Veľa však nechýbalo, aby znovuzvolený dekan Fakulty elektrotechniky a informatiky (FEI) Technickej univerzity v Košiciach Prof. Ing. Liberios Vokorokos, Phd. vedel o našom meste zhruba rovnako, čo bežný Košičan o nejakom meste v gréckom vnútrozemí. Teda vôbec nič...
Rodák z gréckeho druhého najväčšieho ostrova Eubovia sa po skončení strednej školy rozhodol ísť študovať informatiku mimo rodnej krajiny. Tamojšie ministerstvo školstva malo vtedy v ponuke štipendium do bývalého Československa, z ktorého mladý Liberios poznal akurát Prahu. Tam mal aj pôvodne ísť študovať, ale napokon skončil o 800 km východnejšie... Ako nám povedal, keby vtedy vedel, kam ho osud zaveje, v živote by o vtedajšej ČSSR ani len nerozmýšľal...
„Po príchode do Prahy som išiel na vaše ministerstvo školstva," vracia sa Prof. Vokorokos o 26 rokov späť. "To sa vtedy rozhodlo, že všetci zahraniční študenti pôjdu v ten rok do Bratislavy. Dosť som bol nazlostený a povedal som si, že keď to bude možné, hneď od vás odídem. Lenže z Bratislavy nás okamžite poslali až do Košíc, keďže jazyková škola pre technické vedy bola v Herľanoch. Tých asi 12 hodín cesty vlakom som už nejako prežil, ale keď som zistil, že sa máme trmácať do Herlian, povedal som si, že neexistuje, aby som tu zostal dlhšie ako pár dní. Vtedy však neboli mobily, tak som po dvoch dňoch išiel na hlavnú poštu do Košíc, že zavolám mame. Peniaze som ešte nemal, tak som chcel hovor na účet volaného. Pracovníčka pošty sa pýtala mojej mamy, či akceptuje taký hovor. Lenže 'áno' po grécky je 'ne' a mama síce chcela so mnou hovoriť, lenže keď aj súhlasila s hovorom, vyšlo z nej 'ne', čo si tá pani na pošte vysvetlila, že nechce za hovor platiť a zrušila ho."
Zbytočne sa mladík snažil vysvetľovať, lebo ona mu nič nerozumela a vlastne ani on jej... Až po týždni sa mu cez ľudí z jazykovej školy podarilo presvedčiť niekoho na pošte, aby si mohol zatelefonovať domov. „Situácia sa však začala meniť, bolo leto, mali sme pekné počasie, postupne som spoznal Košice a keď sme videli aj tie dievčatá, hovorím si, že tu ešte chvíľu vydržím a budem mať aspoň príjemnú dovolenku. Keď sme tu už boli rok, tešil som sa, že nás presunú študovať do Bratislavy. Tesne pred tým, než sme tam mali ísť, nám však povedali, že do školy budeme chodiť v Košiciach. Najprv som bol rozhorčený a nahnevaný, ale potom som sa rozhodol zostať a už som tu 26 rokov. Teraz sa ukazuje, že to bolo dobré rozhodnutie," usmieva sa.
Po roku jazykovej prípravy musel Liberios chtiac-nechtiac zostať na vtedajšej Vysokej škole technickej v Košiciach. Tam od začiatku štúdia v roku 1986 pôsobí až dodnes, pričom odvtedy je verný „svojej" katedre počítačov a informatiky. „Bol som veľmi dobrý a disciplinovaný študent a školu som skončil s červeným diplomom. Za celý čas som mal zo skúšok možno len dve dvojky, ostatné vrátane štátnic boli samé jednotky. Aj ja som sa vedel zabávať a viesť bujarý študentský život, ale keď som vedel, že ráno o 7.30 hod. sa začína prednáška, tak už štvrťhodinu pred tým som bol v škole. Po štátniciach som si dal prihlášku na doktorandské štúdium. Otec mi hovoril, že ak mám možnosť aj ďalej študovať, nech to skúsim. V roku 1991 som dostal vedecko-výskumné miesto a k tomu aj nejaký malý plat."
Čo sa týka peňazí, Liberios ako študent som poberal vládne štipendium asi vo výške 800 Kčs na mesiac. "Síce vtedy tu bol socializmus a ceny boli trochu iné, no nesťažoval som sa, lebo mi rodičia posielali z Grécka šeky v dolároch a tie som si potom vždy išiel vybrať do bývalej štátnej banky pri terajšej starej radnici. Nepochádzam z chudobnej rodiny. Môj dedko mal tri menšie nákladné lode a môj otec vlastnil tri rôzne obchody. Za socializmu som sa tým nemohol v škole veľmi chváliť, aj do mojej zložky sme po dohode s vyučujúcim radšej dali, že rodičia vlastnia len jeden malý obchodík," spomína profesor na tieto "milé" časy.
L. Vokorokos potom aj vďaka svojej šikovnosti dostal ako dobrý študent možnosť prejsť na pedagogickú dráhu a začal učiť. Za neuveriteľných osem rokov sa postupne z PhD. stal docentom a neskôr aj uznávaným profesorom v odbore výpočtová technika a informatika. Medzitým pôsobil aj ako funkcionár akademického senátu TU Košice a pred štyrmi rokmi ho zvolili aj za dekana FEI, pričom tento post nedávno obhájil aj na ďalšie štvorročné obdobie. Preto nás zaujímalo, či sa nechystá zamieriť ešte vyššie. „Minule som nad tým aj rozmýšľal, ale nepoznám žiadneho iného dekana u nás, ktorý sa tu nenarodil. Podpora od našich zamestnancov a študentov ma veľmi teší, veď aj pri kandidatúre ma podporilo 80 percent zamestnancov fakulty a v akademickom senáte som prešiel jednomyseľne. Aj preto som v mojej funkcii maximálne spokojný a neviem si predstaviť, žeby som robil niečo iné."
Hoci naďalej má aj prednášky zhruba štyri hodiny týždenne, teraz sa na fakulte skôr cíti ako manažér, lebo stále niečo vybavuje, aby zlepšil kvalitu výučby. "Už sa ma aj niektorí pýtali, či nebudem chcieť byť aj rektorom, ale túto myšlienku som úplne zavrhol. Možno keby som mal záujem o túto funkciu v minulosti, tak by som tam mohol byť, no ja som sa o to nijak netrhal. Ešte stále si myslím, že neviem až tak dobre po slovensky, aby som túto funkciu mohol zastávať. Byť rektorom je aj o reprezentácii školy a ja by som nerád išiel niekde do Bratislavy, aby si tam potom ľudia medzi sebou šepkali, či v Košiciach nemajú nejakého normálneho človeka, ktorý vie aspoň dobre po slovensky. Ešte možno by som teoreticky mohol byť prorektorom, ale o tom vôbec teraz nerozmýšľam, lebo od 1. februára sa mi začalo druhé funkčné obdobie dekana a tomu sa mienim najbližšie štyri roky naplno venovať."
Okrem školy sa dekan FEI a jeden z najmladších vysokoškolských profesorov u nás venuje aj rodine. S o rok mladšou manželkou Renátou sa zoznámil za pomerne kurióznych okolností. "Pridelili mu ju", aby ho učila angličtinu a nemčinu a napokon tieto ich „lessons" trvajú až dodnes. Svadbu mali v jej rodisku, v goralskej obci Ždiar, do ktorej zavítali aj jeho rodičia z Grécka. Tí boli a aj doteraz sú z jeho nevesty, ktorá učí na Ekonomickej fakulte TU v Košiciach, nadšení a rovnako tak majú radi aj ich dve deti. Vokorosovci chodia pravidelne do Grécka, kde ho však víta už len mama a sestra, keďže otec mu zomrel. Paradoxne, hlava rodiny je aj počas dovolenky vlastne doma, a to ešte pri mori...
„Uznávam, pre mnohých to môže byť atraktívne. My tam chodíme najmä preto, že na Eubovii mám okrem ocka celú rodinu a kamarátov, ktorých inak nemám možnosť vidieť. Bývame v malom mestečku, no počas letných mesiacov je tam obrovské množstvo turistov. Cez deň je dosť teplo, kúpeme sa v mori, večer chodievame na prechádzky alebo si len tak posedieť. Tam je síce teplejšie podnebie, no kvôli menšej vlhkosti sa pocitovo zdajú byť väčšie horúčavy na Slovensku. Mne to však vyhovuje, iné je to už v zime, vtedy by som radšej bol v Grécku. Každý vie, že v Košiciach fungujem len do mínus 5 stupňov, potom mi je už obrovská zima, aj keď sa zababuším. A keď už naozaj musím niekde ísť, tak len autom," smeje sa. "Väčšinou sme v Grécku od polovice júla do polovice augusta, potom ešte s manželkou deťmi ideme aj na dovolenku do inej krajiny. Predsa len, keď sme v Grécku, musím sa starať aj o dom, sem-tam v ňom niečo opraviť, či pomôcť mame, teda nie je to len oddych. Ale zas musím mamu pochváliť, keď som tam, nikdy mi nedovolí, aby som niečo platil."
Hoci Prof. Vokorokos sa stále cíti byť Grékom, priznáva, že slovenská mentalita mu je asi bližšia. Pri porovnaní bežného Slováka a Gréka si myslí, že naši ľudia majú viac stresu a vyzerajú byť utrápenejší na rozdiel od pohodových Grékov, z ktorých väčšina málokedy urobí niečo pred deviatou ráno. U svojich rodákov mu prekáža ležérny prístup k životu ako i to, že poctivá práca im príliš nevonia a vždy radšej hľadajú možnosť, ako takmer nič neurobiť, no popri tom veľa zarobiť. „Vidno to už aj na študentoch. Myslím si, že tí grécki síce majú dobré základy zo stredných škôl, no vysoké školy nemajú vysokú úroveň. Je to aj preto, že tam môžete študovať hoci aj 10 rokov jednu školu a nič sa nedeje, zatiaľ čo tu by takí študenti museli zo školy odísť. A už nehovorím o tom, že na juhu sa stále štrajkuje, čo má negatívny vplyv na kvalitu celého štúdia, lebo raz sú to vyučujúci a inokedy študenti, ktorým sa stále niečo nepáči. V Grécku sa štrajkovalo aj v minulosti, keď sa ľudia mali dobre. Tento spôsob života a hlúpy štýl premýšľania sa nám teraz vypomstil."
Aj Gréci podľa neho už roky dozadu videli, že míňajú viac, ako boli schopní vyprodukovať, no nikto s tým nič nerobil. Nízke príjmy štátneho rozpočtu boli aj preto, že máloktorý obchodník platil štátu DPH. „V reštaurácii alebo inom obchode ste len zriedkakedy dostali účet aj s daňovým dokladom. Podobné to bolo aj pri daniach z príjmov. Až 70 percent podnikateľov podalo také daňové priznanie, že boli v strate a neplatili štátu vôbec nič. Mali sme aj zlý systém odmeňovania, lebo ľudia pracujúci v štátnej správe sa mali omnoho lepšie ako tí v súkromnej sfére. Mali nárok aj na väčší dôchodok, viac dovolenky a rôzne ďalšie sociálne výhody. Ak mal niekto štatút štátneho zamestnanca, nikto ho nemohol vyhodiť. Oni to vedeli a väčšina sa tak správala, že nerobili vôbec nič."
Takisto bola v Grécku veľká prezamestnanosť. "Čítal som, že na jednom ostrove sme mali školu, kde bolo 10 žiakov a 40 učiteľov. V Grécku je okolo 11 miliónov obyvateľov, z toho milión pracovalo v štátnej správe... Vydržalo to síce 20 rokov, ale dôsledky sú už také, že celý systém skrachoval a na záchranu sa musia poskladať všetci občania," priznal na záver Prof. Liberios Vokorokos.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
