Nestor súčasnej východoslovenskej výtvarnej scény považuje aktuálnu výstavu s názvom Neúplná bilancia za splnenie svojho sna.
Prečo označujete aktuálnu pôsobivú výstavu za neúplnú, keďže ste to vložili i do jej názvu?
- Pretože keď som v roku 2009 začal o tejto výstave snívať, povedal som si, že by som rád predstavil prierez celou mojou tvorbou. Vysníval som si, že budem vystavovať asi stovku olejomalieb, čo sa mi splnilo, pretože je tu 101 obrazov. Chcel som vystavovať aj grafiku, ale to by som musel okupovať kompletne celú galériu...
Študovali ste u Vincenta Hložníka. Ovplyvnil vás pracovne aj ľudsky?
- Hlavne ľudsky. Bol to nesmierne inteligentný, vzdelaný a zároveň úžasne dobrý človek. Po mojich rodičoch to bol najlepší človek, ktorého som v doterajšom svojom živote stretol. Akýmsi dôkazom toho, že bol medzi nami dobrý vzťah, je aj skutočnosť, že keď som skončil riadne štúdium, tak mi pán profesor navrhol, aby som ostal ešte na škole a urobil si takzvaný čestný rok. To je niečo podobné ako ašpirantúra.
Bolo ťažké nájsť si vlastnú výtvarnú cestu, keď sa človek učí u takého velikána?
- No ťažké... Ono je to tak. Keď pracujete, nehovoríte si, teraz začnem robiť v takom či onakom štýle. Len pekne robíte a práca vám sama určí smer. Neštylizujete sa do ničoho.
Istá časť vašej tvorby je inšpirovaná hudbou, vašu farebnosť označujú za poetickú, v akých druhoch umenia ste teda ešte doma?
- Nie je to pre muža celkom dobrá reklama a priznávam to s hanbou, ale som nesmierne citlivý. Bohužiaľ, lebo dnes sa to nenosí. Od svojich stredoškolských štúdií mám mimoriadne blízky vzťah k poézii. Z tejto skutočnosti vychádzajú témy mojich kompozícií.
Vy ste s mladými ľuďmi pracovali celý život. Čo ste od nich pochytili?
- Za roky strávené za vysokoškolskou katedrou som prišiel na to, že nielen učiteľ odovzdáva svoje skúsenosti a ducha mládeži, ale aj ona naňho spätne pôsobí. Dôležité je, aby nastalo vzájomné prepojenie a aby človek vedel zapaľovať v dušiach mladých ľudí plameň lásky k umeniu a krásnu. Ak sa mu to má podariť, musí v prvom rade sám horieť. Mám množstvo úspešných študentov. Robil som to s veľkou láskou a mladých ľudí som mal rád. A keď to nebudete považovať za neskromnosť, ozvenu voči mne som našiel aj u nich.
Na svoj vek vyzeráte veľmi dobre a aj po osemdesiatke ste aktívne tvorivý. Je tvorba receptom na mladosť?
- Neviem. Musím sa priznať, že si neviem predstaviť, že by som žil iným spôsobom. Ráno nastupujem do roboty okolo deviatej a s kratšou obedňajšou prestávkou končím o desiatej večer. Keď sa mi darí a keď ma robota zaujme, tak tvorím niekedy do druhej ráno. Práve od svojho učiteľa som načerpal aj pracovitosť.
Profil
Maliar a grafik Tibor Gáll žije a tvorí v Košiciach.
Po úspešnom absolvovaní grafickej špeciálky Vincenta Hložníka na bratislavskej Vysokej škole výtvarných umení sa tu usadil v roku 1956.
Spočiatku sa venoval grafickej tvorbe.
Od roku 1961 pôsobil 38 rokov ako pedagóg na katedre výtvarnej výchovy FF UPJŠ v Prešove.
Gállov príklon k maľbe, ktorá sa natrvalo stáva samozrejmou súčasťou, zaznamenávame v roku 1964.
V časovom horizonte pol storočia vytvoril plnokrvné, bohato členité umelecké dielo, vyznačujúce sa viacerými vývinovými štádiami a polohami, ktoré spoluvytváralo farbistý obraz výtvarného života na východnom Slovensku.
Autor: Andrea Nitulincová
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
