né príležitosti, do kostola, na svadby a nechávali sa v nich aj pochovať. Aby sa ich jedinečná krása zachovala aj pre budúce generácie, jednou z foriem je v zmenšenej podobe poobliekať do nich bábiky. Presne ako to robí stredoškolská učiteľka Anna Kolibárová z Myslavy.
Pani Anna podľahla tomuto čaru odievania len nedávno. I keď sama nikdy v kroji oblečená nebola, netancovala a nespievala v žiadnom folklórnom súbore, vždy obdivovala zručnosť žien, ktoré ich zhotovovali. Má rada ľudové piesne i tance, dokonca zapísala do súboru aj svoju vnučku Emku - prváčku. Tá ale po pár tréningoch skonštatovala: Babka, to je taká somarina... A tak pokračovateľka ľudových tradícií rezignovala skôr, ako začala.
Spriaznenou dušou, ktorá napĺňa jej sny, sa stala švagriná Gitka. Dali hlavy dokopy, a najmä zručné ruky, pod ktorými vychádzajú čarovné bábiky zobrazujúce život na dedine pred mnohými rokmi. Všetko sa to začalo úplne necielene. Vnučka dostala od svojej prababky nezvyčajný darček k narodeninám - bábiku v kroji. Tá sa páčila nielen obdarovanej, ale asi každému. Bola totiž čarovná. Dali jej valalské meno Marčuša. Ostatné sa zatiaľ nevolajú nijako. Ich tvorkyňa si k nim nepestuje žiaden citový vzťah, keďže skončia u niekoho iného. Sú to len tetky z valala.
„Bola som po operácii žlčníka, keď som v televízii videla dokument o dôchodkyni zo Zlína," spomína pani Anna. "Bola to činorodá žena a chcela niečo robiť. Dala sa na šitie krojov pre bábiky. Kúpila si za vagón bábik, zamestnala ženy a začali šiť. Boli to kroje z rôznych regiónov Čiech. Vtedy som sa prvýkrát zmienila o tom, že by sme to mohli skúsiť. Pre svoje deti sme si šili všetko - od nohavíc, cez pyžamá až po vetrovky. Vyšívali sme, plietli. Teraz komu treba vyšívané dečky. Preto sme svoj um a ruky vložili do tejto záľuby. Zobrali sme vnučkinu bábiku a dôkladne sme si ju poobzerali. Svokra nám povedala, ako čo má vyzerať, preštudovali sme si literatúru a pustili sa do toho."
Urobili si strihy, povyberali vzorky, nakúpili látky a začali premieňať sny na skutočnosť. Prvý problém, na ktorý narazili, boli tzv. rancane, čiže plisovanie sukní. Dnes to už nikto nerobí. Niekedy to robila v dedine jedna žena na drevenom stĺpe, na ktorom pracne skladala drobné zámiky a vlhčila ich namiesto škrobu cukrovou vodou. Do výroby krojovaných bábik sa musela zapojiť aj mužská ruka. Manžel pani Anny začal riešiť technický problém. Do kusu dreva urobil zárezy, do ktorých vložil plastové lamely. Medzi tie sa látka zasúva pravítkom do priehlbín, potom sa postrieka tekutým škrobom, lisovací stroj sa zaťaží a vytvoria sa niekoľkomilimetrové sklady, ktoré sú presne také, aké majú byť. Tak ako na veľkej sukni, ale v miniatúrnom vyhotovení.
Kto sa vyberie do rozprávky, kde sa obliekajú bábiky do starodávnych hábov, prvé čo mu napadne, je detstvo. Koľko sa musel modlikať, aby bába mala aj iné, ako šaty z obchodu. Keď mama alebo babka vedeli šiť, bolo vyhraté, ale keď nie, dieťa chodilo oblečené stále v tom istom. Krajčírska dielňa na poschodí dýchala nezvyčajnou atmosférou a krásou. Poobliekané parádnice už stáli naškrobené v škatuliach, ale niektoré ešte boli nahé. Čakali, kedy ich háby budú komplet hotové. V starostlivo uložených obaloch už čakali jednotlivé súčasti odevu, povyšívané čepce, stužky, košieľky či vestičky s výšivkami boli prichystané na obliekanie. Keď o ne prejaví niekto záujem, tak sa dostanú na rad. Aj keď im netreba až 70 sukní, predsa také vychystanie trvá i viac ako hodinu.
Ušiť šatôčky je jedna vec, ale bába predsa nemôže zostať bosá. Treba ju obuť. A tu narazili dámy na ďalší veľký problém. Hľadali výrobcu čižiem. Objednali si topánočky, ale prišli im nepekné červené a vôbec sa nehodili ku kroju. V duchu hesla - Urob si sám - kúpili si obutú menšiu bábiku. Vyzuli ju, rozpárali čižmičky a vystrihli z koženky presne také, aké potrebovali. Pozošívali ich a stali sa z nich aj obuvníčky. Po čiernych látkach s bielymi bodkami alebo drobným vzorom sa akoby zľahla zem. Sú však súčasťou kroja, tak si ich museli pozháňať.
„Nebolo jednoduché zadovážiť si ani samotné bábiky," pokračuje pani Anna. "Museli spĺňať niekoľko kritérií. Také, aby stáli a mali takú veľkosť, akú sme potrebovali. Mali mať 60 cm, aby sa dal kroj ušiť so všetkými detailmi. A ešte sme potrebovali, aby vyzerali ako dospelé ženy a nie ako bábätká. Bol to tvrdý oriešok. V Čechách sme našli výrobcu a objednali si niekoľko kusov za nekresťanskú sumu. Potom sme ešte vybielili každého, kto mal ešte doma klasickú a nie tzv. Barbie bábiku. Celú zimu som chodila po škôlkach a hľadala vyhodené bábiky bez nôh, rúk a s odtrhnutými hlavami. Zachránili sme im život. Manžel ich opravil, vykúpali sme ich, upravili vlasy a obliekli. Ktoré plakali, museli sme im vymontovať 'črevá'. Vyparádené bolo treba ešte uložiť do škatule, a to nie do hocijakej. Museli sme si ich znovu objednať u výrobcu hračiek. Manžel mi vyrobil aj drevenú, ale kvôli jednej, dvom zákazkám si predsa nenakúpi stroje."
Kým sa nahá bábika navlečie do kroja, šijú jej šaty sto hodín. Všetko musí vyzerať tak ako na skutočnom veľkom kroji. Každá stužka musí byť vyšitá a prišitá tam, kde naozaj má byť, žiadna náhrada sa nepripúšťa. Pozostávať musí z toho, čo myslavské ženy naozaj nosili. Od podolka, cez bigľiše až po kabat, čepec, boritaše a šorc. Pri zhotovovaní zmenšeniny kroja sú zachované pôvodné postupy, veľmi náročné na ručnú prácu. Aj preto to tak dlho trvá.
Ženy, ktoré nosia rovnaké priezvisko, sa svojej záľube nevenujú vo veľkom. Iba tak pre záľubu. Záujemcom a obdivovateľom ľudového umenia umožňujú nazrieť do histórie a zachovať to, čo po nej zostalo. Robia to s láskou ku svojim predkom. „Prvýkrát sme sa na verejnosti prezentovali v roku 2009 v miestnom kultúrnom dome na MDŽ a potom na Myslavskom juniálese. Na výstavku som si požičala aj staré bábiky v krojoch od Myslavčanov. Mnohí nám hovoria, že by to nerobili, lebo to nie je zaplatená práca. Nie je, ale vnútorné uspokojenie a radosť z toho, že spod vašich rúk vychádza niečo, čo sa zachová pre ďalšie generácie, sa nedajú zaplatiť. Keď vidím niektoré krojované bábiky v obchodoch a zbadám, že tieto kroje ihlu nevideli, som hrdá na svoju prácu. Bežné bábiky raz vyjdú z módy, ale tieto nie. Je to práca, ktorú za človekom vidno a nie ako keď niečo uvaríte a vzápätí zjete. Toto zostáva."
Keď ich postavíte vedľa seba, všetky sú rovnaké, a predsa každá iná. Sú presne také, ako keď stoja v hlúčiku na valale a klebetia. Každá má na svojom kroji niečo iné, parádnejšie, inú výšivku, čepiec, stužky. Všetky sú rovnako krásne. A keďže nie sú bábiky od jedného výrobcu, líšia sa tvárou, farbou vlasov, pokožky či úsmevom. Je to verný obraz dediny. A to ešte chýba v kolekcii mladé dievča a ešte aj nevesta v bielom. Nevedno prečo im hovorili „myslavské paskudy". Veď sú také krásne.
Čo všetko musí na sebe myslavská žena mať, aby bola ozajstná? Povinnosťou vydatej ženy bolo nosiť „čepec", pod ktorým boli ukryté vlasy. Bol zdobený bohatou výšivkou. Keď vyšla z domu, prikryla si ho „hustkou" aj v najhorúcejších dňoch. Pri slávnostiach si ju mohli dať dolu a popýšiť sa ich krásou. Dievčatá nosili „partu". „Oplečko" bola blúzka okolo krku a na rukávcoch husto nazberkaná. Nad lakťom boli ukončené 10 cm vyšívaným alebo tkaným pásom. „Kabat" nie je klasický kabát, ale vrchná sukňa. Šil sa v čiernej, bielej a svetlomodrej farbe. Bol drobno „rancane". V spodnej časti bola podšitá červeným plátnom a ozdobená ručnou alebo strojovou pestrou výšivkou. K čiernej sukni sa nosil „šorc" (zástera). Modré sukne s bielym „fertuchom" dostali mladuchy. V páse bol husto nazberkaný a v spodnej časti ho tvorila až 50 cm krajka poprevliekaná svetlomodrými, ružovými alebo červenými stužkami. „Vist" je vlastne krátka vesta zo zeleného plyšu, neskôr z hrubého brokátu. Po obvode bol olemovaný červenou látkou a lesklými stužkami. Zdobili ho aj kovové gombíky alebo pracka. Medzi „vist" a „kabat" sa všíval asi 10 cm široký vyšívaný pás v pestrých farbách. Na krku sa nosili „perle" (korálky).
Súčasťou odevu bol „podolok" ukončený krajkou - „štikovaňom", ktorý sa nosil namiesto spodnej bielizne. Neskôr ho nahradili „buďogovi". Súčasťou svadobného oblečenia boli „bigľiše" - spodničky, ktoré tvorili dve naškrobené sukne z bieleho plátna „paťolatu". Niektoré ženy používali na škrobenie borax, ktoré na to nemali, použili vodu po scedení cesta. Menšie kusy sa škrobili cukrovou vodou. Najozdobnejšou časťou kroja sú „šorce". Po stranách mali prišité asi meter dlhé vyšívané pásy - „tračky" lemované čipkou. Vzadu sa prekrížili a vpredu zviazali. Myslavské dievčence a ženy boli parádnice. Oblečenie dopĺňali pestrými „pantľikami". Ženy si cez čelo uväzovali tmavú stužku - „kantarik", na ktorom boli vzadu prišité dlhé rôznofarebné stuhy siahajúce až po dolný okraj sukne. V strede bol široká lesklá stuha z „blancara" - lesklého materiálu. Preto bol kroj aj zozadu veľmi pekný.
Krásu a kvalitu spracovania krojovaných bábik z dielne pani Kolibárovej ocenili viacerí odborníci na folklór a umenie. S týmto modelom sa v minulom roku zúčastnila na medzinárodnej výstave výrobcov bábik v ukrajinskom Kijeve. Jeden exemplár reprezentuje našu vlasť na Slovenskom veľvyslanectve na Ukrajine. Jedna z bábik je v USA, ďalšiu má zberateľ v Banskej Bystrici.
„Mojím najbližším cieľom je zriadiť za pomoci obyvateľov Myslavy izbu ľudových tradícií v priestoroch budúceho klubu dôchodcov. Mali by ju tvoriť predmety dennej potreby a súčasťou by mali byť aj kroje v skutočnej veľkosti, ale aj na bábikách. Ľudia majú doma rôzne originálne veci - krosná, 'poscele' s duchnami, 'šifonere', lady, náradia... Mojou veľkou ambíciou je spojiť sa s organizačným výborom Košice - Európske hlavné mesto kultúry 2013 a pokúsiť sa usporiadať výstavku bábik v krojoch, na ktorej by sa podieľali výšivkárky zo všetkých regiónov Slovenska," prezradila zo svojich snov Anna Kolibárová. Nechce si nechať čarovné bábiky iba pre seba, ale ukázať ich v plnej paráde celému svetu. Je na čom oči nechať.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
