava je skromná. Väčšinou to bola ryža, dobre omastená baraňou masťou, alebo polievka tiež poriadne mastná s tenkými plackami, ktoré v Pakistane volajú capati. Typický je zelený čaj. Pre istotu sme si však niečo na jedenie priviezli aj spoza hraníc."
Okrem horských zážitkov si z Afganistanu doniesla slovenská výprava aj typické mestské. Navštívili napríklad obchodnú ulicu. „Bola v malom mestečku, ktoré bolo akoby centrom oblasti. Tam sa zrejme každý deň schádzajú ľudia z okolitých horských osád na nákupy. Aj preto tam panuje čulý obchodný ruch. Kúpili sme si tam nejaké šatky a chlebové placky. Platili sme tajickými peniazmi."
V záplave fotiek a dobrých zážitkov sa nezdá, že by výletníci zažili aj niečo zlé. Ale predsa. „Nič zlé sa nestalo, snáď len v pohraničnom mestečku, kde sme druhú noc spali, nás jeden rusky hovoriaci chlapík upozornil, aby sme boli opatrní, že sem chodia cudzí ľudia, zrejme prepravujúci heroín. Riešili sme to tým, že sme sa natlačili do miestnej policajnej stanice. Nielen kvôli tomu, ale aj preto, že naša Zuzka pútala až príliš veľkú pozornosť," smeje sa Miroslav. "Mali tam aj pekný trávnik, kde sme sa na noc rozložili."
Miroslav sa so svojimi priateľmi vybrali na bicykloch ešte ďalej. Navštívili Pakistan a tiež si odtiaľ priniesli množstvo zážitkov. Ale o tom už v budúcom čísle.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
