arsku a rodine zo Stredy nad Bodrogom dokumentáciu o príbuznom, ktorého počas 2. svetovej vojny odvliekli do Sovietskeho zväzu, kde je pochovaný. To všetko vďaka Pátracej službe Slovenského Červeného kríža, ktorá pomáha zmierňovať ľudské utrpenie už 18. rok.

Možno ani vy už nemáte kontakt napríklad na príbuzných, ktorí sa po odchode do zahraničia dlho alebo nikdy neozvali a chceli by ste ich zase vidieť. Ak všetky vaše pokusy spojiť sa s nimi „svojpomocne" zlyhali, nemusíte si najímať súkromných detektívov. Je tu ešte Slovenský Červený kríž (SČK) a jeho bezplatná pátracia služba. Tá vám vie pomôcť nájsť stratených príbuzných či priateľov takmer na celom svete. Trebárs Slovenke vypátrali v Argentíne brata, s ktorým sa nevidela 49 rokov, či mladíkovi otca v Rakúsku po 35 rokoch odlúčenia.

„Riešime napríklad prípady, keď deti odídu pracovať do zahraničia a potom nadlho prerušia kontakty a neozvú sa ani rodičom, že vôbec žijú. Asi najkurióznejším prípadom bolo pátranie exmanželky po bývalom manželovi, lebo sa znovu vydala a túžila po sobáši v kostole, tak bola zvedavá, či exmanžel ešte žije," spomína Mária Jenčíková, ktorá je koordinátorkou Pátracej služby SČK od roku 2004. Jej činnosť pripomína televíznu Poštu pre teba, akurát chýbajú kamery či diváci. Satisfakciu a odmenu však dostáva vo forme ďakovných listov i osobných poďakovaní.

Na Slovensku ako špecialistka v rámci pátracej služby Červeného kríža pôsobí sama, nájdete ju v bratislavskej kancelárii. Do terénu obvykle nevyráža, prípady rieši hlavne písomnou komunikáciou a súčinnosťou so štátnymi orgánmi, inými verejnými inštitúciami a zahraničnými partnermi. „Predovšetkým sa obraciam na národné spoločnosti Červeného kríža alebo Červeného polmesiaca v zahraničí, hľadám aj v Slovenskom národnom archíve, miestnych a obecných registroch obyvateľstva, spolupracujem s políciou i samosprávami. Je to zaujímavá práca, som detektív aj psychológ. Stretávam sa s mnohými dojímavými príbehmi."

Činnosť Pátracej služby SČK vyplýva zo Ženevských dohovorov a pravidiel Medzinárodného výboru Červeného kríža a Červeného polmesiaca. Na Slovensku je SČK nástupcom Česko-slovenského Červeného kríža od roku 1993. Okrem už spomínanýchb prípadov pátra i po osudoch ľudí z 2. svetovej vojny. Cudzinci hľadajú hroby na Slovensku, naši v zahraničí. „Najviac žiadostí dostávame z Ruska a Ukrajiny. Najmä na východe Slovenska padlo veľa vojakov Červenej armády. Rodiny chcú vedieť, kde zomrel otec, starý otec, chcú navštíviť hrob. Slovenská rodina zas hľadala hrob z 2. svetovej vojny, vedela, že starý otec padol v Maďarsku. Podarilo sa ho nájsť v spolupráci s Maďarským Červeným krížom, poslali i fotku hrobu, vnučka bola šťastná, že mohli navštíviť to miesto," opisuje M. Jenčíková. Tvrdí, že sa zlepšuje i spolupráca s ruskou stranou pri pátraní po osudoch obetí gulagov.

Aby SČK mohol pátrať, potrebuje základné informácie o hľadaných osobách. „Najmenšie problémy sú v Česku a okolitých štátoch, je tam vytvorená výborná evidencia obyvateľstva. Veľké krajiny ako Spojené štáty, či kontinenty ako Latinská Amerika a Ázia, sú oveľa problematickejšie, pohyb ľudí je obrovský, pátranie zložité. Aj v rámci Európskej únie, ak sa osoba nikde nezaeviduje, nedá sa nájsť. Napríklad syn odíde za prácou do Anglicka a rodičom sa neozve. Nevedia nič, žiadnu adresu, len že šiel do Londýna. Ak pracuje načierno, v takých prípadoch máme obmedzené možnosti. Hľadáme napríklad deti, ktoré odišli do Anglicka, Írska, či USA za prácou a rodičom sa dlho neozvú. Buď to nepovažujú za potrebné a rodičia tŕpnu strachom, alebo sa im nedarí a hanbia sa domov ozvať."

Ročne rieši pátracia služba asi 300 prípadov. O pátranie môže požiadať každá dospelá osoba, Slovák i cudzinec, ktorý žije alebo sa zdržiava na území SR. Hľadaným nemôže byť hocikto, musí to byť blízky príbuzný v zahraničí, s ktorým rodina stratila kontakt v dôsledku vojnových udalostí, politických konfliktov, prírodných, priemyselných katastrof, či zo zdravotných alebo sociálnych dôvodov, keď iné prostriedky kontaktovania boli vyčerpané. Pre pátranie potrebujú základné údaje o hľadanom, meno, priezvisko, dátum, miesto narodenia, mená rodičov, poslednú známu adresu, dôvod prerušenia kontaktu a dôvod pátrania. Žiadosť nesmie mať genealogický (pátranie po rodokmeni) alebo právny charakter (kvôli právnym úkonom), musí mať humanitárny dôvod.

Dokumentáciu o väznení v koncentračných, zajateckých táboroch a na nútených prácach získava SČK prostredníctvom Medzinárodnej pátracej služby v nemeckom Bad Arolsene, kde sú v archívoch sústredené zachované dokumenty z obdobia II. sv. vojny o obetiach nacistických zločinov. Vykonávajú tiež pátranie napríklad po hroboch padlých vojakov, najmä Červenej armády počas II. sv. vojny na území Slovenska.

Raz trvá pátranie len niekoľko mesiacov, inokedy aj roky, bez záruky úspechu. Niektoré prípady nemajú šťastný koniec preto, že vypátraná osoba si neželá sprostredkovanie kontaktu a SČK to rešpektuje. „Je to zvláštna situácia, lebo ja viem kontakt na nich, ale nemôžem ho posunúť ďalej. Napríklad dcéra hľadala otca po vyše 60 rokoch, nikdy ho nevidela. Od nebohej matky vedela, že bol vojak, stretli sa v lazarete, kde bola ošetrovateľkou. Vzbĺkla láska, no po vyliečení odišiel na front a už sa neozval. Našli sme jeho rodinu, a tá si nepraje mať niečo spoločné s nemanželskou dcérou. Tá pani nás poprosila doručiť aspoň list onej rodine, chce iba informáciu, čo sa stalo s otcom."

Iná žena mala viac šťastia. „Napísala, že kým umrie, chce ešte spoznať rodinu v Maďarsku. A z Maďarska, nezávisle, v rovnakom čase prišla žiadosť o pátranie po tej istej žene. List podpísala nevlastná sesternica. Neuveriteľná telepatia..."

Mnohé manželky zas hľadajú mužov, ktorí sa „stratili" v USA. „Žena tu zaňho platí sociálne poistenie, a on sa desať rokov nehlási. Ďalšia sa chce rozviesť a znovu vydať, potrebuje doklad, že ten jej neverný zomrel. Už chce žiadať súd, aby ho vyhlásil za mŕtveho. On však žije! Na internete som zistila, že v Amerike nedávno predtým dostal pokutu za zlé parkovanie. A mŕtvi predsa neplatia pokuty..."

Od roku 1993, keď vznikol Slovenský Červený kríž, do 31. 12. 2009 bolo zaevidovaných 7 515 žiadostí o pátranie. Napríklad v roku 2009 prijali 220 žiadostí (ešte v tom istom roku z nich vyriešili 40), z toho v 148 prípadoch išlo o pátranie po osobách. Pátracia služba umožňuje aj písomný kontakt medzi ľuďmi odlúčenými v dôsledku vojnových konfliktov, ak zlyhali bežné komunikačné kanály. Od roku 1994 doručila vyše 4 300 odkazov do krajín ako Afganistan, Keňa, Irak, Kongo a Somálsko. Viac informácií o Pátracej službe SČK nájdete na www.redcross.sk alebo na telefónnom čísle 02/5710 2323.

Po 30 rokoch vypátrali 80-ročnej Košičanke Anne Paličkovej strateného brata Jána až v Kanade

Brata je našli, ale už bol po smrti

Pátracia služba SČK pomohla aj Košičanke Anne Paličkovej (80), ktorá hľadala svojho brata, strateného vyše 30 rokov v Kanade. Asi v roku 1950, keď ona mala 20 rokov a brat Ján o dva roky viac, bývali s rodinou v Želiezovciach. Brat vtedy chodil robiť do Čiech, pracoval v Aši pri nemeckých hraniciach, odchádzal tam vždy na niekoľko týždňov, potom sa na krátko vracal domov, a tak dookola.

„Vravieval vtedy brat, že v Aši to má len cez vodu a už je v Nemecku. A tam že sú 'fajné' Nemky, taký beťár to bol," spomína s úsmevom pani Anna. „Raz, keď znovu odchádzal, vraví mame: Upečte mi veľký bochník chleba, taký ja mám rád. Nič neprezradil, mysleli sme, že ide zase len do Ašu. Aj keď veľa vecí nechal vtedy doma, no to sme si uvedomili až neskôr. Keď sa už asi tri mesiace nevracal domov, ani sa nám vôbec neozval, začali sme už mať zlý pocit. O pár rokov sme od neho dostali pohľadnicu z Kanady... Sem-tam nám potom ešte písaval, mne na svadbu poslal darčeky. Raz aj volal mamu, aby prišla za ním do Kanady, ale taká bola vtedy doba, že mama nešla, ostala doma. Po roku 1970 sa odmlčal, stratili sme kontakt, odvtedy som o ňom nemala informácie."

V roku 2006 sa pani Anna Paličková ako 76-ročná obrátila na Pátraciu službu SČK. Mala šťastie, aj smolu. Brata Jana jej našli. Ale zistili, že v roku 2004 zomrel. „Aj tak som Slovenskému Červenému krížu veľmi vďačná. Skontaktovali sme sa s bratovou rodinou, jeho manželkou, mojou švagrinou, ktorá žije v Kanade, ale pochádza z Maďarska, dopisujeme si. Ostala som zo štyroch súrodencov už sama, aj manžel mi zomrel. Mám päť dcér, vnúčatá i pravnúčatá. Som po operácii srdca, zdravie mi ešte slúži. Hoci som brata, s ktorým som si bola v detstve najbližšia, posledných vyše 30 rokov nevidela, ani som nevedela, čo s ním je, tak som rada, že nakoniec som sa aspoň po jeho smrti dozvedela o jeho živote i rodine. Je to ťažké, no človek sa cíti lepšie, keď vie..."

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári