Novorodencov stačí iba "pochovať", staršie deti dokážu byť agresívne

Detský domov. Slovné spojenie, ktoré u mnohých vyvoláva zimomriavky či rozporuplné pocity. Mnohí totiž vieme, že sú plné odložených a nechcených detí, ktoré matky nechali po pôrode v nemocnici alebo sa o ne nevedeli postarať. Detí, ktoré namiesto dobrého

slova, lásky, či pohladenia viac poznali bitku a rôzne iné formy fyzického či psychického týrania. Na Hurbanovej ulici (Červený breh) stojí veľký dom, plný takých detí a každé z nich má svoj osud, svoj príbeh. O nich sme sa porozprávali s riaditeľom Štefanom Jutkom a hlavnou sestrou Oľgou Kalinayovou.

Detský domov (DD) na Hurbanovej ulici je zariadením ústavnej výchovy pre 100 detí. Vyše 40 rokov ho až roku 1997 všetci poznali ako Dojčenský ústav, kde sa nachádzali deti od narodenia do šiestich rokov. Dnes tam môžu násjť dočasný domov deti až do 25 rokov (ak študujú), no momentálne najstaršie sú 11-ročné.

„V našom zariadení sa zabezpečuje sociálna starostlivosť o deti v ústavnej starostlivosti na základe rozhodnutia súdu," hovorí Š. Jutka. „Máme sto detí, z toho 95 percent rómskych. Z nich 54 je ťažko zdravotne postihnutých. Tiež máme dve skupiny rodinného typu, kde je po 10 detí, v dvoch domčekoch. Tam sa učia aj samostatnosti. Pomáhajú pri domácich prácach, ako v bežnej rodine. Ďalších 14 detí je v ôsmich profesionálnych rodinách... Deti stále prichádzajú, odchádzajú. Od 30 do 35 detí ročne odchádza do náhradnej rodinnej starostlivosti, na osvojenie, či medzinárodné osvojenie." Medzinárodná adopcia je pre deti, ktorým sa nedarí nájsť rodinu na Slovensku. Každý rok takto odíde štyri, či päť detí. Najčastejšie do Talianska, Rakúska, Švédska, či Fínska.

Spôsobov, ako sa dieťa dostane do DD, je niekoľko. Niektoré sú bežné a iné také, že človeku z nich stúpa tlak a búri sa žlč i krv. Snáď najčastejší je ten, keď matka po pôrode opustí dieťa ešte v pôrodnici. Veľa je aj takých, keď sa sociálni pracovníci vyberú do osád a na základe rozhodnutia súdu odnesú zanedbané a špinavé deti z polorozpadnutej chatrče, postavenej v blate a odpadkoch, ktorá nemá ani základnú hygienickú výbavu. Také bývanie však samo o sebe nie je dôvodom, na vzatie dieťaťa rodičom. Tým je až podozrenie, že podmienky ohrozujú život dieťaťa. „Prípady sú rôzne," hovorí hlavná sestra. „Mali sme dieťa, ktoré prišlo s polámanými rukami a podozrením na týranie. Neskôr sa zistilo, že ide o chorobu - lámavosť kostí. Nájdu sa zatúlané deti, ktoré hlási polícia úradu práce. Ďalšími sú zdravotné dôvody. Ak je dieťa v takom ťažkom zdravotnom stave, že rodina nie je schopná sa o neho postarať, tiež ho k nám umiestnia. Máme deti, ktoré majú kanyly, sú na dialýze, na dýchacích prístrojoch. Ich rodiny v biednych podmienkach by starostlivosť určite nezvládli. Tiež tu máme nedonosené deti s váhou okolo jedného kila."

Ako pokračuje hlavná sestra, majú aj deti s diagnózou detská mozgová obrna. „U niektorých sú pridružené aj iné diagnózy. Máme napríklad deti s kolostómiou, vývodom z hrubého čreva, s hydrocefalom (veľkou hlavičkou), mikrocefalom (malou hlavičkou), s epicistómiami, čo sú problémy močového charakteru. U nás je aj 43 detičiek ležiacich, čo sú tak zdravotne postihnuté, že môžu iba ležať. Z Trebišova nám prichádza mnoho syfilitických detí... Máme šťastie, že tu blízko je fakultná nemocnica, lebo každý deň sa stane, že minimálne s tromi deťmi tam musíme bežať na prehliadky, vyšetrenia, zákroky... K našim detičkám máme odborný personál, svoju lekárku, zdravotné sestry, špeciálnych pedagógov, rehabilitačné sestry, opatrovateľky, vychovávateľky, psychologičku. Celý súbor ľudí."

Psychológovia sú v tomto prípade veľmi potrební. Najmä pri príchode detí z osád, ktoré celý doterajší detský život strávili v jednej izbe polorozpadnutej chatrče s ďalšími desiatimi príbuznými, v špinavom oblečení po súrodencoch. „Adaptačné obdobie, keď k nám deti prídu, je individuálne," opisuje hlavná sestra. „Novorodencom stačí, aby boli čistí, najedení, aby ich niekto trošku pochoval na rukách. U starších je to ťažšie. U tých, čo si uvedomujú, že sú v novom prostredí. Veľa plačú, často sa to vystupňuje do agresivity. Niekedy to dieťa zvládne za týždeň, inokedy to trvá mesiace."

Pripája sa aj riaditeľ. „Nedávno sme mali problémy so súrodencami, ktorí prišli z Krásnej. Štvor, troj a dvojročné dieťa. Čisté prostredie a sociálne zariadenia, to všetko im bolo absolútne cudzie. Utekali nám z kúpeľne, či WC, lebo nevedeli, čo to je. Hygiena bola u nich neznámym pojmom, umytie rúk, či zubov ani nepoznali. Našťastie, sú to malé deti a s tými sa lepšie pracuje. Časom sa naučia všetkému. Učia sa tak, že vidia, čo robia ostatné deti."

Adoptovať si také deti je často nemožné. Mnohí rodičia chcú dieťa aspoň relatívne zdravé a najlepšie nerómske, čo je však v poslednom období takmer nemožné. Našťastie, novorodenci majú vždy úspech. Do troch mesiacov idú do nových rodín, kde sa o nich vedia s láskou postarať. Žiaľ, rómske etnikum je neprispôsobivé, v poslednej dobe s úplne uvoľnenou morálkou, kde incest je stále bežnejšou vecou. Práve preto sa detské domovy a ústavy plnia deťmi, s najrôznejšími fyzickými poruchami. Nedokážu sa často postarať ani o zdravé deti. Nuž a kto si adoptuje tie choré?

Práca s deťmi je vždy viac poslaním ako prácou. Je nabitá emóciami a o to silnejšími, ak človek pracuje s deťmi, ktorým sa namiesto lásky dostalo zlých spomienok. Pracovníci DD o tom vedia svoje. „Stretávame sa s rôznymi príbehmi detí," hovorí O. Kalinayová „Jeden z tých posledných, ktorý si pamätám, sa stal večer v zime. Pred vchodom zastavil taxík, vystúpila z neho žena s dvoma deťmi. Boli oblečené len v tielku a pančuškách. Vrátnik si všimol, že keď ich posadila k soche, čo máme pred vchodom, plakali. Kým vyšiel von, matka rýchlo nasadala do auta a odišla. Deti sme vzali dnu a na druhý deň sa začalo pátranie po matke. Samozrejme, podarilo sa ju vypátrať a časom si vzala deti späť. V minulosti k nám prichádzali aj detičky, ktoré boli obhryzené od potkanov, týrané, so stopami po hasení špakov na telíčku, mali polámané ruky, nohy, vytrhané vlasy, či boli podvyživené..."

Vychovávateľky či zdravotné sestry by vedeli písať srdcervúce bestsellery o trápeniach nechcených detí. Vyrovnať sa s nimi chce niekedy pevné nervy. „Niektoré kolegyne majú takú tendenciu, že sa príliš citovo naviažu, a potom, keď nám deti odchádzajú na adopciu, hlavne do zahraničia, aj si za nimi poplačú." Aj niektorí profesionálni rodičia majú problémy. Dostanú malé dieťa, vychovávajú ho, sú s ním každý deň a každú noc. Drobec si na nich zvykne, i oni na drobca. Volá ich mama a otec a oni ho poznajú ako vlastnú dlaň... No potom musí odísť. „Preto dávame týmto rodičom už najmenej mesiac dopredu vedieť, aby sa na rozlúčenie stihli pripraviť," vysvetľuje Š. Jutka. „Nielen sami, ale aby pripravili dieťa aj ďalších členov domácnosti. Niekedy totiž majú rodičia v profesionálnej rodine viac detičiek. Sú to komplikované situácie. Musíme ich postupne začať oddeľovať."

Situáciu, keď deti odchádzajú, najhoršie nesú všetci vtedy, ak sa vracajú k rodičom. „Premýšľame, ako budú žiť. My sme ich tu vychovali a vypiplali, no oni sa vracajú späť do chatrče, do blata a špiny. Ťažko sa to prežíva. Určite by bolo lepšie, keby sme mali domov plný zdravých detičiek, o ktorých by sme vedeli, že pôjdu do dobrých rodín. Zlé je to aj pri detičkách, ktoré sú len ležiace. O tých vieme, že sa nikam nedostanú, lebo potrebujú sústavnú starostlivosť. Je ťažké myslieť na to, že ich žiadny pekný život nečaká..."

Vykonávať túto prácu je určite veľmi ťažké. Človek k nej musí mať vytvorený vzťah, ale musí odhadnúť, kde sú hranice. Ako hovorí Š. Jutka, tí, čo k tomuto povolaniu vzťah nemali, odišli veľmi rýchlo. Ale aj opačná situácia je ťažká. Vychovávateľky, či zdravotné sestry si nesmú vytvoriť prílišný citový vzťah k deťom. "Na deti myslíme stále. Hlavne na tie, čo od nás odchádzajú. Je ozaj ťažké nepremýšľať nad tým, ako sa o mesiac či on rok majú, ako sa o ne rodičia starajú, či ich majú radi... Máme aj prípady, kedy ťažko zdravotne postihnuté dieťa ide na kliniku. Môže u neho nastať veľmi vážny stav, prestáva dýchať, dáva sa mu kyslík... ťažké chvíle prináša ráno, keď ešte nevieme, či to prežilo..."

Je pravda, že pre všetkých, ktorí pracujú v DD, je táto práca ťažká. Či už keď deti prichádzajú, odchádzajú, alebo každý deň, pri pohľade do ich očí. Každá minca má však dve strany a tou druhou sú samotné deti. Aj pre ne je ťažké vyrovnať sa s tým, že ich rodičia nechcú, že prišli z podmienok, v ktorých by mnohí nenechali žiť ani psa. Že nepoznali tečúcu vodu, suchú posteľ len pre seba ale hlavne milé rodičovské slovo. Zaujímalo nás teda, či existuje nejaká spätná väzba od detí, ktoré opustili múry detského domova. Či sa niekedy ozvali a dali vedieť, ako sa majú, či nezabudli na svoje vychovávateľky.

„Zo zahraničia niekedy dostávame listy od adoptívnych rodičov aj s fotkami detí a tak vieme, že sa majú dobre," vraví s potešením Š. Jutka. "Teraz sú tie deti veľmi malé, ale možno keď vyrastú a budú hľadať svoje korene, prídu aj sem. Samotné deti sa veľmi neozývajú, keďže tu máme v posledných rokoch hlavne tie malé. Minule sme však mali veľmi milú návštevu. Prišla jedna žena, ktorá tu asi pred 15 - 20 rokmi vyrastala. Už bola vydatá, ale prišla nás pozrieť a pozisťovať, ako to tu chodí dnes..." Tento prípad je príkladom, že aj vďaka zariadeniam, ako je DD na Hurbanovej ulici, dokážu mnohé z "jeho" detí žiť normálny život. A to aj napriek tomu, že ich kedysi odvrhli ich vlastné mamy...