Vysokú školu vyštudoval v USA, doma čakal na uznanie diplomu

Mnoho stredoškolákov si počas štúdia odskočí na rok za „veľkú mláku." Zlepšiť angličtinu, spoznať nových ľudí a skúsiť ako chutí samostatnosť tisíce kilometrov od domova.

Študenti bývajú v hostiteľských rodinách, chodia do americkej školy a po roku sa plný zážitkov vrátia. No Jankovi Horňákovi sa v Spojených štátoch amerických tak zapáčilo, že v nej ostal niekoľko rokov. Vyštudoval tu vysokú školu s netradičným zameraním - hra na jazzovú gitaru. Po návrate do metropoly východu si našiel zaujímavú prácu: učí mladých hudbu, angličtinu a koncertuje s niekoľkými zoskupeniami. No aj tak stále v kútiku duše váha nad návratom.

„Do USA som išiel prvýkrát, keď som bol ešte na strednej škole," spomína Ján. "Vtedy som sa ako druhák zúčastnil jedného výberového kola, ktoré robila katolícka organizácia Global Outreach a vybrali ma, spolu s ďalšími dvoma chalanmi zo školy. Každoročne tam zo Slovenska cez túto organizáciu chodí asi 20 študentov. Všetci sme išli do Wisconsinu, ale každý do iného mesta. Ja som šiel asi do 30-tisícového mestečka Wausau." Prvé dojmy Košičana boli zmiešané, prím hrala jazyková bariéra. „Bolo to ťažké, lebo som nevedel nič. Všetko som sa musel naučiť, veľa veci sám o sebe, ako fungovať v cudzej rodine, snažiť sa byť ako jeden z nich, komunikovať s ľuďmi a rovnako v škole. Jazyková bariéra, ktorá bola vtedy dosť aktuálna, mi to vôbec neuľahčovala."

Druhá návšteva trvala podstatne dlhšie, päť rokov. „Druhýkrát som šiel do USA po maturite, to som už vedel, že idem študovať na univerzitu a bolo to o čosi viac cielené ako prvý pobyt. Opäť som šiel do štátu Wisconsin, ale teraz do mesta Milwaukee. Druhý pobyt bol o niečo ľahší. Už som aspoň sčasti vedel, čo ma čaká, ale nevedel som, čo presne budem študovať a ako sa uchytím na americkej univerzite. Na strednej v High school, kde som chodil, bolo asi 300 žiakov, na univerzite asi 20 tisíc. Bol som ako ihla v kope sena. Ale mal som tam našťastie ľudí, ktorých som spoznal ešte na strednej, a moje hostiteľské rodiny ma dosť podporovali a starali sa o mňa." Domov na Slovensko chodieval väčšinou cez dlhé prázdniny, pár dní na Vianoce a niekedy aj v lete.

Rozdiely medzi životom tu a tam sa Ján snažil nevnímať. „Mal som dosť špecifickú situáciu. Mal som totiž silné väzby na členov mojich amerických rodín, ktoré sa o mňa starali, tým som sa dosť odlišoval od iných medzinárodných študentov. Čo sa rodinných záležitostí týka, fungoval som viac-menej ako americký študent, pretože vždy, keď bolo voľno v škole, išiel som za svojimi rodinami. Tým, že som poznal už pár ľudí, keď som nastúpil na univerzitu, pohyboval som sa najmä v partii Američanov. Väčšinou však medzinárodní študenti fungujú viac medzi sebou. Snažil som sa veľmi tie klasické rozdiely, ktoré každý opisuje, keď je v Štátoch, nevnímať. Väčšinu času som trávil s ľuďmi, ktorých som už poznal a potom s tými, čo študovali hudbu. Mal som veľké šťastie na ľudí i na profesorov. Univerzitu a prístup profesorov ku študentom si neviem vynachváliť. Veľa som sa od nich naučil. No a najväčší rozdiel pre mňa bol asi to, že i keď som mal okolo seba dosť blízkych ľudí, nebolo to doma."

Na Slovensko sa Ján vrátil z vysokej školy pred rokom a pol. Čakali ho praktické problémy, ktoré si predtým nevedel predstaviť. „Najkomplikovanejšie to ale bolo s uznaním diplomu. Vôbec mi nenapadlo, že by s tým mohol byť taký problém. Trvalo to veľmi dlho, celé to vybavovanie na ministerstve školstva. Bol som sklamaný z toho, ako pristupujú niektorí ľudia z úradu, či vysokých škôl k mladým ľuďom, ktorí vyštudujú v zahraničí na univerzitách, ktoré majú väčšinou oveľa vyššiu úroveň ako vysoké školy u nás. Mal som problém s uznaním môjho diplomu, pretože na Slovensku nie je taký odbor, ktorý som študoval, a tým pádom mi to vraj na ministerstve nemali s čím porovnať."

Napokon mu ho uznali na Vysokej škole múzických umení. "Tam vďačím pár ľuďom, ktorí napriek tomu, že môj odbor na slovenských univerzitách neexistuje, mi ho porovnali a uznali. Trvalo to ale rok, kým sa to celé dotiahlo do konca. Myslím, že s uznávaním diplomov by sa mohlo niečo spraviť, uľahčiť situáciu tým, ktorí študujú v zahraničí. Toto štúdium je vždy v mnohých odboroch o dosť ťažšie a nezaslúžia si takýto prístup, keď sa vrátia domov a chcú rozvíjať svoj talent tu a nie odchádzať von. Za uznanie diplomu sa platí sto eur - za jedinú pečiatku na papieri," opisuje ročné naťahovačky s úradmi.

Ako každé spolužitie dvoch iných svetov, prinášal Jankovi pobyt v zahraničí aj zábavné situácie. „Mal som veľa vtipných prezývok, ktoré mi spravili a skomolili kamoši. Alebo keď som niekedy niečo vravel, robili si srandu a vraveli mi, že ja som 'foreigner' že mám byť ticho, že sa nerátam, také typické americké sarkastické komentáre. Jan, lebo tak ma volali ako 'Jaaan' s 'J' by sa normalne písalo ako 'Yan' no a tým pádom, že moje sa píše s J, tak si ľudia často mysleli, keď nevedeli že som muž, že som dievča ako 'Džen'. Raz mi došlo poštou v obálke pozvanie do dievčenského členstva. No a ja som to vtedy ešte nevedel, tak som sa pár ľudom pochválil a pýtal sa, či by som sa tam mal prihlásiť alebo nie a aké sú výhody. No a oni sa v tom momente začali smiať, že to je dievčenské študentské členstvo. Ešteže vedeli, že som cudzinec," spomína s úsmevom na komunikačné nedorozumenia Janko Horňák.

Po Amerike Ján veľa necestoval, jedným z dôvodov boli financie. „Nemal som skoro žiadne peniaze nazvyš. Štúdium a výdaje na život som mal pokryté, ale to bolo asi všetko. Zvyšných peňazí bolo veľmi málo a ja som počas školy nepracoval. Akurát jedno leto sme ešte s bývalou priateľkou išli do St. Louis. Okrem toho ma raz zobrali jej rodičia na cestu vlakom do Montany, išli sme pozrieť Glacier National Park. To bolo úplne skvelé, cestovali sme dva dni vo vlaku, ktorý mal dve poschodia, veľmi príjemné kabínky s plnou penziou. Potom sme boli týždeň priamo v národnom parku v prenajatom domčeku. Bolo to nádherne a z vlaku som videl pár štátov ako Nebraska, Nevada, Wyoming. Najviac som ale cestoval do Chicaga. To je od Milwaukee vzdialené len asi hodinku a pol autom po diaľnici alebo vlakom. Chicago je obrovské mesto a stále sa v ňom niečo deje. Vždy som tam šiel na nejaký skvelý koncert alebo na nejaké kultúrne akcie." Keďže Jáno študoval jazzovú gitaru, vyhľadával najmä jazzové kluby, ktorých je v Chicagu požehnane. Zažil tam zopár nezabudnuteľných jazzových koncertov svetových, ale aj lokálnych jazzmanov ako napríklad klavírne trio Esbjorna Svenssona, Brada Mehldaua, či gitaristu Bobbyho Brooma.

Pre Košičana to boli veľmi silné a inšpirujúce zážitky. Na jazzové koncerty chodieval aj v Milwaukee. Síce ten výber dobrého jazzu bol o dosť užší ako v Chicagu, ale predsa len bol. "Zo začiatku som mal problém dostať sa do klubu. Musíte mať 21 rokov a mať na to preukaz, aby vás pustili do baru či klubu. Takže prvé dva roky som nemal prístup k týmto podnikom. Párkrát ma prepašoval môj učiteľ gitary, ale to bolo asi tak všetko. Jediné koncerty, ktoré boli pre mňa zo začiatku dostupné, boli tie, ktoré organizovala univerzita či katedra gitary. Keď som bol už dostatočne starý, rozbehlo sa to a chodieval som počúvať, pozorovať a nasávať atmosféru, koľko sa len dalo. A vlastne aj sám som začal potom hrávať so spolužiakmi zo školy všade, kde sa dalo."

Amerika je kolíska jazzu a to bol aj jeden z dôvodov, prečo Košičan uvažoval o tom, že v USA ostane. „Bolo to ťažké rozhodnutie. Je to tam iné, ale hrať sa dá asi všade. Tých ľudí, čo sa tomu venujú, je tam omnoho viac a nie je až taký problém zohnať napríklad kontrabasistu, čo je u nás na východe Slovenska dosť veľký problém. Určite by som tam nechcel zostať iba kvôli jazzu. Aj tu sa dá hrať, len to ide ťažšie. Rozhodol som sa vrátiť domov kvôli tomu, že už som bol dlho preč a bolo mi smutno za ľuďmi tu v Košiciach," hovorí o dôvodoch svojho návratu talentovaný gitarista.

„Nebolo to ľahké, opäť si zvyknúť na Slovensko, ale mám veľmi silné rodinné a priateľské zázemie, veľmi som z toho nevypadol. Uplatnenie som si našťastie našiel relatívne rýchlo, i keď ani zďaleka to nebolo bezproblémové. Na univerzite v Milwaukee som študoval hru na jazzovú gitaru a taktiež som si spravil certifikát z Businessu. Momentálne učím gitaru na ZUŠ Jantárová 6, som lektorom anglických konverzácií a venujem sa hudbe."

Na gitare sa Ján cvičí poctivo denne niekoľko hodín. „Keďže chodím do práce, popri tom stihnem hrať väčšinou približne tri hodiny denne. Venujem sa najme jazzu, ale začal som sa intenzívnejšie venovať aj hre na klasickú gitaru, najmä kvôli škole, kde učím. Inak hrávam s partiou dlhoročných priateľov. Hrávam taktiež v duu s talentovaným gitaristom Košičanom Tiborom Dragonom a taktiež s jednou speváčkou z Banskej Štiavnice. Sú to menšie projekty, ale mám z nich radosť. Chcem sa ďalej rozvíjať, učiť deti hrať na gitare a hovoriť anglicky, hrať ľudom hudbu pre radosť. Niekedy sa mi chce ísť späť do USA a niekedy zas ani nie," dodáva Janko Horňák na záver.