l si čas aj na rozhovor, v ktorom okrem iného prezradil, prečo ho nechceli prijať na VŠMU i to, či má rád postavu Aliho v Mafstory.

P. Sklár práve v Košiciach oslávil svoje narodeniny. "S kolegami sme si dali po pohári šampanského, no poriadne to oslávim až doma s rodinou. Moja priateľka má totiž narodeniny päť dní po mne, takže to vždy spájame," prezradil. V posledných rokoch si užíva pokojné rodinné oslavy narodenín, no priznáva, že tomu vždy tak nebolo. "Iste, keď som bol na vysokej škole v Prahe, tak to boli riadne bujaré oslavy... Každý, kto býval na internáte, si to istotne vie predstaviť," podotkol s úsmevom.

Že je z P. Sklára herec, nie je vôbec dielom náhody. "Ja som chcel byť hercom už odkedy si pamätám. Šiel som preto na konkurz do Slovenského rozhlasu, do dramatickej rozhlasovej družiny. Vzali ma, začal som nahrávať rozhlasové hry. Potom si ma režiséri vytiahli do dabingu a už to šlo samo od seba..." Občas mu bolo ľúto, keď namiesto toho, aby šiel s kamarátmi hrať futbal, musel ísť do dabingového štúdia, no nemá pocit, že by mal svoje detstvo o čosi ukrátené. "No, možno som netrávil čas tak, ako väčšina rovesníkov, no na druhej strane som mal detstvo obohatené o zážitky, ktoré moji spolužiaci nemali."

Rozhodnutie stať sa hercom sa v ňom počas detstva a dospievania len utvrdilo, preto podal prihlášku na bratislavskú VŠMU. "Nevzali ma. Dozvedel som sa, že vraj preto, lebo pedagógovia, ktorí boli v prijímacej komisii, si mysleli, že som si z toho, koľko som pracoval v rozhlase a dabingu, doniesol nejaké návyky, ktoré by bolo treba odstrániť, a že som takpovediac dabingom pokazený. No, je pravda, že som vari s každým, kto bol na prijímačkách v komisii, už predtým nahrával dabing alebo rozhlasovú hru, no nechápem, prečo si mysleli, že je lepšie ma neprijať. Bol som strašne nazlostený! Šiel som na prijímačky do Prahy na DAMU, kde ma nikto nepoznal, a tam nikto nemal pocit, že som nejako 'pokazený'. A prijali ma."

Rozhodnutie ísť študovať do Prahy nebolo pre P. Sklára ťažké. Jednak bol nahnevaný, chcel študovať herectvo a vedel, že v Bratislave by nepochodil. Na druhej strane sa ani neobával odísť z domova. "Všetci súrodenci sme boli vychovávaní tak, aby sme dokázali byť čo najviac samostatní. Takže odísť do Prahy pre mňa nebol žiadny problém." S odstupom času si však uvedomuje, že to do istej miery ovplyvnilo jeho kariéru herca. "Keby som študoval v Bratislave, tak by som sa nebol stratil z očí na tých pár rokov a možností uplatniť sa už počas školy, alebo vzápätí po jej skončení, by som mal zrejme viac. Keď som sa vrátil z Prahy, musel som nanovo začínať od nuly. Hrať v zbore, malé postavy, stredné postavy a až postupne prechádzať k hlavným. Napríklad sa mi stalo, že som bol dva roky späť v Bratislave, keď som stretol kamaráta režiséra a ten sa ma pýtal, čo tu robím, prečo nie som v Prahe. Tak som mu vysvetlil, že som už dva roky naspäť na Slovensku, len sa o mne akosi nevie..."

Budovať si nanovo kariéru na Slovensku alebo ostať v Prahe? Ani jedno riešenie by nebolo jednoduchšie ako druhé. "Dostal som aj možnosť ostať účinkovať v Čechách, no do toho všetkého sa delila republika, musel som ísť na vojnu... Navyše, ak potrebujete češtinu zvládnuť na profesionálnej úrovni, vôbec to nie je jednoduché. A konkurencia v Čechách bola obrovská a kvalitná. Tým, že som Slovák a češtinu by som nikdy neovládal tak, aby znela úplne prirodzene, by som bol vždy hendikepovaný."

Fakt, že po skončení DAMU musel na Slovensku začínať od nuly, ho na jednej strane ubíjal, na druhej strane to však bola výzva. "Keďže som už pred vysokou školou robil isté veci na dobrej úrovni a zrazu som musel začínať z ničoho, cítil som skleslosť. No na druhej strane som však vedel, že chcem robiť túto robotu a nič iné mi neostáva, ako si nájsť tú svoju cestičku. Nikdy som to nevzdal. Nakoniec, aj s mojimi synmi, keď sme mali doma neľahké chvíle, sme si dali naše rodinné heslo - nikdy sa nevzdávaj."

Pre P. Sklára je divadlo priorita. Bežný divák ho však pozná hlavne z televíznych projektov. "Ja sám sa však považujem za divadelného herca. Od skončenia vysokej školy, odkedy som sa vrátil z Prahy, tak fungujem hlavne v divadle. Lenže, televízia je silné médium. Zatiaľ čo v divadle vás vidí 200 divákov, v ten istý večer vás môže na obrazovke vidieť pol milióna... Divadlo je pre mňa priorita v tom zmysle, že je akési laboratórium, kde sa herec učí a skúša, čo dokáže. Odozva je okamžitá - diváci hneď dajú najavo, či to robíte správne, alebo nie. Ide sa naživo, neprichádza do úvahy opakovanie, nezachráni vás strih či hudba..." A hoci považuje divadlo za prvoradé, nepodceňuje ani prácu pre televíziu. "Kameru treba vedieť vnímať ako svojho spoluhráča, vedieť, že pred ňou musí byť vaše herectvo úspornejšie. Mám rád obe tieto polohy hereckej práce."

P. Sklára diváci môžu momentálne vidieť v seriáli "Panelák" i v sitcome "Mafstory" a zaškatuľkovaného ho majú hlavne ako komediálneho herca. "Mne táto škatuľka neprekáža. Zábavné je to, že som sa stal komediálnym hercom, lebo to chcela náhoda, a preto, že som dostal takú príležitosť. Za všetko môže skeč šou S. O. S., ktorú sme robili s Peťou Polnišovou, Danom Danglom a Romanom Pomajbom. Dostal som ponuku stať sa štvrtým v tejto partii a vtedy si ma ľudia jednoducho medzi komikov zaradili."

V divadle však stále hral a naďalej hrá aj dramatické postavy. "Snažím sa aj takto zbaviť škatuľky komediálneho herca a nabúrať tak predstavu divákov o tom, že viem robiť len komédie. Na druhej strane sa však nemám na čo sťažovať, lebo komédie mám rád. Napríklad za postavu Aliho v seriáli Mafstory som veľmi vďačný. Už to robím štvrtý rok a tak chápem, že mnohí diváci si ma s touto postavou stotožňujú. Mne dodáva trochu nadhľadu, možnosť zasmiať sa. Z každej postavy sa snažím vziať si niečo pozitívne, niečo, čo pomôže uľahčiť život. Lebo ako už raz ktosi múdry povedal - nič nie je dobré alebo zlé, len naše myslenie to takým robí..."

Tak, ako sa P. Sklár môže tešiť z dobrého obdobia, čo sa týka pracovných príležitostí, aj v súkromnej sfére si užíva pokojné obdobie. Má však za sebou nepekný rozvod, jeho manželku dokonca polícia stíhala za podvod. Po rozchode sa stará o svojich dvoch synov - Mateja (14) a Michala (13). "No, pomaly sa začíname dostávať do puberty, nejaké prejavy už u chlapcov badám, ale zatiaľ s tým bojujeme statočne a bez problémov. Vždy všetko riešime rozprávaním sa, nikdy nie direktívne."

Keď ostal s chlapcami sám, boli v podstate malými deťmi a on sa dostal do situácie, ktorú pozná len málo otcov - vychovávať deti bez mamy... "Tam nebol čas na to, aby som rozmýšľal, ako a či to zvládnem. Jednoducho to vyplynulo zo situácie. Našťastie mi pomohla rodina, sám by som to nezvládol. Mnohé veci ma zaskočili, ale ako som už vravel, dali sme si heslo - 'nikdy sa nevzdávaj' a časom sa všetko vyriešilo. Istotne ma táto skúsenosť zmenila, neviem, či zásadne, ale do istej miery určite. Bol som postavený pred problémy, ktoré bežne doma otcovia neriešia, alebo ich neriešia sami. Iste, lepšie by bolo, keby sa to u nás doma bolo vyvíjalo takpovediac normálne, ale človek si nevyberie..."

P. Sklár priznáva, že po rozchode s manželkou a po rozvode, ktorý sa ťahal niekoľko rokov a bol sprevádzaný nepríjemnosťami, bol voči ženám skeptický. "Skepsa ma pochytila a myslím, že v tej situácii to bola zrejme aj prirodzená reakcia. Dosť dlho mi potom trvalo, kým som sa odhodlal skúsiť vstúpiť do nejakého nového vzťahu. Lenže potom prišla láska a tá akosi odsunula nabok všetky moje obavy zo žien," smeje sa. "Moja priateľka Monika to nemala ľahké, pretože musela prejsť konkurzom troch chlapov. Kým za normálnych okolností stačí, ak sa žena páči mužovi, ktorý ju priťahuje, ona musela prejsť sitom aj u mojich dvoch synov. Vtedy boli ešte malí chlapci, no okamžite ju prijali za svoju. Sme spolu vyše päť rokov a to asi o mnohom svedčí. Momentálne sa teším z toho, že môj život je príjemne pokojný," dodal na záver.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári