Po návšteve Indie sa Milan vybral k hraniciam Nepálu. „Je niekoľko možností, ako sa tam dostať. Ja som prišiel západnou hranicou, pred ktorou som ešte navštívil zaujímavé jazero Nainital. Je vláštne tým, že okolo neho boli postavené chrámy rôznych náboženstiev, vrátane kresťanského, zasväteného sv. Františkovi. Sedel som v lavici, sledoval pekné vitráže a uvažoval nad tým, aké je to zvláštne a milé sedieť v kresťanskom chráme ďaleko od kresťanskej zeme. Navyše tam v tom čase vošli Sikkhovia v turbanoch. Kľakli si, pomodlili sa a vôbec im neprekážalo, že nie sú vo svojej gurudvare. Na Slovensku si dokážem ťažko predstaviť, že by kresťan iba tak vošiel do synagógy či pravoslávneho chrámu a prejavil úctu odlišnému vierovyznaniu či Bohu, ktorý má iba iné meno. V našej výchove a srdci taká tolerancia chýba."

K hranici došiel Košičan pešo, zaplatil víza a vošiel do Nepálu. Z mesta na hraniciach sa autobusom pustil ďalej. Samozrejme, autobus v ponímaní tejto časti sveta neznamená najnovší model s klimatizáciou a televízorom. Ale taký, aký si pamätáme zo starých filmov. Rozheganý starý stroj, pomaly prechádzajúci horskými serpentínami a prašnými cestami, s ľuďmi vnútri i na streche. Milan bol na také cestovanie zvyknutý už z Indie, ibaže až teraz si vyskúšal cestovanie na streche.

„Hore sú mreže s batožinami, človek sa musí iba držať a sedí na vlastnom batohu. Výhoda je v tom, že má otvorený výhľad a čerstvý vzduch. Netlačí sa vnútri s ostatnými. Zaujímavé to bolo v úsekoch cesty, kde 'proklatě nízko' viseli elektrické káble, vtedy sme sa všetci museli uhnúť hlavami na strany. Sedieť na streche je však ilegálne a vždy, keď sa blížila policajná hliadka, sme sa všetci zhora museli natlačiť do autobusu. To, že je tam tých ľudí až príliš veľa, nie je podstatné. Tam platí pravidlo naplniť kapacitu na 150 percent. Neskôr som cestoval džípom, ktorý slúži ako taxík. Vpredu by mali byť dvaja a vzadu na sedadlách ôsmi. Samozrejme, vpredu sme sedeli traja alebo štyria a vzadu asi dvanásti, štrnásti, plus batožina. Ja som sedel vpredu a riadiacu páku som mal medzi nohami. Keď chcel vodič preradiť, musel som roztiahnuť nohy. Inokedy som cestoval džípom, ktorý nebol krytý. Bol taký plný, že som cestoval asi tak, že som sa vzadu sedel na bočnici a rámu som sa držal zvonku, podobne ako smetiari na našich autách."

Ďalšou zastávkou bolo Lumbini, posvätné mesto, kde sa údajne narodil Budha. „Do budhistického betlehemu som došiel skoro ráno. Areál narodenia princa Siddhartu je oázou pokoja. Zo stromov v blízkosti jazierka, kde sa kúpavala jeho matka, viseli modlitebné vlajočky a v okolí sú budhistickými krajinami postavené chrámy - kórejský, cejlónsky, japonský, čínsky a i." Po návšteve Budhovho rodiska pokračoval Milan do Káthmandu, hlavného mesta s asi miliónom obyvateľov. „Mesto sa mi páčilo, strávil som tam asi tri dni. Našiel som si tam hotel s izbou na prízemí, ktorá nemala okná. V meste som navštívil etnoobchody, hinduistické a budhistické pamätihodnosti, kníhkupectvá. Kúpil som si nejaké typické košele, ale nemohol som si dovoliť veľa nakupovať, mal som pred sebou ešte niekoľkomesačnú cestu. Ideálne je, keď človek nakúpi a odtiaľ už ide domov."

Káthmandu ukrýva množstvo zaujímavostí, či už v dobrom, alebo zlom zmysle. Cudzinec sa o nich nedozvie, ak tam strávi iba niekoľko hodín v hoteli, ale naopak, rozhovormi s miestnymi ľuďmi. Milan sa napríklad dozvedel, že tam žije 4 000 detí, ktoré fetujú a žobrú. „Hovoril som s nimi. Dokonca mi niektoré deti aj povedali, že prišli z Indie. V hlavnom meste sa im lepšie žobre, je tam viac turistov. Na druhej strane v uliciach je veľa remeselníkov. Stalo sa mi, že som stretol obuvníka, ktorý si všimol, že mám roztrhnutú topánku a priamo na mieste mi ju zašil. Stretol som aj tibetských nomádov. Červené, vetrom ošľahané tváre, vo vlasoch tyrkysy. Je to veľmi zvláštne. Z ich tvárí žiari spirituálne poznanie, akoby človek tu na Hlavnej stretol originál Apača."

Z Káthmandu sa Milan vydal na trek okolo Anapurny, na konci ktorého mal zakotviť v nepálskej škole, kde mal dohodnuté učenie. Dohodu urobil cez internet ešte z domu, s riaditeľom školy. Samozrejme, plán je jedna vec a samotná cesta druhá... „Šiel som autobusom do národného parku Anapurna. Čo sa týka hotelov v tejto oblasti, aj tu platí vysokohorská prirážka. Drahší je nielen hotel, ale aj strava. Bežnou je ryža so šošovicou - daubat. Prípadne s nejakou omáčkou. To jedia každý deň. V istej dedine som sa stal svedkom budhistického pohrebu. Mŕtveho nesú v sede na nosidlách a je zabalený do zlatých látok. Tibetský pohreb sa volá nebeský, hlavne kvôli podmienkam. Nedostatok dreva, nedostatok čistej vody a veľmi tvrdá zem. Nemôžu teda mŕtvych hodiť do riek, lebo by ich znečistili a nemôžu pochovávať, keďže majú tvrdú zem. Pohreb, ktorý som zažil ja, skončil kremáciou, ktorá kvôli drevu je možná iba v nižších polohách. Pri nebeskom pohrebe je určený človek, ktorý po pohrebe telo rozseká a odnesie na miesto, kde sa ním nakŕmia supy. Telesná schránka tak naposledy ešte poslúži iným živým bytostiam."

Milan neskôr pokračoval v ceste, ktorú mu sťažilo počasie. „Na treku sa prechádza cez vysoké sedlo, aby sa dalo dostať do druhej doliny. Začalo však snežiť a pršať a sedlo bolo nepriechodné. Hrozilo lavínové nebezpečenstvo. Ja som došiel do malej osady, našiel som hotel, ostal som teda čakať tam. Býval som v dosť primitívnom hoteli, iba pozbíjanom z dosiek. Nad stropom, ktorý bol tiež iba doskový, boli uložené vedľa seba dva igelity. Ako pršalo, každý sa plnil vodou. V izbe boli presne pod nimi dve postele a ja som sa celú noc presúval podľa toho, ktorý igelit vyzeral, že už praskne. Mal som šťastie, napokon praskol ten druhý a všetko sa vylialo na vedľajšiu posteľ."

Dni Milan trávil väčšinou čítaním alebo zašiel do kuchyne, kde spoznával život miestnych. Chalanov tam trochu učil kresliť. „Neskôr som sa rozhodol ísť ďalej do dedinky Pisang. Nad hotelom, kde som bol ubytovaný, býval starý dedko so synom, mníchom. Deduško vstával každé ráno o štvrtej, čítal a recitoval posvätné sútry. Bolo to krásne. Neskôr som sa od turistov dozvedel, že neďaleko v údolí je tibetská škola. Zašiel som sa tam opýtať, keď už mám teda čas, či by sa tam nedalo učiť. Mali pre mňa miesto. Býval som v domčeku pri jazere. Škola bola jednoposchodová. Triedy, internátne izby a jedáleň v skromných podmienkach. Deti som učil základom kreslenia v 2. a 3. ročníku. Dohovorili sme sa angličtinou, ktorú ovládali na slušnej úrovni."

Keďže Milan vyučuje v Košiciach v Škole úžitkového výtvarníctva, o vymýšľanie tém nemal núdzu. "Vždy som sa im snažil vymýšľať niečo zaujímavé. Niekedy sme kreslili rieku alebo vytvárali mantry na zemi z kameňov. Všimol som si, že v kláštoroch na nádvoriach sú stĺpy s tibetskými vlajkami. Okolo neho sú kamene, na ktorých sú vyryté rôzne mantry a modlitby. Na nádvorí školy mali iba stĺp. Tak sme nazbierali kamene a pustili sa do inskripcií. Chytilo to aj učiteľov. Neskôr som sa rozhodol, že si urobíme vernisáž. Zavolali sme aj ich rodičov a práce na tému 'Môj domov' sme vystavili. V škole som ostal asi dva týždne. Mal som možnosť spoznávať tibetskú kultúru. Občas som navštívil kláštor, asi hodinu cesty nad školou. To miesto mi prirástlo k srdcu a ťažko sa mi odchádzalo."

Po odchode Košičan pokračoval v treku, ale urobil si ešte jednu odbočku. V tibetskej škole dostal totiž kontakt na ďalšiu, kde ostal učiť znovu kreslenie, ďalších päť dní. „Prvý deň som ešte neučil, lebo som sa od iného učiteľa dozvedel, že vo vedľajšej dedine sa koná slávnosť, ktorú turista nemá možnosť často vidieť. Bol to tanec lámov, ktorí tancovali v maskách a vyjadrovali určitý náboženský príbeh. Veľmi pekná udalosť na nádvorí jedného chrámu. Bežný človek má možnosť vidieť niečo také len v televízii."

Po učení v tejto škole už Milan pokračoval priamo do nepálskej školy, ktorá je vo výške 2 800 metrov. „Je to vyššie ako naše Tatry, ale tam sa ešte v pohode pestujú rôzne plodiny, keďže je to iné klimatické pásmo. Ostal som tam asi dva mesiace. Boli tam aj ďalší dobrovoľníci, učitelia z Ameriky, Kanady, Austrálie. Bolo to na rozvinutejšej úrovni ako v tej tibetskej škole. Škola mala aj internet. Najprv som býval sám, neskôr s ostatnými dobrovoľníkmi. Čo sa týka stravy učiteľov, ktorí bývali pod nami, bola to každodenná, niekdy aj dvakrát za deň, ryža a šošovica. Ryža sa varila v nádobe, ktorá zasyčala, keď bola ryža hotová. Keď som počul ten zvuk, povedal som si: Bože, zase ryža," smeje sa Košičan. "Tak som im teda niečo navaril aj ja. Uvaril som bryndzové halušky, samozrejme, v rámci možností."

V tejto škole Milan učil základy kreslenia stredoškolákov. Okrem toho viedol aj workshop viazania kníh z prírodného papiera, ktorý tam vyrábali. „Tiež som nejakých záujemcov učil aľovať na drevo. Aby to potom mohli predávať v meste ako suveníry turistom, aby si škola niečo zarobila. Neskôr som sa však dozvedel, že si tými obrázkami, ktoré som namaľoval, vyzdobili knižnicu, lebo im to bolo ľúto predať."

Po odchode z Nepálu mal Milan namierené cez juh Indie do Radžastánu. Modré mesto, červené mesto, púšť, ťavy, to všetko a ešte omnoho viac... ale až nabudúce.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári