Dalibor Karvay sa každé ráno preberá s husľami. Sú dni, keď cvičí aj viac ako dvanásť hodín

S orchestrom Štátnej filharmónie Košice sa nedávno na koncerte ako sólista predstavil mladý slovenský husľový virtuóz Dalibor Karvay. Pomaly sa zbavuje nálepky zázračného dieťaťa, za ktoré bol označovaný právom, pretože už ako sedemročný absolvoval prvý v

erejný koncert a o tri roky neskôr nahral prvé cédečko. Dnes žije vo Viedni, kde študuje a vďaka sponzorskému príspevku Stredoeurópskej nadácie hrá na husliach za vyše 13 tisíc eur z dielne Mathiewa Devuysta. Deň pred košickým koncertom po skúške si našiel čas aj na rozhovor.

Huslí sa prvýkrát chytil ako trojročný a celkom iste sa stali jeho najbližším priateľom. Nedokáže si predstaviť, že by deň začínal inak ako s nimi v ruke. „Keď vstanem, tak skôr, ako urobím čokoľvek iné, chytím husle a hrám. Dá sa povedať, že sa každý deň s nimi zobúdzam. Zahrám si takú hodinku a až potom sa pre mňa začína deň. Kým si nezahrám, tak som ešte nepoužiteľný pre bežný život," prezradil s úsmevom. Ak to prvé, čo ráno urobí, je hra na husle, má zo seba hneď lepší pocit. „Často je to totiž tak, že keď viem, že v niektorej skladbe mám miesto, v ktorom si nie som sebou na sto percent istý, tak ak si to prejdem nerozohraný, viem, ako na tom som. Je totiž iné popasovať sa s problematickým miestom skladby nerozcvičený a rozcvičený."

Hoci sa hre na husle venuje už viac ako dvadsať rokov, za sebou má koncerty s mnohými prestížnymi orchestrami a úspechy v medzinárodných súťažiach, stále ho občas trápi nedôvera vo vlastné schopnosti. „Myslím, že také pocity má každý umelec, ktorý sa chce zlepšovať. Na druhej strane si hovorím, že keď cvičím toľké hodiny, tak to hádam dobre dopadne. A našťastie to väčšinou naozaj dobre dopadne. Po tých rokoch sa trochu zmenili pocity zo samého seba. Už mám mnoho skúseností, no zakaždým som pred koncertom nervózny, ako to dopadne. Keď som bol malý, tak som si nerobil starosti. Malé dieťa nevníma to, že má verejné vystúpenie pred ľuďmi. Proste sa postaví na pódium a predvedie to, čo sa naučilo. Neskôr som si to začal viac uvedomovať a vnímať okolnosti."

Mal len niekoľko rokov, keď začal vystupovať na koncertoch a médiá ho začali označovať za zázračné dieťa. „No, už mám dvadsaťpäť rokov, takže toto je už hádam za mnou," smeje sa. "Niekedy to bolo príjemné, inokedy nie. Pri samotných koncertoch mi to neprekážalo, skôr na rôznych spoločenských akciách. Občas som mal pocit, že sa na mňa ľudia dívajú ako na nejakého 'ufónca', ako na divný zjav, ukazovali na mňa prstom. Ako dieťa som to nedokázal pochopiť. Netuším, či to so mnou niečo urobilo a či sa to na mne odrazilo. Ak aj áno, tak o tom vedome neviem..."

Už síce nikoho nemusí presviedčať o tom, či si zaslúžil prívlastok zázračného dieťaťa, predsa len však musí rátať s tým, že voči nemu budú ľudia mať isté očakávania. „Veľa sa zmenilo tým, že hrávam často v zahraničí. Takže necítim taký silný tlak, pretože za zázračné dieťa ma považovali len na Slovensku. Rád koncertujem aj doma, ale nie je to tak často a navyše tým, že som už hral na skutočne veľkých a prestížnych koncertných pódiách v Londýne, Paríži, Berlíne, naučil som sa tlak zvládať."

Dnes žije a študuje vo Viedni, čo mu mimoriadne vyhovuje. „Neuvažujem nad tým, či by som sa chcel vrátiť na Slovensko alebo ostať tam. Najbližšie tri roky chcem ešte študovať, chodiť po súťažiach a až potom budem uvažovať, čo ďalej." Súťaže sú pre mladých sólistov veľmi dôležité, no D. Karvay ich nemá veľmi v obľube. „To je pravda, no sú veľmi dôležité na to, aby ste dostali šancu presadiť sa, získali dobré kontakty. Dnes je totiž na svete strašne veľa mladých šikovných a talentovaných sólistov, ktorí sa chcú presadiť a nepodarí sa to každému. No a súťaže sú cesta, ako na to. Preto sú pre mňa veľmi dôležité a vždy sa snažím na ne čo najlepšie pripraviť. Napríklad z ázijských krajín chodia na súťaže stovky huslistov. Majú ideálne podmienky, sú finančne zabezpečení a nemajú iné na starosti, len cvičiť. A cvičia minimálne 14 hodín denne. Každý deň. Ja popri tom chodím do školy, musím sa starať aj o to, aby som mal z čoho žiť, lebo život vo Viedni tiež čosi stojí. Takže chodím hrať aj na koncerty, na ktoré by som inak možno nechodil..."

V umení nestačí len talent. Na to, aby sa darilo, treba aj veľa driny a nemenej šťastia. „Ja mám pocit, že šťastia mám dosť. Pri každom koncerte ho človek potrebuje, pretože môže mať za sebou stovky hodín cvičenia, ale potrebuje mať šťastie na to, aby mu vyšiel deň, aby všetko urobil tak, ako najlepšie vie. No a talent? Čo to vlastne je? Isteže, isté dispozície tu musia byť dané, no treba ich rozvíjať. Veľa závisí od rodičov, či budú dieťa podporovať, ale zase nesmú to preháňať, lebo to tiež nie je správne. Ja som ako dieťa sám chcel hrať a rodičia ma v tom podporili. Otec učil na základnej umeleckej škole, takže ma viedol a dával mi cenné rady. Do ničoho ma však nenútili, hral som futbal aj tenis, mohol som si vybrať. Neskôr to všetko nechali na mňa, aby som robil to, čo sám naozaj chcem. Nechali ma pracovať samého, no ak som to potreboval, tak mi otec vždy vedel poradiť."

Od detstva sníval o tom, že bude hrať a dodnes sa to nezmenilo. Vždy túžil po dráhe sólistu, čo sa mu aj splnilo. „Chcem hrať a neskôr chcem aj učiť. Chcem hrať komornú hudbu, ale aj koncerty s veľkými orchestrami. Každopádne to vidím zatiaľ tak, že kým sa mi darí a bude to možné, nechcem si sadnúť do orchestra, ale chcem byť sólistom. Keby som totiž hral v orchestri, tak by som musel chodiť do práce. Jednoducho každé ráno vstať a ísť skúšať s ostatnými, večer hrať koncerty... To by bol stereotyp. Teraz som vo výhode, že cvičím vtedy, keď chcem ja, nie som viazaný na ostatných hráčov orchestra."

Na druhej strane by však pozícia hráča v orchestri znamenala usadenie sa na jednom mieste. Teraz totiž kočuje z mesta do mesta, od jedného orchestra k druhému, z jednej koncertnej sály do druhej. „Mám pocit, že to stojí za to. Aspoň zatiaľ sa mi zdá, že výhod mám viac ako nevýhod. Človek si však musí poriadne rozmyslieť, či to bude ďalej robiť, pretože takýto život nie je jednoduchý. Na jednej strane chodím po svete, no z miest, v ktorých hrám, toho veľa nevidím, pretože na to nie je čas. No a navyše, čas pred koncertom i po ňom trávim sám, čo niekedy nie je príjemné. Síce zahrám na koncerte pre stovky či tisícky divákov, ale potom idem na hotel a som tam sám. Je to depresívne, keď pocit eufórie po vydarenom koncerte vystrieda smútok zo samoty. S tým sa sólista musí naučiť žiť..."

V podstate vraj stále zvažuje, či to chce alebo nechce zakaždým podstupovať, no zatiaľ mu to pozitívne prevyšuje negatívne. "Som ešte mladý, takže kým vládzem, budem žiť takto. Neverím však, že sa to dá vydržať veľa rokov. Napríklad Maxim Vengerov, ktorý je asi najlepší huslista na svete, s hrou prestal, keď mal 34 rokov, lebo to už ďalej nezvládal. Teraz sa znovu pokúša o návrat, no nie je to jednoduché. Predstavte si, že máte odohrať 80 koncertov ročne a zakaždým v inom kúte sveta. Ja to však chcem skúsiť."

Dôležité je preto myslieť na psychohygienu. D. Karvay hráva s kamarátmi futbal, tenis. „Hlavne sa snažím neostať sám. Keď hrám od rána osem hodín, tak nie je dobré ostať doma a byť celý deň bez spoločnosti. Sú však také dni, napríklad pred súťažou, kedy hrám aj 12 hodín a vtedy už nevládzem ísť večer von, ale párkrát za týždeň to proste musím urobiť. Pred súťažou to je často tak, že päť - šesť mesiacov cvičím takmer neustále, ale po nej si doprajem niekoľko týždňov, kedy nerobím nič. Ale naozaj nič! Ak by som nebol sólistom, ale členom orchestra, tak by som si to nemohol dovoliť. Teraz som viac-menej pánom svojho času."

Jednoduché to nie je ani so snahou udržať si vzťah. „Mám za sebou aj skúsenosť, že práve pre vyťaženosť pred súťažou mi vzťah stroskotal. Jednoducho som mal obdobie, kedy som sa potreboval stopercentne pripraviť a nemyslel som na nič iné. Tak sme si to s priateľkou prebrali a dohodli sa, že to ukončíme. Teraz mám nový vzťah, no priateľka cvičí ešte viac ako ja, takže často sa stáva, že sa vidíme raz za desať dní. Nie je to bohviečo, ale keď sa chce, tak sa to dá zvládnuť."

Muzika je to, čo je momentálne pre D. Karvaya prioritné a čo ho dokáže úplne pohltiť. „Na druhej strane sa však snažím o to, aby som nezabúdal popri tom všetkom žiť. Iste, chcem kariéru sólistu, ale nemyslím, že budem chcieť robiť to dlhšie ako napríklad viac než tridsať rokov. Iste je úžasné, keď je človek skutočná koncertná hviezda, no skúša mesiac na to, aby zahral polhodinu na koncerte... Ja sám už viem, akú daň si vyberá život sólistu. Zatiaľ som ochotný do toho ísť, ale myslím, že nebudem ochotný robiť to donekonečna. Páči sa mi predstava, že aj ja raz budem žiť v pohode a budem viesť ´normálny´ život," dodal s úsmevom.