Korzár logo Korzár Košice
Piatok, 18. september, 2020 | Meniny má EugéniaKrížovkyKrížovky
RAZ SI PRIAL BYŤ NEVIDITEĽNÝ, KEĎ HO TRÉNER HĽADAL NA STRIEDAČKE

Jiří Holeček neľutuje pôsobenie v Košiciach

Rozhodne nemal figúru hokejového gólmana. Chýbajúce kilogramy pod brankárskym brnením však nahrádzal skvelým inštinktom a ohybnosťou, za čo si vyslúžil prezývku "fakír" od spoluhráčov a rešpekt súperov.

Jiří Holeček dnes.Jiří Holeček dnes. (Zdroj: archív)

Dres s levíčaťom na prsiach či nápisom ČSSR obliekal dlhých dvanásť rokov. Bol výraznou osobnosťou zlatej éry československého hokeja, najcennejšiu medailu si priviezol z troch majstrovstiev sveta a päťkrát ho vyhlásili za najlepšieho brankára šampionátu. V roku 1998 vstúpil do Siene slávy Medzinárodnej hokejovej federácie IIHF.

Pre pražského rodáka Jiřího Holečka bolo možno šťastím, že ho počas základnej vojenskej služby prevelili z jihlavskej Dukly ďaleko na východ, do Košíc. V tých časoch bola poslednou zastávkou federálnej ligy Bratislava a bolo vraj v "celoštátnom záujme", aby sa aj na opačnom konci republiky hrala najvyššia súťaž. Vybojovať postup mala novozaložená Dukla, do ktorej zverbovali veľa regrútov spoza rieky Moravy. Taký bol aj jeho osud...

Z Jihlavy sa mu veľmi nechcelo. "Zdesil som sa, keď mi to oznámili. Veď Dukla bola aj v Litoměřiciach, ktoré boli iba dvesto kilometrov od Prahy. Keď budem chcieť ísť z Košíc na dovolenku, cesta mi potrvá dva dni..." Ale jihlavský tréner bol neoblomný. Keď Holeček prišiel na Vysočinu, vážil iba šesťdesiat kíl, nikto nevedel, že to má na svedomí trojnásobný zápal pľúc. Podplukovník Pitner na striedačke jihlavskej Dukly mu nedával veľkú perspektívu. "Ale sľúbil mi, že po roku sa tam z Košíc vrátim."

Z toho roku bolo napokon celé desaťročie. A Jirko Holeček dodnes tvrdí, že vôbec neľutuje. "Aj keď priznávam, že po tom roku som chcel z Košíc odísť. Kvôli tomu sme mali aj stretnutie s ministrom národnej obrany. Generál, podplukovník Pitner a ja, malý vojačik. Pýtali sa ma síce, kde by som chcel ísť, ale to len tak, pro forma. Generál povedal, že košickému hokeju treba pomôcť, a basta."

Košickej Dukle to vyšlo hneď na prvý pokus, v sezóne 1963/64 vybojovalo mužstvo s vekovým priemerom sotva dvadsať rokov postup do prvej ligy. V metropole východu vypukol hokejový ošiaľ. "Spomínam si na ten dav ľudí na námestí, ktorí nás prišli vítať, keď sme vyhrali kvalifikáciu. Všetci hráči, ktorí sa o postup zaslúžili, tam mali fotografiu na veľkom table. Vojenské lietadlo, ktorým sme prileteli, nám fanúšikovia celé pomaľovali. Také hokejové šialenstvo, aké panovalo v Košiciach, som nikde inde nezažil. Oproti Prahe, kde bol ligový hokej bežnou záležitosťou, to bolo niečo úžasné. Bol som šťastný, že som tu bol pri jeho zrode."

Počas sezóny, keď Dukla bojovala o najvyššiu hokejovú súťaž, sa po ľade nového štadióna často preháňal krutý košický severák, až kým prvoligový nováčik nedostal strechu nad hlavou. Ako darček k postupu. "Štadión bol vypredaný na každý zápas. Vždy sa na ňom tiesnilo päťtisíc divákov, a na mnohých sa ani nedostalo. Ale tí, čo boli vonku, si vedeli pomôcť. Jednoducho, zobrali krompáč, v stene urobili dieru, a ňou sa dostali do hľadiska, aj zadarmo."

Hokejisti Dukly boli v meste kráľmi. A ochrannú ruku nad nimi držal generál Tikal, pred ktorým mali nižšie šarže mimoriadny rešpekt. "Bol to fanatastický chlap. Pri ňom sme si mohli dovoliť všetko. Aj po košickom korze sme mohli chodiť neustrojení, len tak, bez prísnych vojenských predpisov. Vždy nám vravel - kluci, keď vás bude nejaký lampasák buzerovať, nič nehovorte, len si zistite jeho meno, ja mu za to dám domáce väzenie. Tak aj bolo. Lampasáci či hliadky sa nám už zďaleka vyhýbali, keď nás v meste zazreli, radšej prešli na druhú stranu ulice."

Ich "základňou" bola reštaurácia "Šport", hneď oproti kadetke, v ktorej bývali. "V Športe sme boli takmer každodennými štamgastmi. Aj s generálom Tikalom. Často sme ho odtiaľ vyprevádzali tak, že ledva stál na nohách. Iba sme ho naložili šoférovi do auta, a ten ho odviezol domov." Vtedy bolo aj tých 1500 korún základného platu veľkým peniazom. "Prvé tri či štyri sezóny som sa musel uspokojiť s tým. K tomu sme dostávali za víťazstvo dvesto korún, neskôr štyristo, za remízu polovicu, čo zas nebolo až tak veľa, keď sme vyhrali možno trikrát za mesiac."

V začiatkoch jeho kariéry bola brankárska maska skôr výnimkou ako pravidlom. Tá, ktorú si Jiří Holeček priniesol do Košíc, sa skôr podobala na relikviu z kultového filmu Mlčanie jahniat, ako na súčasnú ozdobu brankárovej hlavy. "Začal som ju používať už v Prahe, po zranení, ktoré mi zahatalo cestu na zraz juniorskej reprezentácie. Po jednej rane počas tréningu som mal na čele takú hrču, ktorej sa aj lekári čudovali, lebo nebola okrúhla, ale hranatá, podľa obrysov puku. Vyzeralo to veľmi zle, takže namiesto reprezentácie som musel zostať doma."

V bránke Košíc sa mu darilo, a čoskoro mu aj dres národného mužstva padol ako uliaty. A hneď v ňom cestoval na svoje prvé majstrovstvá sveta, do Ľubľany v roku 1966. "Pôvodne tam mal ísť Pepík Mikoláš, ale ten nestihol zraz reprezentácie pred šampionátom, na prípravný zápas s Kanadou, tak zavolali mňa. Vôbec som s tým nerátal. Bolo už po ligovej sezóne, a už dva týždne som vôbec nestál na korčuliach. Narýchlo sme zalarmovali skladníka na košickom zimáku, aby som si mohol vybrať výstroj z kabíny, a ponáhľal som sa do Prahy."

Ucháň v národnom tíme vedel, že svetový šampionát v Ľubľane zrejme celý presedí na striedačke, lebo forma Vlada Dzurillu ho do klietky nepustí. Ale aj za to bol veľmi vďačný, veď mal sotva 22 rokov. Tréneri mu dali šancu aspoň proti slabým Poliakom. "Hladko sme si s nimi poradili, a ja som bol spokojný, že som obstál s jediným inkasovaným gólom." Mladý brankár si pomyslel - mám už odpracované, a ďalej sa chystal leštiť tvrdú lavicu na striedačke československého mužstva.

Ale čo čert nechcel, Dzurillovi, tak ako i jeho spoluhráčom, nesadlo záverečné menu na tanieri svetového šampionátu, ktoré servírovali hokejisti Sovietskeho zväzu. Po prvých troch minútach a troch útokoch "zbornej" svietilo na tabuli skóre 0:3... "A vidím, že ma tréner hľadá na striedačke. V tej chvíli som si prial byť neviditeľný. Keď som dostal pokyn, že idem do bránky, bol som taký vyplašený, že som chvíľu márne hľadal svoju vyrážačku. Mal som ju pod zadkom, aby mi na striedačke nebola zima." Holeček dostal od Rusov už iba jeden gól, a noviny na druhý deň písali, že naša reprezentácia má nádejného brankára.

Z Ľubľany má striebro, z Viedne, o rok neskôr, bronz. Na treťom svetovom šampionáte, v Berne a Ženeve v roku 1971, ho direktoriát turnaja vyhlásil za najlepšieho gólmana medzi svetovou elitou. Spod Álp si vtedy priviezol aj európske zlato. Mužstvo ČSSR, aj s Holečkom v bráne, sa však dočkalo aj svetového, v roku 1972 v Prahe. Bola z toho veľká sláva, pretože z titulu sa náš národiak tešil po 23 rokoch... "V Prahe sme mali dobré mužstvo, ale myslím, že ho prevýšil mančaft, ktorý vybojoval zlato na majstrovstvách sveta v roku 1976 v Katoviciach. Ten rok považujem za najlepší v mojej kariére. Darilo sa mi aj pár mesiacov predtým, na olympiáde v Innsbrucku, ale tam nám skrížila plány chrípková epidémia. Inak by sme aj tú olympiádu vyhrali. Proti Poliakom sme horko-ťažko postavili dve päťky, aby sme zápas odohrať. Aj keď sme vyhrali, o dva body sme prišli kontumačne, lebo lieky proti kašľu, ktoré vzal Franta Pospíšil, boli vraj dopingom. Aj v takom rozpoložení sme ešte dokázali Rusom v boji o zlato podkúriť."

Aj Kanadský pohár, v lete toho istého roku, bol pre Holečka úžasný. Aj keď všetku slávu zlízol Vladimír Dzurilla, ktorý vychytal proti Kanade pamätné víťazstvo 1:0. "Ale väčšinu zápasov na turnaji, proti Švédom, Fínom, Rusom, som odchytal ja. Odtiaľ mám aj jediný dres, ktorý som si kedy s brankárom súpera vymenil. Bola to kanadská dvojka, už sa ani nepamätám, ako sa volal."

Vtedy ich aj lanárili do NHL. "Za peniaze, ktoré som si ani nevedel predstaviť. Ale musel som odmietnuť, pretože by som mohol zabudnúť na rodinu." Hráčov zo zámoria poznal iba ako súperov. "Brankár pred nimi mal rešpekt. Ale strach? To nie. Ani z takého bombardéra, akým bol Bobby Hull, borec s najtvrdšou strelou. Na Kanadskom pohári mu tuším namerali 165 kilometrov za hodinu. Ja som len povedal chlapcom z obrany, aby ho nenechali vystreliť z menšej vzdialenosti ako desať metrov, a oni to dodržali."

Asi by neodolala ani drôtená maska, ktorú Holeček v polovici kariéry vymenil za starú, laminátovú. "Dlho mi však trvalo, kým som si na ňu zvykol. Bola síce bezpečnejšia, ale akoby som sa díval na dianie pred sebou cez plot." Pred pukom nikdy neuhol, aj keď mu letel rovno medzi oči. "V mladosti som to trénoval, aby som oči pred pukom nezavrel. Počas tréningu som sa postavil za bránku, za mantinel, čo najbližšie k sieti. Povedal som si - nesmiem uhnúť, keď na mňa puk letel. Sieť sa natiahla až k môjmu nosu, ale neuhol som, ani oči som nezavrel."

Na hokej dal aj syna, ale do bránky ho nepustil. "To som mu zakázal. Vždy by ho totiž so mnou porovnávali - to by otec nikdy nepustil, alebo, otec by to riešil inak. Nechcel som, aby to počúval."

A tak je Holeček, hokejový brankár, iba jeden. Legenda, ktorú si doma v Česku nevážia tak, ako by si zaslúžila. Pre úprimnosť a otvorenosť, s akou o hokeji, minulom i súčasnom, stále rozpráva. "Záruba ma v televíznom štúdiu nechce. Ani o môj starý výstroj, po tom, čo rozkradli Sieň slávy českého hokeja, nikto nemá záujem. Starou maskou sa sem-tam niekde popýšim, a betóny a rukavice, ktoré mám na chalupe pri Rakovníku, občas aspoň ponatieram, aby nesplesniveli."

Skryť Vypnúť reklamu

Začiatky v bránke košickej Dukly.

Reprezentácia ČSSR v roku 1969, Holeček je štvrtý zľava.

A v drese národného tímu.

Najčítanejšie na Košice Korzár

Inzercia - Tlačové správy

  1. Blíži sa nová kríza, ktorej následky môžu byť omnoho väčšie
  2. Osud našich riek máme vo svojich rukách, nenechajme to plávať
  3. Pomohli sme tým, ktorí pomáhali
  4. Sedemnásť slovenských hotelov na septembrový last minute výlet
  5. Nadšenci behu darovali košickej ZOO viac ako 2000 EUR
  6. Investície s fixným ročným výnosom od 6 % až do 8,25 %
  7. Home (ale aj) Office
  8. Premení klimatická kríza Liptov na Podunajskú nížinu?
  9. Čo ste nevedeli o jedle v Bratislave? Príbehy reštaurácií
  10. Korenie sexuálneho života po päťdesiatke. Tieto tipy vyskúšajte
  1. Lákajú vás benefity poisťovní? Pri zmene si všímajte podmienky
  2. Sedemnásť slovenských hotelov na septembrový last minute výlet
  3. Osud našich riek máme vo svojich rukách, nenechajme to plávať
  4. Nadšenci behu darovali košickej ZOO viac ako 2000 EUR
  5. Pomohli sme tým, ktorí pomáhali
  6. Cenovo dostupná autokamera Mio a pritom sa skvelými funkciami
  7. Nová služba v Prešove – celoročný bezplatný zber elektroodpadu
  8. Prečo sa kanalizácia v našich mestách upcháva, keď prší?
  9. MetLife je jednou z najsilnejších poisťovní
  10. Investície s fixným ročným výnosom od 6 % až do 8,25 %
  1. Blíži sa nová kríza, ktorej následky môžu byť omnoho väčšie 34 079
  2. Čo ste nevedeli o jedle v Bratislave? Príbehy reštaurácií 27 912
  3. Korenie sexuálneho života po päťdesiatke. Tieto tipy vyskúšajte 18 177
  4. Užite si čarovnú jeseň na horách: Tipy na výlety pre celú rodinu 16 641
  5. Unikátny zážitok na Muránskej planine. Uvíta vás tisícka sysľov 13 844
  6. 5 digitálnych vychytávok, ktoré vám uľahčia štúdium 12 306
  7. Zažite liečivú silu minerálnych vôd. Obľubovali ich aj králi 10 489
  8. Fantastická pomôcka pre deti – zábavný a náučný pracovný zošit 10 482
  9. Školský rozvrh s kalendárom prázdnin v denníku SME 10 096
  10. Edícia autorov denníka SME: Malá kniha o zvieratách 3 8 445
Skryť Vypnúť reklamu
Skryť Vypnúť reklamu

Neprehliadnite tiež

Ilustračné.

Meteorológovia varujú pred prízemným mrazom

Výstrahu vydali pre celý Prešovský a časť Košického kraja.

Ilustračné.

Chaos okolo tenisového centra v Košiciach pokračuje. Projekt prišiel o divákov

Zväz chce stavať tréningovú halu. Ľudia mu neveria.

Zväz prišiel s novým skromnejším projektom NTC v Košiciach.
Mestská hromadná doprava v Prešove.
Skryť Vypnúť reklamu
Skryť Vypnúť reklamu

Hlavné správy zo Sme.sk

Testovanie na koronavírus.
Ľudovít Makó.
Už bývalý tréner Slovana Ján Kozák mladší (vpravo) s generálnym riaditeľom klubu Ivanom Kmotríkom mladším.
Cynická obluda

Fico sa oženil lepšie

Matovič tvrdí, že netuší kam manželka investovala milióny eur. V tejto oblasti je medzi ním a Ficom už len jeden rozdiel.

Už ste čítali?

SME.sk Najnovšie Najčítanejšie Video Desktop