Košická návrhárka žijúca v Chicagu robí prehliadky raz za pár rokov. Dôvodom je pracovná vyťaženosť, ale aj to, že keď sa už pre ňu rozhodne, chce, aby bola dokonalá.

Ľuďom, ktorí vašu prehliadku videli, padali sánky od nadšenia. Zvláštny obdiv patrí nielen vašim kolekciám, ale aj choreografii. Modelky sa nepremávali hore-dole len tak, každý ich pohyb mal nejaký význam, obsah a výpoveď. Ako dlho trvá, kým niečo také vytvoríte?

- Približne rok, pretože mám aj kopu iných povinností. Choreografia je zásluha umeleckého režiséra Jana Kňoureka, ktorý je uznávaný vo svete, robí pre špičkové firmy a podujatia. Spolupracujem s ním už pätnásť rokov a od prvého okamihu som vedela, že je to môj človek. Má výborné a neopakovateľné nápady.

Prehliadka sa zaobišla bez celebritných mien. Záleží vám na tom, aby nebola šoubiznisová?

- Vždy si vyberám účinkujúcich, ktorí sú najlepší, ale nie okukaní. Čo sa modeliek týka, všimla som si, že sa stáva veľkou módou, že sa namiesto profesionálnych modeliek začali na mólach objavovať rôzne moderátorky, herečky, speváčky a plejmejtky...Pre mňa je to niečo nepochopiteľné, neprofesionálne, nikde vo svete som sa s tým nestretla.

Čo musia spĺňať modelky, ktoré si vyberiete?

- U mňa modelka začína pri 1,8 metra a vyššie, bohužiaľ, tých je najmenej. Dívam sa najmä na ich nohy, ktoré musia byť dlhé, krásne, rovné a štíhle. Záleží mi na chôdzi, vždy ju nechám prejsť. Na farbe vlasov, očí, či tváričke až tak nezáleží, pretože tieto veci sa dajú vždy upraviť.

Už desať rokov žijete v Chicagu. Aký je váš život v Amerike?

- Tam sa cítim doma. V Chicagu mám svoj dom, zázemie, manžela a všeobecne pokojnejšie prostredie, kde všetky modely pripravujem, tvorím. Moja práca je v centre módy v New Yorku, kde mám svojich ľudí a reprezentantku. Párkrát do roka tam lietam, aby som si zariadila veci. Chicago vnímam ako kúpele, tam relaxujem a robím to, čo ma baví.

Aké sú Američanky vaším okom?

- Skúsim to porovnať. Slovenky sú nádherné ženy od prírody. Američanky až také krásne nie sú, no dokážu sa o seba tak dôkladne starať, že napokon vyzerajú krásne. Manikúra, pedikúra, kaderník - v tom všetkom nás ďaleko predbiehajú. Slovenkám by mohli dať školenie, resp. manuál na to, ako sa nalíčiť, učesať a zladiť. K oblečeniu - šaty sú istým spôsobom komunikačný prostriedok, no neurobia z vás krásavicu, pokiaľ otvoríte ústa a vyjde z vás niečo neinteligentné. Ženy by mali vyžarovať čistotu, vôňu, eleganciu a byť dokonalé ako celok.

Čo máte v šatníku vy?

- Uznávam aj iných návrhárov, mám aj svojich miláčikov, ale gro mám svojich vecí, lebo je to pre mňa pohodlné. Všetko si prispôsobím na svoju postavu. Najviac sa ale preto realizujem na topánkach. Neviem, koľko ich mám, lebo ja som človek, ktorý si robí po dvoch, troch rokoch rešerš v skrini. Také, čo si neobujem dva roky po sebe, rozdávam.

Dnes je značka Louisa Dvorak prestížna, rezonuje nielen v Európe a Amerike. Trvalo dlho, kým sa takýto úspech dostavil?

- Ani nie. Mala som šťastie. Začala som hneď po Nežnej revolúcii a to nebolo také ťažké, keďže tu nebolo nič a nikto. Do troch rokov som už bola v Prahe a bola som kvalitne uchytená pod menom Lujza Flešár Kafka. Tie ďalšie roky už moja hviezda stúpala len nahor. Potom som sa rozviedla, v roku 2000 som sa znova vydala za Dvořáka a odsťahovala za ním do Chicaga. Tam som si kvôli zrozumiteľnosti zmenila moju značku na Louisa Dvorak a dopadlo to skvele. Stretla som tam veľmi dobrých ľudí. Američania sú fantastickí v tom, že keď vidia človeka, ktorý má talent a zaujme ich, tak ho okamžite podporia a pomáhajú mu nahor. Kým som si na toto, pre nás netypické správanie sa nezakomplexovaných ľudí zvykla, bola som v šoku. U nás som mala vždy opačný pocit. No dnes sa už môžem pochváliť, že aj tu na Slovensku sa mi podarilo obklopiť sa ľuďmi, pre mňa vzácnymi, ktorí mi fandia.

Takže prechod z Prahy do Chicaga pre vás ťažký nebol...

- Ani nie. Mala som tam manžela, ktorý je síce československého pôvodu, ale je Američan. Po mojom príchode zhodnotil, že musím vidieť celú Ameriku. Zorganizoval pre nás zájazdy po všetkých štátoch - ešte som ich neprešla všetky, ale chýba mi už len zopár :) Ukázal mi celú Ameriku a veľmi rýchlo ma zorientoval. Sama som sa zorientovala aj v módnom biznise, ktorý tam funguje úplne inak ako u nás.

Ako?

- Tam to nefunguje tak, že si návrhári otvárajú butiky. V USA sú len reťazce a siete. Keď chcete mať butik, tak už musíte byť veľký návrhár ako Prada či Chanel, ktorí si postavia dom módy... Ja sa o to ale nepokúšam, ja už presne viem, čo chcem.

Čo?

- Chcela by som sa dostať do najväčšieho a jediného obchodného domu v New Yorku.

Kde sa dajú kúpiť vaše veci teraz?

- Jedine v Amerike u mojich nákupcov a v ich butikoch.

A za koľko?

- Ceny sa pohybujú v tisícoch dolárov.

Zdá sa, že sa máte dobre. Chcete sa niekedy vrátiť na Slovensko?

- Určite sa sem s manželom vrátim žiť na dôchodok. Ale môj dôchodok bude v osemdesiatke. Chystám sa kúpiť dve srnky a dvoch koňov a s nimi si tu budem nažívať.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári