Záver šesťtýždňového pobytu v Japonsku si určite predstavoval inak. Bezmocnosť a túžba, nech sa všetko skončí, boli najvýraznejšími pocitmi, ktoré v najhoršom okamihu tanečník prežíval. Ako vraví, boli tam aj chlapci, ktorí sa na kolenách modlili a dievčatá, čo hystericky plakali. Len Japonci si zachovali priam ukážkovo ľadovú chladnokrvnosť.
KOŠICE. Deň pred ničivou hrôzou si Slováci veselo vykračovali po epicentre katastrofy a obdivovali tamojšiu prírodu. Ani zďaleka netušili, čo ich čaká.
Tragédii ušli len o vlások
Paradoxom je, že hoci dôjde podľa slov folkloristu v Japonsku ročne k približne dvom až trom tisíckam malých zemetrasení (vibrácie zemského povrchu trvajú do 30 sekúnd) a asi ku tristo stredným (veľmi citeľné otrasy od 5 do 30 sekúnd), po celý čas sa mu vyhýbali.
"Za celé týždne sme nezažili ani jedno. Až nám to trošku bolo ľúto. Až deň pred katastrofou sme boli v oblasti, ktorá bola následne najviac postihnutá. Bolo to úžasné, obdivovali sme prírodu, prešli sme sa po rybom trhu, ktorý už neexistuje, mali sme aj vystúpenie a tam nás aj zastihli dve stredné a tri jemnučké zemetrasenia. Silnejšie triasli okolo desať centimetrov zo strany na stranu," vraví folklorista, ktorý však v nasledujúci deň prežil čosi oveľa horšie.
Výkyvy budov do pol metra
V piatok sa mal kolektív stretnúť v strede Tokia v olympijskom centre okolo 15.00 hod. "Akurát som prišiel na izbu, keď to celé začalo. Bol som na štvrtom poschodí a keďže som už mal zážitky zo zemetrasení z predošlého dňa, oprel som sa o múr a čakal, kedy to prestane. Keď to však prestať nechcelo, začal som hľadať schody, lebo výťahy sa automaticky zablokovali. Všetko rinčalo, všetko sa triaslo, čakal som len, kedy to celé začne padať. Predpokladám, že v hornej časti budovy mohli byť výkyvy do pol metra. Macedónci, ktorí už kedysi zažili veľké zemetrasenie v Skopje, chytali podvedomú paniku. Rumunskí Rómovia, ktorí sú veľmi emotívni, boli otrasení. Chlapci kľačali na zemi a modlili sa, dievčatá plakali a mali hysterické záchvaty. Len Japonci si zachovali ľadový pokoj," opisuje Slavo najhoršie chvíle zemetrasenia.
Prvý otras podľa neho trval tri a pol minúty. "Aj dole som mal pocit, že sa zem kýve zo strany na stranu aspoň 25 centimetrov. Človek sa udržal na nohách, ale kývali sa stromy, domy, všetko bolo v pohybe. Človek v takej chvíli len bezmocne čaká na to, kedy sa to skončí. Nevie si ani predstaviť, čo sa stane v najbližšej chvíľke, či sa otvorí zem, či sa zrútia budovy... Je to bezmocnosť. Len túžba, nech sa to už skončí. Bál som sa, že všetko spadne, rozsype sa... Prvotnou reakciou bol pud sebazáchovy. Okamžite vypadnúť na miesto, kde je voľný priestor a teoreticky by sa tam nemalo nič stať. Najhoršie je na tom to, že sa nedá nič riešiť. Opriem sa? Schovám sa? Kde, keď sa všetko trasie? Dá sa len čakať, čo sa stane. Vonku som stál aspoň trošku ďalej od stromov, od budov..."
Japonci zachovali ľadový pokoj
Po vybehnutí z budovy sa spolu s ostatnými sústredili na neďalekom veľkom nástupišti. "Keď to ustalo a videl som, že všetko stojí, nie sú požiare, ľudia sú pokojní, dostalo ma to do štádia, že to najhoršie je asi za nami. Na Japoncoch totiž nebolo vidieť žiadne známky paniky. Akurát som si všimol, že sa neustále obzerali dookola a mapovali situáciu. Bolo teda zrejmé, že to nie je úplne normálne. Aj keď totiž otras skončil, zem sa neustále jemne chvela. A vtedy sme dostali informáciu, že prichádza cunami a že sa na pobrežie valí 4- až 10-metrová vlna. Hlásenie prišlo z môjho pohľadu tak do desiatich minút, varovný systém sa u nich spustil hneď."
Tesne po zemetrasení sa podľa jeho slov nedalo nikde dovolať, no s posielaním esemesiek problém nebol. Keď zemetrasenie skončilo, doprava sa rozhýbala a všetko fungovalo ďalej.
"V centre Tokia nepraskol ani jediný múr, nerozbilo sa jediné sklo. Nič. Budovy sú skonštruované tak, že bez problémov zvládnu aj takéto obrovské otrasy."
Keď sa po necelej hodine mohli vrátiť naspäť na ubytovňu, prišlo druhé zemetrasenie. "Trvalo asi minútu. To už sme štartovali všetci. Keby nás cvičili roky, nebudeme takí vycvičení, ako po tom prvom. Každý vedel, akým smerom utekať, čo robiť... Bežali sme zase na veľké nástupište, kde nás držali asi hodinu. V zásade som však ani vtedy nespozoroval žiadnu paniku."
Maximálna súdržnosť
Japonci to totiž zvládli dokonale. "Žijú v absolútnom rešpekte voči prírode, ľuďom a systému. Tam sa človek nepýta prečo. Je to skrátka tak. Čo sa raz povie, to musí fungovať. Preto tam nevznikla panika. Funguje tam absolútna disciplína. Systém je tam nastavený tak, že len čo problém pominie, ide sa ďalej. Doprava sa spustila okamžite, ako sa prestala triasť zem."
Pri katastrofe majú podľa neho Japonci naviac závideniahodnú vlastnosť, že sa celý národ zomkne a začne pracovať.
"Predpokladám, že do dvoch-troch mesiacov stabilizujú situáciu a maximálne do dvoch rokov už nik nespozná, že sa tam niečo strašné udialo. Rešpektujú, čo sa stalo, že to postihlo celý národ a budú si pomáhať. A robiť budú všetci, bez výnimiek."
Keď sa ich naši folkloristi pýtali, čo pre nich zemetrasenie znamená, dostali filozofickú odpoveď. "Povedali, že zemetrasenie je vraj ako tvoj najlepší priateľ. Kedykoľvek môže prísť."
Strach zo šírenia radiácie naši folkloristi nemali. "Echo prišlo okamžite, objavili sa správy o tom, že nejaká jadrová elektráreň nie je v poriadku, na mape neskôr ukazovali zóny ohrozenia. Neviem. Možno sa nie úplne všetko pustilo hneď do éteru. Lebo aj naši organizátori sa nám priznali, že cez deň, počas zemetrasenia, sa snažili tváriť neutrálne, aby nás nevyplašili, keďže viacerí z nás boli zúfalí, ale večer sa priznali, že nič podobné nezažili. Bola to obrovská katastrofa a my sme mali neuveriteľné šťastie, že sme boli spolu a na mieste, kde sa vlastne nič nestalo. To najhoršie sa nás nedotklo a pred dozvukmi, ako nedostatok paliva či potravín, sme našťastie ušli."
Odleteli v pondelok podľa plánu a bez meškania
Domov leteli podľa plánu v pondelok. Nedošlo k žiadnym problémom, ani meškaniu. Posledné otrasy ich zastihli ešte tesne pred odletom.
"Vedeli sme, že je vnútroštátne letisko pod vodou, ale náš štáb nás ubezpečil, že s naším letom nebude problém. My sme napríklad nestihli spozorovať ani nedostatok potravín. Starali sa o nás tak, že sme možno niektoré veci ani nemohli postrehnúť. Nechceli nás už potom napríklad pustiť do mesta. Od zemetrasenia boli neustále s nami, hoci mali svoje rodiny, o ktoré by sa mali postarať."
Celkovo si Slavo myslí, že to Japonci zvládajú stopercentne. "Keď si totiž predstavím, ako to mohlo dopadnúť... Hneď vedľa nás bolo centrum s obrovskými mrakodrapmi, je tam štvorstupňové metro, diaľnice vo výške 40 až 50 metrov, bežne aj tri nad sebou... A nič sa nestalo. Sú tam stovky kilometrov diaľnic, veď Tokio a okolie má 32 miliónov ľudí a uvoľnil sa iba jeden nosník... Celú katastrofu spôsobila až sekundárna cunami po zemetrasení, nie zemetrasenie samotné. Napáchala obrovské škody. Najhoršie je, že oni majú obývané práve pobrežie. Letiská, továrne, všetko vysúvajú čo naviac do mora, aby ušetrili priestor pre ľudí. A v tom je tá tragédia, že cunami zasiahla a zmietla práve veľa týchto objektov. Keď však vezmeme do úvahy, že aj menšie mestá majú okolo 2 až 3 miliónov ľudí, pri stratách na životoch, ktoré hlásia, je to minimum. Ich systém zafungoval a splnil úlohu, nakoľko to bolo možné. Zachránilo to podľa mňa milióny životov," dodáva na záver folklorista, ktorý s kolegami nevynechal vystúpenie dokonca ani večer v deň tragédie.
Fakty
Zo Slovenska si mesiac a pol v exotickom Japonsku užili dokopy dva tanečné páry z košického folklórneho súboru Hornád a jeden muzikant. Spolu s folkloristami z Maďarska, Rumunska a Macedónie tvorili 40-člennú skupinu a dokopy absolvovali v rozličných mestách 20 vystúpení prezentujúcich rómsku kultúru a 11 škôl tanca. Slavo toho stihol neúrekom, okrem iného aj osláviť svoju štyridsiatku, no na katastrofu podobného charakteru nebol pripravený.
nit
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
