Sídli v nej Archív mesta Košice, ktorý vlastní historické dokumenty nevyčísliteľnej hodnoty európskeho významu, viažuce sa na mesto Košice. Ako táto inštitúcia funguje, čo sa archivuje a čo nie, nám prezradil riaditeľ Archívu mesta Košice Dr. Jozef Kirst.
"Väčšina ľudí si pod pojmom archív predstavuje sklad papiera čohosi, čo už je nepotrebné, čo sa ukladá do pivnice," začal rozprávať o archíve Dr. Kirst. „Aj vy však máte doma staré fotografie, ktoré hovoria o otcovi, mame, dedovi. Tak isto staré písomnosti, ktoré hovoria o ich živote. Tiež fotky či dokumenty o cestách, kde sme v minulosti boli. Veľa z nich vyhodíte, ale niektoré si ponecháte. Tie, ktoré majú pre vás význam ako dokumenty, alebo dokladajú to, čo je pre vás dôležité. Tak isto pracuje aj archív. Ponecháva to, čo je podstatným a významným dokladom z hľadiska mesta. Na to treba našich obyvateľov upozorniť. Môže sa stať, že budú chcieť dokumenty pre nich významné a v archíve ich nenájdu."
Medzi také „papiere" môžu patriť napríklad vysvedčenia, pracovné zmluvy či iné dokumenty, ktoré potrebujú preukázať napríklad Sociálnej poisťovni pri odchode do dôchodku, keďže minulý zamestnávateľ ich neposlal tak, ako to ukladá zákon. Dr. Kirst upozorňuje, že tieto dokumenty z hľadiska archívu nespĺňajú definíciu archívneho dokumentu a v archívoch ich spravidla nenájdete. Tieto hľadané písomnosti sú poväčšine uložené v registratúrach (spisovniach), a tam ich treba hľadať. "Každému preto vrelo odporúčam, aby si svoje základné, pre život potrebné dokumenty sám pre seba zachoval," hovorí riaditeľ.
Do Archívu mesta Košice sa samozrejme nedostane a nedostal každý dokument. Vytvárajú ho predovšetkým dôležité listiny od kúpno-predajných zmlúv až po rôzne zápisnice. S úsmevom na tvári preto riaditeľ hovorí, že ak by ste sa v stredoveku opýtali Košičanov, čo by v prípade požiaru v radnici so sebou brali, či truhlicu plnú zlata alebo plnú dokumentov, väčšina si myslí, že ich odpoveď by bola: zlato. Faktom je, že by sa v minulosti brali dokumenty, nie zlato. Tie dokumenty totiž spolu s informáciami v nich obsiahnutými boli zdrojom zlata, bohatstva mesta. Uchovávali sa tak starostlivo, ako dnes novodobé zmenky. Vďaka ľuďom, ktorí sa stáročia starali o tieto dokumenty, máme o Košiciach a jeho obyvateľoch dostatok informácií.
Dnes sa úlohy archívov chápu mnohostranne. Uchovávať, ochraňovať, sprístupňovať a využívať dokumenty, rozpracovať predmet záujmu historickým bádaním daného obdobia či dokumentu. Ak archívy boli predtým „úschovňou" obsiahlych súborov písomných pamiatok, viac či menej usporiadaných, dnes sa dostali na úroveň vedeckých inštitúcií, ktorých úlohou je poznať históriu nielen svojho mesta či regiónu, ale predovšetkým Slovenska a Slovákov. Ani postavenie archivára nebolo v dejinách rovnaké. Postavenie v spoločnosti z hľadiska času je buď silné, alebo slabé. Záleží od toho, ako spoločnosť posudzuje hodnotu vlastnej kultúry - nadstavbu. V archíve treba pracovať desaťročia, aby ste sa v ňom zorientovali, dobre poznali dejiny mesta, čo v archíve a kde je. Archivári sa na dejiny pozerajú z nadhľadu, keďže dnešná doba je z hľadiska času len kvapkou v mori. Archivárom by mal byť človek, ktorý na "svojej stoličke" zotrvá roky.
Dr. Kirst, keď hovorí o histórii samotného Archívu mesta Košice, hovorí o dvoch dôležitých obdobiach. „Prvým je začiatok 16. storočia, roky 1503 až 1512, keď vzniklo prvé usporiadanie archívu a viaže sa k menu Ján Scheutzlich. Druhým je polovica 18. storočia a viaže sa k menu František Anton Schvartzenbach. Bol nielen archivárom, ale aj senátorom, dnes by sme povedali, členom rady mesta. Jemu vďačíme aj za súčasný stav v archíve. Jeho spracovanie je základom pre vyhľadávanie archiválií. Plánovité usporiadanie archívu, ktorým sa v roku 1755 zaviazal usporiadať archív za tisíc florénov a dva sudy tokajského vína, bolo také výnimočné, že ním utriedená časť je dodnes ťažiskom záujmu bádateľov z celého Slovenska i Európy. Je to vôbec prvý známy portrétovaný významný Košičan, ktorý zdobí moju pracovňu. Portrétovať ho nechalo mesto za zásluhy - jeho prácu. Mešťanostovia sa dávali portrétovať až v 19. storočí."
Súčasní pracovníci archívu pokračujú v práci svojich predchodcov. Majú to však ľahšie ako oni. To, čo sa do archívu má dostať a akým spôsobom, upravuje zákon. Podľa neho každá inštitúcia, teda aj mesto Košice (Magistrát mesta Košice, miestne úrady mestských častí, mestské podniky), musia svoje dokumenty ukladať do svojej registratúry (spisovne) po dobu stanovenú registratúrnym plánom. Archívnu hodnotu majú napríklad písomnosti o vzniku pôvodcu registratúry, jeho organizačných zmenách, zániku spoločnosti, príkazy, smernice, nariadenia, výročné správy, rozbory.
Osobitne sa hľadí na to, aby boli zachované dokumenty, ktoré hovoria o mimoriadnych udalostiach a katastrófach, ako sú povodne, požiare, zemetrasenia. Ak ide o výnimočnú dopravnú nehodu, môže sa dostať do archívu aj tá. Medzi typické materiály – archívne fondy, ktoré sa do archívu dostávali a dostanú, patria napr. dokumenty bývalých zrušených mestských podnikov, či zrušených škôl. Toho roku čaká archív prevzatie veľkého množstva archívneho materiálu z činnosti bývalého Národného výboru mesta Košice. Archív môže vo výnimočných prípadoch konať aj preventívne, hlavne ak hrozí strata, zničenie, poškodenie dokumentov, ktoré sa majú stať archívnymi dokumentmi.
„Pred 20 rokmi prebiehali delimitácie, keď časť majetku prechádzala zo štátu na mesto. Archív vtedy trval na tom, aby vždy jeden originál delimitačného protokolu bol odovzdaný archívu. Mesto samozrejme ďalší originál pre svoje každodenné potreby má. My sme však tá posledná koncovka, keby sa na meste stratil, alebo poškodil dokument. U nás sa určite nájde. Z hľadiska dokazovania práva sme posledná inštitúcia," konštatuje Dr. Kirst. „Mesto svojho času potrebovalo doložiť vlastníctvo k Levočskému domu. Je to takmer neuveriteľné, ale Archív mesta Košice ho dokazoval kúpnou zmluvou zo 16. storočia. Mesto ho vtedy kúpilo za tritisíc zlatých a stáročia bol Levočský dom jeho. Žiaľ, mesto vždy v priebehu času s niekým v spore je, preto čím väčší poriadok v dokumentoch a v archíve je, tým vieme skôr veci dokázať. V archíve bádatelia nájdu okrem historických dokumentov aj dokumenty vnímané ako súčasné."
Za najstaršiu listinu v archíve sa považuje dokument zo začiatku 13. storočia, z roku 1239. Z roku 1230, keď sa po prvýkrát spomínajú Košice, máme vyhotovené faksimile. To hovorí nie o založení mesta, ale o konkrétnom živote rozvinutého mesta. V archíve sú aj ďalšie, pre mesto nemenej dôležité listiny. Ide napríklad o listiny, ktoré Košice zaradili medzi hlavné uhorské kráľovské mestá, vybavili mesto základnými mestskými privilégiami či viacerými erbovými listinami. Ich nevyčísliteľná hodnota sa dostáva do popredia vtedy, keď ich archív zapožičiava do zahraničia. Vtedy tieto listiny treba poistiť. „V takýchto prípadoch sa sumy dostávajú až na úroveň stovky tisíc dolárov. Paradoxom je, že aj za minulého režimu sa tieto listiny medzi dvomi socialistickými krajinami poisťovali v dolároch, nie v rubľoch."
Faktom je, že archivári rozmýšľajú ináč, ako bežní ľudia. Archív musí byť premyslene chránený. „Tam, kde môže prasknúť voda či potrubie, alebo vybuchnúť plyn, archívny materiál nedávame. Nemáme tu radiátory, pretože môže prasknúť voda. O plyne ani nehovoríme. Je pravda, že vykurovanie elektrickým prúdom je drahšie, no potenciálne škody sú nenahraditeľné. Archív je jedinečný. Porovnávať zničené a poškodené dokumenty napríklad so zničenými knihami v Slovenskej národnej knižnici sa nedá. Tie nahraditeľné sú, pokiaľ nejde o inkunábuly a knihy písané rukou," konštatuje Dr. Kirst.
Tak ako v minulosti, aj dnes existuje tzv. tajný archív. Listinu z neho nikto nikdy nemohol vybrať sám. Bol to vždy notár s richtárom alebo s archivárom. Ešte aj po roku 1945, teda po druhej svetovej vojne, sa pri jeho otváraní spisovala zápisnica s tým, aby sa vedelo, čo sa do archívu vložilo, či vybralo. Košice z hľadiska histórie patrili vždy medzi mestá s vysokou kultúrnou úrovňou. Ale aj mocenskou. Po stáročia získavali množstvo práv i oprávnení. V hodnostnom rebríčku miest bolo v Uhorsku druhým mestom po Budíne. Až na treťom bola Pešť, ďalšími Trnava, Bratislava a iné. Až na Bratislavskom sneme v roku 1712 dávno po tom, čo uhorské vojská oslobodili Budín (1686), Košice klesli na tretie miesto za Pešť. Tak ako môžu byť dnes Košičania hrdí na svoje mesto, aj vtedy hrdí občania mesta, aby neponížili svoje mesto, prestáli celý snem, keďže neboli ochotní sadnúť si na inú stoličku, ako druhú v poradí.
„Z hľadiska mesta, keby padli železiarne, neviem, čo s nami bude," odpovedal Dr. Kirst na otázku o budúcnosti Košíc. "Sme závislí od jedného druhu výroby, od potreby kovu a či to vieme dobre urobiť. Zatiaľ to funguje. V kategórii času je to však závislosť, ktorá prospešná nie je. V minulosti sme tu mali všetko: odevný priemysel, strojárenský i potravinársky priemysel a ďalšie segmenty výroby. Mesto malo tzv. verejné podniky mesta. Všetko odišlo. Diverzita, ktorá dlhodobo zabezpečuje prosperitu a schopnosť prežiť, nám chýba. Z pohľadu archivára sa na to dobre nepozerá, pretože posilňovanie monovýroby znamená posilňovanie potenciálneho nebezpečenstva, ktoré z toho pre mesto v budúcnosti hrozí..."
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
