Mária Sándorová Barteková sa teší z druhého dieťaťa

Mária Sándorová, dnes už Barteková, sa pred pár rokmi postarala o to, že Čaňu, dedinku pri Košiciach, dnes pozná každý.

Miss z roku 2004 sa však nevenuje modelingu, prioritou je pre ňu jej rodina. Dnes sa teší z dcérky Mariah a synčeka Maxima, no práve pri druhom dieťati prežila najhoršie chvíle života. O to viac si dokáže vážiť, že je už všetko v poriadku...

So svojím manželom, hokejistom Martinom Bartekom, si Mária "užíva" kočovný život. Ponuky hokejových klubov ich zaviali do Ruska, Švédska i Nemecka. Teraz sa usadili v Pardubiciach u našich západných susedov. „Martin má zmluvu do apríla tohto roku, takže uvidíme, čo nám život prinesie a či sa budeme znovu sťahovať," prezradila. „V Čechách je to v mnohých veciach podobné ako na Slovensku, takže som celkom spokojná. Hlavne mi ide o to, aby sa malej Mariah páčilo v škôlke, Martinovi v družstve a ja sa prispôsobím - to už pre mňa nie je problém. Na 'kočovanie' som si zvykla."

Malá Mariah chodila minulý rok do škôlky v Nemecku, teraz v Čechách. „Ona je veľmi adaptívna. Páči sa jej všade, kde môže byť stredobodom pozornosti a má rada spoločnosť detí. Byť doma, to by pre ňu bolo ako za trest. Páči sa jej aj v tejto škôlke, cez víkend sa vždy vypytuje, kedy tam pôjde znovu. Češtine sa hneď prispôsobila, ona sa ľahko prispôsobí jazyku krajiny, v ktorej sme. Napríklad v Nemecku s nami nechcela rozprávať po slovensky, teraz ju zase nevieme prinútiť, aby občas hovorila po nemecky."

Teší sa aj zo svojho bračeka. „Spočiatku nebola s úlohou sestry stotožnená, veď Maxim jej vlastne 'odvliekol' mamku na dlhú dobu preč z domu - v nemocnici som strávila viac ako štyri mesiace. Ale už si privykla, snaží sa mi pomáhať. Robí to, čo sa jej na úlohe veľkej sestry páči."

Maximko robí v týchto dňoch svojim rodičom radosť. „Robí veľké pokroky a je to šikovný chlapček. Mám z toho o to väčšiu radosť, keďže viem, čo všetko prekonal. Stále sa však bojím, čo bude v budúcnosti a či bude všetko v poriadku." Strachu si za posledný rok užila viac než dosť. Problémy v tehotenstve sa začali pomerne skoro. „V 20. týždni tehotenstva mi začala odtekať plodová voda, čo znamenalo, že sa začal pôrod. To som ale nemohla dopustiť - bolo to príliš skoro, veď tehotenstvo má trvať 40 týždňov! Snažila som sa dať malému šancu na život."

Obvolala všetky nemocnice, nakoniec sa podarilo nájsť odborníka, ktorý pomocou plazmy zlepil plodové obaly... „Vydržali sme ďalších 22 dní, lenže potom sa to zhoršilo. Maximko prišiel na svet cisárskym rezom 16. júla. Mal iba 1190 gramov... Nebyť úžasných lekárov a sestričiek z oddelenia JIS a z novorodeneckej kliniky na Antolskej, neviem, neviem, či by to Maximko zvládol. Po všetkých komplikáciách, ktoré prekonal, sa dá povedať, že sa stal zázrak. Ešte teraz mi je do plaču, keď si na to všetko spomeniem, no nikdy na to nezabudnem. Možno to bude znieť ako klišé, no zmenilo mi to pohľad na život. Nič nie je dôležitejšie, ako zdravie a šťastie mojich detí."

Najťažšie bolo vidieť svoje dieťa, ako bojuje o život a nevedieť mu pomôcť. „Jediné, čo som mu mohla dať, bolo to, že som sa snažila byť pri ňom silná a dodávať mu mojej sily. Ale nie vždy sa mi darilo, pretože keď som ho videla takého maličkého, bezbranného a uboleného, sily ma opúšťali. No a samozrejme materské mliečko, ktoré som pre neho odsávala a ktoré vraj pre neho bolo záchranou. Najviac mi pomáhala viera v Boha a Pannu Máriu a prosby, aby mi Maxíka nechali. Boli však aj chvíle, keď som ich prosila, aby ho nenechali trápiť sa a nech sa stane, čo sa má stať."

Maxim je podľa mamy neuveriteľný bojovník, že to všetko zvládol. "Bez pomoci 'tam zhora' a bez odborníkov v nemocnici by to však zrejme nešlo. Do konca života im budem vďačná. Veľmi mi pomohli lekári V. Ferianec, M. Rusnák, S. Molnárová, I. Harmannová, D. Chovancová, L. Pejhovská a všetky úžasné sestričky, ktoré sa o nás starali počas tehotenstva i po ňom. Zabudnúť nechcem ani na môjho pôrodníka R. Sysáka a gynekológa M. Kováčika. Výpočet ľudí, ktorým sa chcem poďakovať, by bol dlhý... Kto si však neprežil to, čím som si prešla ja, nepochopí, ako veľmi som za to, že Maxík tu môže byť s nami, vďačná..."