sa s fyzickým postihnutím, napriek tomu vyštudovala strednú školu, našla si priateľa s ktorým žije a tvrdí, že je šťastná. Ťažkými obdobiami však prešla a ako ich zvládla, o tom sa s nami ochotne podelila.
Eva pochádza z Košíc, ale od septembra 2007 žije s priateľom v Senci pri Bratislave. „Predtým som bývala s mamou, otčimom a súrodencami," spomína. "Mám dvoch. Mladšia sestra sa volá Slávka a má 23 rokov, brat Igor má 11. Momentálne žijem s priateľom. Nepracujem, neštudujem a poberám invalidný dôchodok. Moje postihnutie je telesné. To znamená, že mám ruky, ktoré však neviem vystrieť a tiež mám pravú nohu kratšiu od ľavej. Chodím pomocou ortopedickej pomôcky. Volá sa ortoprotéza. Je to ako dlaha od stehna až po chodidlo. Pod nohavicami ju nevidno. Používam ju, keď idem napríklad von. Bez nej by som nemohla ísť nikam."
Telesne postihnutá sa Košičanka už narodila. Tvrdí, že to bol asi osud, ktorý ju takto poznačil. Počas tehotenstva lekári podávali jej mame nejaké lieky a z nich sa pravdepodobne poškodil plod. „Svojich rodičov mám veľmi rada. Ďakujem hlavne mamke, že si ma nechala a nedala ma do ústavu. Svoje postihnutie som začala vnímať asi ako šesťročná. Brala som to normálne, skôr mi vadilo, ako sa na mňa pozerajú ľudia a berú ma ako keby som bola z inej planéty. Chodila som v tom čase do škôlky pre telesne postihnutých, takpovediac medzi svojich, takže to bolo fajn obdobie. Myslím, že som sa nikdy nepýtala rodičov, prečo som iná. Niekedy som sa to však pýtala samej seba a najviac to, prečo ma ľudia vnímajú, akoby som bola nejaký čudný tvor. Bola som uzavretej povahy. Nechodila som von, aby ma iní nevideli. Prvýkrát som šla, keď sme mali psa. S ním som chodila von. Aj keď som cítila, že sa mi deti smejú, ja som to nedávala najavo. Ale koho by to vnútorne neranilo a neštvalo...?"
Reakcie ľudí na Evu boli rôzne, o to viac na ňu vplývali, že bola ešte dieťa. „Štvalo ma, prečo sa na mňa toľko pozerajú, ako keby som spadla z Marsu. Vždy som si myslela: veď ja som ako vy, zdravá. Len mám telesný hendikep, to je všetko. Keď som bola malá, volali ma drevená noha. No koho by to netrápilo? Ale nikdy som nechcela, aby ma niekto ľutoval. Učila som sa brať to jedným uchom dnu a druhým von. Ľudia sú naozaj rôzni, ale treba sa nad tým povzniesť."
Ako malá postupne prichádzala na to, čo sama zvládne a čo nie. Pomáhala jej mama a hlavne spolužiaci, ktorí boli ako ona a pred ktorými sa nemusela báť, že sa jej budú smiať. Vieme, aké vedia byť niektoré zdravé deti kruté, keďže si neuvedomujú, že slová dokážu veľmi ublížiť. Život však išiel ďalej a Eva zo škôlky nastúpila na základnú školu. „Chodila som na Základnú školu pre telesne postihnutých. Spolužiakov som mala dobrých, len ja som sa s nimi nebavila. Bola som totiž tichej a utiahnutej povahy. Spolužiaci mali rôzne telesné postihnutia a mala som aj takých, čo boli na vozíku. Rozdiel medzi bežnou základnou školou a základnou školou pre telesne postihnutých bol taký, že má pomalší systém ako v bežnej základnej škole. Tiež, ak sa dá, sa venuje učiteľ každému žiakovi v triede osobitne."
Po škôlke a základnej škole čakala Evu stredná škola. „Na Obchodnú akadémiu pre telesne postihnutých som nastúpila v roku 1999 a skončila som v roku 2003, takže štúdium trvalo štyri roky. To bolo fajn obdobie. Spolužiaci boli super a aj profesori sa k nám správali normálne. Nejakých úľav nebolo vôbec veľa, čo je dobre. Brali nás teda normálne."
Vedomosti a schopnosti v škole nadobúdala Eva tak ako iné deti. Písať, či kresliť sa naučila celkom normálne ako bežné deti. „Keď som nemohla robiť to, čo iní, našla som si iné záľuby alebo záujmy. V 14-tich som počúvala modernú hudbu. Chlapčenské a dievčenské skupiny, ktoré boli práve moderné. Teraz viac čítam knihy. Niekedy psychologické a niekedy o príbehoch ľudí, čo siahli na drogy alebo ochoreli na leukémiu. Je to dosť smutné, ale je to realita. Okrem toho mám veľmi rada metalovú hudbu a keď sa dá, chodím na koncerty. Ale čo sa týka iných vecí, šoférovať napríklad neviem, no možno to raz vyskúšam. Plávať som skúšala, celkom to išlo, bicyklovať ani korčuľovať som neskúšala. A keby sa dalo, chcela by som sa naučiť hrať hokej."
Každý, koho trápi vážnejšia choroba alebo musí žiť s postihnutím, vie o nemocniciach svoje. Často sa v nich cíti ako doma, lekárov, či sestry pozná po mene a má aj „vlastnú izbu". „Ja som chodila na rôzne operácie do Bratislavy," spomína Eva. "Do nemocnice som odmalička chodila skoro každý mesiac. Veľmi si na to nepamätám, raz ma dopredvádzala mama, inokedy otec. Operovali mi ruky a pravú nohu. Tú mi chceli natiahnuť o pár centimetrov. Ruky mi chceli predĺžiť pomocou drôtov. Drôty mi dali najprv do jednej ruky a zasadrovali mi ju a potom do druhej ruky a to isté zopakovali. Vtedy som mohla mať asi osem alebo deväť rokov. Teraz už po lekároch nechodím, lebo s nohou sa už nič nedá robiť."
Napriek všetkému, čo Evu po telesnej stránke trápi, žije normálny život s priateľom. A nie je prvý. Počas školy mala dve iné známosti. Nie všetci ľudia z ich okolia si však k nej vytvorili pekný vzťah. „Stalo sa mi, že som sa nepáčila mame môjho bývalého priateľa. Kým ma nevidela, bolo všetko v pohode. Raz som však u nich ostala spať a na druhý deň ma uvidela... Hneď mi dala pocítiť, že som jej nesympatická, len kvôli telesnému postihnutiu. Bolo dosť nepríjemné a ponižujúce, keď ma vyhadzovala z ich bytu. Ale bývalý priateľ ma bránil. Ľudia sú rôzni. Aj ich reakcie dnes. Sú takí ľudia, že chodia s hlavami dole a nenápadne sa pozrú ako vyzerám, alebo sa pozerajú s ľútosťou v očiach. Niekedy sa aj zasmejem, keď idú napríklad rodičia s deťmi a dieťa sa spýta: Prečo je teta taká malá alebo prečo tak chodí..."
Súčasný Evin priateľ sa volá Róbert Kuba a narazili na seba tam, kde mnoho ľudí. Na internete. Zaujímavé však je, že takmer žiadny taký vzťah nevydrží ani zdravým ľuďom. Eve a Robovi to však vyšlo a sú spolu už viac ako tri roky. „Keď sme si začali písať, nevedela som, že je hendikepovaný a ani on to nevedel o mne. Ale potom sme si to napísali. Priateľ ma diagnózu, čo sa podobá Parkinsonovej chorobe. Je pri nej zasiahnutá nervová činnosť. Keď ideme von, používa vozík. Ťahá nás k sebe to, že máme podobné osudy a nikto iný pred ním nemal taký zmysel pre humor. Radi si spolu púšťame metalovú hudbu, ktorú som vlastne začala počúvať kvôli nemu. Boli sme spolu na koncertoch Kiss, Hammerfall, či Kreator. Je mi veľkou oporou a hoci sa občas ja pohádame, máme sa veľmi radi a nevymenila by som ho za žiadneho zdravého partnera."
Eva je síce telesne postihnutá, no dokáže sa sama o seba postarať. Reakcie ľudí sa snaží nevšímať si a užíva si všetko, čo jej život dáva. Ale predsa, hoci sa na fotkách usmieva a všetko sa snaží brať s nadhľadom, aj ona musí mať, ako každý, ťažšie chvíle. „Nie som herečka a neviem sa pretvarovať. Niekto sa so svojím hendikepom nezmieri nikdy a sám sa ľutuje, či sedí doma. Ja viem, akí sú ľudia, ale aby som kvôli zvedavým pohľadom nevyšla na ulicu? To je riadna hlúposť. Človek sa musí zmieriť s tým, ako sa narodil a tak musí žiť alebo zmeniť svoj život k lepšiemu. Kedysi som však mala kvôli tomu depresie s otázkami typu: prečo práve ja... Ale tak to asi malo byť. Postupne som si uvedomila, že ja s tým svojim hendikepom nič nespravím a utešujem sa aspoň tým, že mnohí iní ľudia sú na tom ešte horšie. Takže som rada, že aspoň môžem chodiť kam len chcem. Je to na každom, ako sa zmieri so svojím osudom alebo ako bude žiť svoj život."
Do budúcnosti má Eva veľa plánov. Nielen s priateľom, ale aj sama so sebou. „Vraví sa, že nie je dobré, robiť si plány, lebo to potom nevyjde. Ale zamýšľam sa nad tým a niekedy si robím aj tie plány. Chcela by som napríklad študovať psychológiu, lebo by som sa chcela venovať deťom. Pracovať s deťmi, čo majú tiež hendikep, lebo deti mám veľmi rada." Vraví to aj s vedomím, že hoci s Róbertom plánuje ďalší spoločný život, jedno im napriek všetkému dopriate nebude. Vlastné dieťa. „Deti by som chcela mať, ako každá iná žena, ale Pán Boh tak zariadil, že ich mať nemôžem. Ale možno raz, ak to vyjde, by som si dieťa adoptovala. Nechám to na osud..."
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
