O to s väčším obdivom treba hľadieť na jeho úspechy. Najväčší dosiahol pred pár mesiacmi, keď sa na bradlách prebojoval medzi absolútnu elitu planéty, do finále majstrovstiev sveta. Konečné ôsme miesto je najväčším výsledkom tohto športu v ére slovenskej samostatnosti. Teraz už myslí na olympijské hry.

Samuel Piasecký už roky žije v Bratislave, ale nedávno navštívil rodné Košice. Stretli sme sa s ním na vyhlasovaní Športovej osobnosti Košíc 2010, kde prebral sošku za umiestnenie v Top desiatke tejto ankety. „Nevedel som ani, že to existuje. Bol som príjemne prekvapený, že so bol nominovaný. Potešilo ma to a aj povzbudilo do budúcna," zareagoval na ocenenie. Rád si ho prišiel prevziať osobne, každá možnosť navštíviť Košice ho poteší.

„V Bratislave bývam od svojich 14 rokov, ale do Košíc stále chodievam, veď tu mám celú rodinu. Tam iba trénujem. Musel som odísť, lebo v Košiciach vtedy družstvo zaniklo, chalani skončili, zvyšok sa rozpŕchol. Šiel som do Bratislavy, ale po desiatich rokoch sa to isté prihodilo aj tam, že som ostal sám. Teraz už vlastne ani neviem, prečo som tam. Je to však najmä kvôli trénerom. Síce aj tu teraz majú ruského trénera pre mladých, ale sú tu staré náradia, na ktorých sa nedá cvičiť."

Ako vraví, v budúcnosti by sa rád vrátil tam, kde vyrastal. „V Bratislave mám hypotéku na byt, tak ma to tam drží. Rodné mesto je však len jedno, vždy sa budem cítiť doma tu. Keď idem do Košíc, stále hovorím, že idem domov, pritom trvalý pobyt mám už v Bratislave. V hlave to však mám takto zažité."

Už nemusí predávať v bufete

Na rozdiel od sveta, na Slovensku športová gymnastika zďaleka nezdieľa všeobecný záujem. Medzi športovými odvetviami je skôr niekde na okraji. Chlapci chcú byť predovšetkým futbalistami, či hokejistami. Keď už, tak ku gymnastike inklinujú skôr dievčatá. „Kto sa vyzná, vie, že športová gymnastika je tvrdý šport, chlapský. V prvom rade je to umenie. Niekto tancuje, iný maľuje a toto je umenie pohybu tela." Každopádne, u nás je vlastne jediným mohykánom tohto odvetvia. „Aj to tak potom vyzerá. Keď prídem do sveta, cítim sa tam, akoby som tam prišiel prvýkrát. My tu na Slovensku nepoznáme novinky, nemáme informácie, úplne zaostávam za všetkým. Prídem tam ako taký gadžo. Keď svet už konečne dobehneme, prídem tam o rok a už sú zase vpredu."

Je až neuveriteľné, že v takýchto podmienkach dokáže konkurovať špičke. Má medaily zo Svetového pohára, bol piaty na majstrovstvách Európy, vlani sa prebil medzi osmičku najlepších gymnastov sveta na bradlách a z finále si priviezol 8. miesto. Vo svojom remesle je európska trieda, ale o ohodnotení, aké majú najlepší tenisti, či futbalisti, môže len snívať. „Nezarobím, ale beriem to ako zamestnanie. Od septembra mám plat v Dukle Banská Bystrica ako inštruktor športu, zmluvu mám do olympiády v Londýne. Uvidíme, čo bude potom, musím urobiť všetko pre to, aby som si zamestnanie udržal. Či sa mi chce alebo nie, teraz už nad tým nerozmýšľam, lebo ako vravím, hypotéku mám na krku."

To, že sa nedávno dostal na výplatnú listinu Dukly, si veľmi váži, veď dovtedy to nemal ľahké. Ak sa chcel venovať svojej záľube na vrcholovej úrovni, musel si ešte nie tak dávno privyrábať aj predávaním v školskom bufete. „To už je našťastie minulosťou. Dohodli sme sa, že od toho upustím, keď budem mať plat," odháňa spomienky na časy, keď deň čo deň striedal tréning s bufetom na jednom bratislavskom gymnáziu. „Bral som to tak, že musím. To bol taký kolotoč, že ani nebol čas rozmýšľať, či sa mi chce. Skončil som tréning a niekedy som sa nestihol ani osprchovať a musel som spotený utekať do bufetu. Bolo potrebné stihnúť prestávku v škole, cez ktorú študenti nakupujú. Trpela tým však rodina, lebo večer po príchode domov som už fakt nevládal."

Keby také čosi rozprával na pretekoch kolegom napríklad z USA, asi by mu ani neverili. „Samozrejme, tým som sa nepochválil. O tom sa nebavíme. Vedia však, že podmienky u nás sú iné ako u nich. Všetci im závidíme. Ja som mal jedno šťastie, že som bol pozvaný na hosťovanie do druhej nemeckej ligy, kde sa dá slušne privyrobiť. Sú to všetko tridsiatnici, ja som tam najmladší. Všetci to robia po práci, o šiestej tam skončia a od siedmej do jedenástej trénujú. A vedia byť prví v tabuľke. To je taká motivácia aj pre mňa, že nie všetko treba robiť len pre peniaze. Dá sa to aj pre radosť a je jedno, na akej úrovni." Ako dodáva, nevie o nikom spomedzi tých lepších gymnastov, kto by sa na výslnie dostával za podobných okolností, ako bol nútený on. „Stači sa pozrieť do Nemecka. Tam sú gymnasti medializovaní, chodia na rôzne galavečery, vystúpenia, sú obsadzovaní. Keď niekde vystupujú, chytia hŕbu pohľadníc a fotiek a už ich iba rozdávajú. Sú tam proste za hviezdy."

Skákal po perinách

Samo si všetko musel vydrieť sám. Pretĺkať sa, ako sa dalo. V detstve to ešte ide hladko, s naivným zápalom. "Ja som bol hyperaktívne dieťa, doma som skákal po perinách. V gymnastike som sa okamžite našiel, mali sme dobrú partiu, všetkých nás to bavilo, takže to šlo dobre. Celý voľný čas sme trávili spolu." Horšie je prehrýzť sa obdobím dospievania. "Najzložitejšie je prekonať pubertálny vek a udržať sa pri športe. Sú to samé zapierania. V gymnastike treba tvrdo a dlho trénovať. Šesť hodín denne na tréningu šesťkrát do týždňa nie je žiadna „sranda". Nie každého to baví."

Ako priznáva, v puberte to hádzalo aj s ním. Dokonca s gymnastikou na chvíľu aj skončil, ale nie nadlho. „Vydržalo mi to mesiac, potom ma rodičia prinútili začať cvičiť opäť. Dosiahli to veľmi jednoducho. Povedali, že keď netrénujem, nebudem sa flákať po vonku, ale sa budem učiť doma. To mi nevoňalo, doma som nevedel obsedieť, takže som radšej znovu cvičil." Teraz ako dvadsaťšesťročný už podobné maniere dávno nemá, ale ani teraz to nejde len tak jednoducho. Chce to stále veľa obety. "Najhoršie je, že teraz som už ostal sám. Je iné sa prinútiť sám, keď sa vám nechce. Keď sme boli v družstve šiesti, stačilo, že jednému sa chcelo a potiahol všetkých ostatných. Ľahšie sa trénuje v kolektíve ako jednotlivcovi."

Menej odolný jedinec by s tým zrejme už dávno praštil. Alebo by sa pokúšal dostať ponuku z iného štátu, kde by si mohol aj slušne zarobiť, veď zmena občianstva športovcov dnes už nie je ničím výnimočným. „Také ponuky by aj boli, ale ja som si povedal, že chcem niečo dosiahnuť z podmienok, ktoré mám tu. Niekomu sa ani nesníva, že v zime je v telocvični desať stupňov a nedá sa cvičiť. Niekto to nepozná, ja áno." Dosiahnuté výsledky, a to aj na vrcholných podujatiach, ho držia. Hoci na MS aj ME sa vie dostať do elitnej desiatky, skromne tvrdí, že on to ako veľké úspechy nevníma. Pre deti začínajúce s týmto športom je však jedničkou. "Nedávno mi tréner povedal, že aj pre jeho syna som vzorom. Je to zaväzujúce. Ja som nejaké idoly nikdy nemal. Samozrejme, keď niekto niečo robil dobre, tak sa mi to páčilo." V živote však svoj vzor má, ako kresťan netají, že ním je Ježiš. „Vždy sa opieram o Boha. Som veriaci človek. To mi pomáha aj v súťažiach."

Zapísal sa do histórie

Na vlaňajších MS, kde zaknihoval historický úsepch, sa blysol prvkom, ktorý ešte nikto nikdy nepredviedol. Keďže cviky sa v svetovej gymnastike označujú menom toho, kto ho predviedol ako prvý, tento ponesie už navždy meno Piasecký. Ako sa celý experiment, ktorý ho značne zviditeľnil, vlastne zrodil? „Tréner mal nápad. Skúšali sme niečo úplne iné a zrazu prišlo toto vnuknutie. Trvalo to dosť dlho, ale naučili sme sa to. Ja som tomu ani neveril, že to vyjde. Je totiž iné robiť to v tréningu ako v súťaži a ešte navyše v zostave. Sú tam veľké stresy. Je to totiž náročný cvik na rovnováhu, keď z dvoch žrdí skáčem na jednu do stojky. Stačí blbé vyváženie a je zle. To je ako chodenie po lane, nikdy si nemôžeme byť stopercentne istí. Sme však radi, že to vyšlo, lebo sme sa zapísali ako Slováci do histórie tohto športu."

Našťastie, neľahkú novinku zvládol košický rodák bez ujmy. Celkovo sa mu zranenia v kariére vyhýbajú, musí poklopať na drevo. Gymnastika pritom vie byť nebezpečná. „Nikdy človek nevie, kedy sa zraní. Stačí malá chyba a môžu ma odniesť na nosidlách. Veľké zranenia som však zatiaľ naozaj nemal. Za dvanásť rokov som si raz na tréningu zlomil nohu. Viem, že si musím dávať pozor. Najmä sa však nebojím. V klube vidím, že dnešní mladí sa boja cvičiť nové veci. Potom sú z toho vyplašení a vtedy si človek vždy ešte skôr ublíži. U mňa bol strach až na poslednom mieste. Aj keď musím priznať, že teraz, keď som starší, je to už trochu iné. Teraz sa však už veľa nových vecí neučím."

Slovenský reprezentant už pomaly začína myslieť na blížiace sa majstrovstvá Európy. Aj tento rok ho totiž čakajú vrcholné podujatia. Okrem kontinentálneho šampionátu potom aj majstrovstvá sveta. A tie budú mimoriadne dôležité, pretože sa na nich bude rozhodovať o miestenkách na budúcoročnú olympiádu do Londýna. A tam by Samuel Piasecký nechcel chýbať. S touto víziou sa denne púšťa znovu a znovu do tréningov navzory všetkým okolnostiam, ktoré nie sú vždy ružové.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári