Ráznym hlasom oslovila šoféra tak, že to počul celý autobus: "Dobré ráno, prajem nám príjemnú spoločnú jazdu, pán vodič!" Ten zostal zrejme tiež prekvapený, ale na milý pozdrav jej odpovedal s úsmevom: "Aj ja vám prajem príjemnú jazdu."

Starká sa vzápätí spokojná usadila na voľné sedadlo a nechala sa unášať. Povedala som si, stará škola, slušnosť káže pozdraviť sa. O to príjemnejšie sa asi vodičovi šoférovalo, o čo príjemnejších ľudí viezol. Prosto dáma vie, ako sa má správať, gentleman, že nesmie sklamať jej dôveru a nevyhodí ju na najbližšej zákrute zo sedadla na dlážku bezohľadnou jazdou.

Možno si niektorí cestujúci mysleli, že babičke už "švitorí" a potrebuje sa s niekým porozprávať. Ja si to nemyslím. Bola veľmi milá. Určite milšia a slušnejšia ako mnohí iní. Vie ma zaraziť, keď sa s niekým stretávam denne na pracovisku a nie je to obrovská fabrika, a ten niekto sa nezmôže ani na taký obyčajný prejav, aby zabučal. A to máme spoločnú "jazdu", resp. chodbu každý deň. Vlastne to ani nepotrebujem, len dumem. Čo sa za mladi nenaučíš, na starobu tiež nenájdeš.

Obdivujeme Japoncov, ako sa dokázali po ničivom zemetrasení zomknúť, ako spoločne znášajú ťažký údel bez toho, aby si jeden druhému vypichovali oči. Pomáhajú si navzájom, stoja hodiny v radoch pre kúsok chleba bez reptania, nepredbiehajú sa a delia sa o všetko. Boli predtým i teraz spolu. Jeden druhého si vážia, a v tom je ich sila. Pozdrav je pre nich samozrejmosťou, úsmev pridaná hodnota. To je to, čo nám chýba.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári