Po Tadžikistane a Afganistane dnes nasleduje Pakistan. Spolu s piatimi kamarátmi tam M. Langer strávil tri týždne.

Pakistan je veľká krajina rôznych klimatických a prírodných pomerov, obývaná ľuďmi rôznych etník, náboženstiev a jazykov. Na juhu prevládajú vyprahnuté púšte, na severovýchode je vlhká monzúnová oblasť podobná Indii. „My sme navštívili severozápadný Pakistan, teda provinciu s názvom NWFD (North West Frontier District)," spomína M. Langer. "Je to horská oblasť, kde sa stretajú najvyššie horstvá planéty - Hindúkuš, Karakoram a Himaláje."

Aj keď sa to bude zdať zvláštne, severozápadný Pakistan je v podstate turistická oblasť. Vďaka prírodným krásam je už desaťročia vyhľadávaný horolezcami a trekkermi z celého sveta. Sú tu turistické agentúry, fungujú sprievodcovia a v atraktívnych miestach sú ubytovacie a stravovacie zariadenia. "Západného turistu tu v podstate poznajú a nevzbudzuje až takú pozornosť. V posledných rokoch vďaka katastrofálnej reputácii krajiny počet turistov drasticky poklesol. Podľa mojich skúseností je však obraz krajiny mediálne dosť prehnaný a okrem jedného mierne dramatického príbehu, keď sme dostali ozbrojený sprievod, sme nezaznamenali žiadny problém. Teroristov je síce veľmi málo, ale dokážu sa zviditeľniť. Miestni ľudia sú z toho dosť nešťastní. Často zdôrazňovali, že v ich oblasti žiadni teroristi nie sú a nemusíme sa ničoho obávať."

Ázijský šok

Slovenská výprava začala púť Pakistanom príletom do mesta Pešávar. „Je to magické islamské mesto, v ktorom akoby sa čas zastavil. Nenájdete tam slnečníky s reklamou Coca-Coly, bilbordy ani iné atribúty modernej civilizácie. A keď si odmyslíte motorové rikše a sem-tam nejaký stánok s mobilnými telefónmi, máte pocit, že ste sa vrátili pár storočí dozadu. Vtedy bol Pešávar dôležitým centrom na tzv. hodvábnej ceste. V meste je niekoľko preslávených bazárov, čiže niečo ako naše shopping centrum. Tie fungujú najmenej 500 rokov."

Kto ide prvýkrát do Ázie a priletí do Pešávaru, zažije podľa M. Langera ten pravý ázijský šok. „Horúčava, plné ulice bradatých mužov v tradičnom oblečení, skoro žiadne ženy, žiadny cudzinec. Najprv máte pocit rozpačitosti, možno aj obavy, ale keď sa z každej strany začne ozývať sympatické 'How are you my friend?' alebo 'How are you my brother?' a keď sa k vám vystiera mnoho rúk na pozdrav, tak sa dostanete do úplnej pohody..."

Na mnohých fotkách M. Langera z Pakistanu vidieť v uliciach miest ľudí, ale nájsť tam ženu je nemožné. „Ženy v islamskej krajine sú, povedal by som, rezervované. Základné pravidlo je, že musí mať zahalenú tvár a zamaskované všetky telesné krivky. Takže zo ženských zbraní sú použiteľné iba oči, hoci aj tie by mali byť zakryté. Je to však rôzne. Po Pešávare chodia milióny bradatých chlapov, ženu tam nestretnete vôbec. Jedine večer na ženskom bazári alebo totálne zahalenú podľa najprísnejších pravidiel v tzv. burke. Ale nebolo to všade rovnaké. Našťastie tam žijú i ľudia vyznávajúci menej ortodoxnú vetvu islamu. V horách nebol problém stretávať dokonca i fotografovať ženy s odhalenou tvárou." Keďže od ženy v burke si M. Lnager nemohol pýtať súhlas na fotenie, aj tak zopár vyfotil dlhým objektívom. „V menej ortodoxných oblastiach však ženy celkom ochotne a s úsmevom zapózovali. Samozrejme, vždy som si pýtal súhlas, len zriedkavo odmietli. Muži a deti sa fotili radi vždy a všade."

V slovenskej expedícii sa nachádzali aj dve ženy, ktoré všade, kde prišli, vzbudzovali pozornosť už len tým, že mali holé ruky, nohy i tvár. „Naše dve účastníčky nechceli vyzerať ako čierne ovce a vzbudzovať prílišnú pozornosť, tak sa snažili prispôsobiť miestnym zvykom. Pomocou veľkých šatiek si vytvorili nejaký odev podľa islamských pravidiel. Samozrejme, na bicykli to nebolo celkom dobre možné, tam prevládal skôr cyklistický elastický štýl prispievajúci k potešeniu mužského oka. Dievčatá sa sťažovali, že neustále na sebe cítia desiatky prebodávajúcich pohľadov. Inak aj my muži sme sa snažili prispôsobiť a zadovážili sme si tradičný odev. Široké nohavice a dlhú košeľu. Celkom príjemne sa to nosilo, aj som si to doniesol na pamiatku domov."

Vyzdobené autobusy MHD

V každom ázijskom meste slúžia ulice ako jedno veľké trhovisko, alebo po našom hypermarket, v miestnej terminológii bazár. Pešávarské bazáre majú stáročnú tradíciu. Najznámejší je Qissa Khawani Bazaar, kde sú všetky možné druhy tovaru. Existujú aj špecializované bazáre, ako napríklad ženský, kde sú látky, šaty, kozmetika. „Existuje aj mužský bazár, bazár výrobkov z medi, bazár šperkov, topánok a neviem ešte čoho. Dá sa tu kúpiť všetko od úplnej klasiky ako hodváb, koberce, korenie, ďalej oblečenie, všetky možné domáce ručné výrobky, potravinové produkty ako oriešky, sušené i čerstvé ovocie a zelenina. Sú tu stánky s rýchlym občerstvením, kde predávajú pečené ryby, baraninu, placky capati, ale aj iné pekárenské produkty. Rôzne plnené pirohy, pražená kukurica, ponúkajú sa ovocné šťavy a zelený čaj. Ochutnali sme všetko možné. Pečené a varené jedlo by nemalo byť nebezpečné ani z ulice, zažívacie problémy však patria k Ázii tak, ako patrí soľ na chlieb. Vrcholom sortimentu je elektronika a mobilné telefóny."

Centrum mesta žije aj večer. Kto by čakal vyprahnuté ulice, je úplne vedľa. „Večer konečne zmizne to pálivé slnko z oblohy, ale ešte je stále dosť teplo a nikomu sa nechce ísť spať. Ideálny čas na obchod. Ulice sa zaplnia kupujúcimi, na svoje si prídu obchodníci, čo majú obchod, alebo tovar len tak rozložený na stole, alebo na zemi. Ožijú vývarovne aj čajovne. Vo väčších mestách pouličný ruch končí neskoro po polnoci."
Aj podľa fotiek vidno, že v noci je sortiment pestrý. Máte chuť na slané, tekuté, alebo si chcete kúpiť topánky či nejakú sladkú maškrtu? Žiadny problém. „Zákusky a sladkosti sú na báze páleného cukru a sušeného ovocia. Čokoláda a maslové krémy by v 40-stupňových horúčavách nemali šancu. Naše dievčatá tam nakupovali celkom masívne, šatky, topánky, nejaké náramky. Myslím, že aj o perzský koberec bol záujem, neviem, či sa nakoniec kúpil. Ja som si priniesol tradičný islamský odev."

Samostatnou kapitolou je miestna hromadná doprava. Už len dívať sa na vyzdobené autobusy je zážitok. „MHD a celkovo autobusová doprava v Ázii funguje na princípe, že každý cestujúci je dôležitý, lebo prináša peniaze. Teda neexistujú zastávky, ale autobus zastaví veľmi ochotne kdekoľvek, kde niekto mávnutím ruky prejaví záujem cestovať. Rovnako autobus zastaví tam, kde si cestujúci želá vystúpiť. Pakistan je známy tým, že tam autobusy a nákladiaky zvyknú neskutočným spôsobom vyzdobiť. Myslím, že majú na to špeciálne firmy, ktoré sa tomu venujú. Akoby bez toho nikto nemohol vyjsť na cestu."

Do hôr

Po odchode z Pešávaru sa slovenským turistom trochu skomplikovala situácia a musela ich sprevádzať policajná eskorta. „Bolo to preto, lebo úvodný transfer do hôr mal prechádzať oblasťou, ktorú pakistanská vláda pre cudzincov uzavrela, keďže sa tam sústredili protivládne sily blízke Talibanu. Podarilo sa nám spojiť s chlapíkom z jednej cestovnej agentúry a ten nám zabezpečil presun s tým, že dostaneme ozbrojený sprievod. Tým naša akcia dostala nový, militantný rozmer. Mikrobusom sme sa teda presunuli asi 300 km na sever do mesta Chitral, kde už žiadne nebezpečenstvo nehrozilo. Tam nás sprievodca aj ozbrojenci opustili a mohli sme nerušene pokračovať na bicykloch."

Okrem polície prišla skupinka do kontaktu aj s miestnou zdravotnou službou. „Nešťastnou náhodou som si rozrezal lýtko na prevodníku bicykla a ideálne to bolo zašiť. Hoci to bolo hlboko v horskom údolí, logicky sa dalo predpokladať, že tam musí byť pre miestnych ľudí nejaké zdravotné zariadenie. Našťastie Health Center bolo hneď vo vedľajšej dedine. Trochu vo mne vyvolala nedôveru zahalená dievčina, ktorá sa pri svetle petrolejky chystala riešiť môj problém. Ale keď som videl, ako si naťahuje sterilné rukavice, vedel som, že som v dobrých rukách. Odviedla perfektnú robotu. Z môjho pohľadu chirurga - amatéra tam síce boli drobné prehrešky, ako napr. že jej padla ihla s niťou na zem, no ona pokračovala ďalej, ale ukázalo sa, že takéto detaily nehrajú žiadnu úlohu. Bola to šikovná dievčina, zašila tú ranu pekne. Vyúčtovala mi celkom smiešnu sumu, ani sa mi to neoplatilo riešiť cez nejakú poisťovňu."

Kto sa teda aj na základe spomienok M. Langera rozhoduje pre návštevu tohto neobyčajného štátu, pridávame ešte jeho osobné pocitové zhrnutie. „Neporiadok, prach a špina, ale aj neskutočne krásne hory, večne biele sedem- a osemtisícové štíty najvyšších svetových pohorí Hindúkuš, Karakoram a Himaláje. Vyprahnuté púšte s nefalšovanými púštnymi zbojníkmi, ale aj neuveriteľne dobrí a priateľskí ľudia v horských údoliach, pre ktorých privítať v dome cudzinca je najväčšia česť. To všetko sa skrýva pod pojmom Islamic State of Pakistan. Samozrejme, lepšie raz vidieť, ako stokrát počuť..."

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári