V prípade J. Polláka ide o nadšenca a neúnavného organizátora, trénera a bývalého skvelého čs. reprezentanta. Je jeho veľkou zásluhou, že východ drží v orientátorstve v mnohých smeroch prím. Navyše pred časom viedol aj viackrát reprezentačné družstvá. Najprv žien, potom mužov. Do svojej výkladnej skrine by však určite vystavil podiel na organizovaní známych podujatí s dlhoročnou tradíciou, ktorými sú Veľká cena Slovenska a Pohár Slovenského krasu. Okrem toho je pyšný na úspešne zvládnutý priebeh akademických majstrovstiev sveta v Košiciach a okolí pred piatimi rokmi. A na budúci rok sa práve tento klub podujme pripraviť juniorské MS.
Rodák zo Zázrivej na Orave žije v metropole východu od roku 1979, keď prišiel študovať na vtedajšiu Vysokú školu technickú. Tomuto športu sa venuje od 14 rokov, začínal sa v ňom uplatňovať ešte ako žiak základnej školy. Pokračoval počas štúdia na strednej škole v B. Bystrici i na "výške", kde prišiel do kontaktu s nestorom orientačného behu Ladislavom Oľhavom. Ten ho aj trénoval a neskôr bol jeho konzultantom. J. Pollák je nezmar, neustále srší dobrou náladou, energiou, entuziazmom. Dokáže týmito vlastnosťami nakaziť aj okolie. Nebyť toho, možno by už šport bol dávno zabalil. Ale hovorí si, že stará láska nehrdzavie a čo ťa chytí poriadne za srdce, tomu sa neradno obrátiť chrbtom. "Ešte ako 41-ročný som bol na svetovom šampionáte, hoci to bolo po vynútenej situácii. Bol som tam už ako tréner ženského národiaku, no jeden náš reprezentant nemal primeranú formu, a tak ma trénerka mužov požiadala, či by som neodbehol jeden úsek v štafete. Inak som systematicky na vrcholnej úrovni fungoval do majstrovstiev sveta v Škótsku 1999, kde som mal 39 rokov."
To, akú hlbokú brázdu vyoral, dokumentuje najlepšie jeho bilancia. Desaťkrát súťažil na MS, pričom paradoxne nebol ani raz na kontinentálnom šampionáte. Prečo? "Majstrovstvá Európy sa začali organizovať až v tomto tisícročí," pousmial sa a na tému prípadného zaradenia orientačného behu do programu olympijských hier dodal: "Želal by som si to, aby sa tak stalo, pretože sú krajiny, kde má naozaj popularitu a masové zázemie. Týka sa to hlavne Škandinávie. Žiaľ, ešte stále nespĺňame kritérium počtu krajín, kde sú národné federácie. Malo by to byť 75 štátov, no momentálne je registrovaných iba 69 federácií. Verím však, že v horizonte niekoľkých rokov by to mohlo byť aktuálne. Avšak je to aj vec aktivity našej medzinárodnej federácie pri získavaní nových členov a lobovaní v medzinárodnom olympijskom výbore, čo nie je vždy dostatočné."
Svoj debut na vrcholnej akcii absolvoval v roku 1983 v Maďarsku, kde bol členom striebornej čs. štafety. V individuálnych disciplínach sa najviac presadil na MS vo Francúzsku 1987. Tam bol desiaty. Dva roky predtým v Austrálii bol však vari najviac sklamaný. "Urobil som obrovskú mapovú chybu, čo ma dosiaľ mrzí a skončil som na 43. mieste. Mal som však na oveľa lepší výsledok. Bol som kvalitne pripravený, no skončilo to katastrofálne." Pred deviatimi rokmi vyhral jedno kolo Svetového pohára v Rakúsku a viackrát skončil v tejto dlhodobej elitnej súťaži v prvej desiatke. Okrem toho má na konte viac umiestnení v najlepšej pätnástke na MS. "Sprvoti sa bežala len klasická trať a štafety. Nebola šanca na žiadnu špecializáciu, až začiatkom 90. rokov sa konali prvé majstrovstvá sveta na krátkej trati a od tohto momentu som bol lepší práve v tejto disciplíne, hoci som sa na ňu nejako zvlášť nešpecializoval. Pritom rád som mal dlhšie tréningy, ale na kratšej trati mi to išlo viac."
V Mariánskych Lázňach v roku 1991 bol svetový šampionát. Na ten sa J. Pollák tešil. V zime však dostal zápal pľúc, na mesiac a pol vypadol z prípravy a neskôr v snahe dohnať resty si spôsobil stav totálnej únavy. Počas vystúpení nebol v optimálnej pohode. "Pritom som mal obrovskú motiváciu zabrať naplno a dokonca som uvažoval, že to bude moja rozlúčka s vrcholovým športom." V Československu bol extratriedou, získal štyri tituly. Keď vstúpil na reprezentačnú scénu, jednotkou bol Kačmarčík. "V roku 1987 som ho prvý raz na majstrovstvách sveta porazil a odvtedy som prevzal líderský post v národiaku. Zo zahraničných súperov udávala tón plejáda skvelých borcov z Nórska, Švédska, Fínska a až neskôr sa presadzovali Švajčiari."
Každý vyznávač tohto športu má rád iné lesy, iný terén. Škandinávcom vyhovujú ich lesy, ktorým sa hovorí, že sú špinavé. Jemu sedeli skôr technické trate, skôr kopcovité, ale nemal rád, keď stúpania boli príliš dlhé, obľuboval členitejší profil s krátkymi prudkými kopcami. "A či som niekedy vzdal? Nuž, pritrafilo sa mi to na domácom šampionáte v orientačnom maratóne v Brne, kde som sa dostal do stavu totálneho vyprázdnenia energie. Bol som úplne hotový, vyčerpaný. Na občerstvovačke som zostal stáť, neovládol som vôbec svoje telo. Pritom týždeň predtým som vyhral na klasickej trati domáce majstrovstvá."
Keď bol ešte v rozkvete, tak mu viacerí kamaráti hovorili: Keď skončíš, pôjdeš medzi nás, veteránov. Bude to zaujímavé. On však tvrdil, že ho to neláka, lebo mal za sebou dosť súťaží a tvrdil, že bude na staré kolená športovať iba pre zdravie. Nejaký čas mal pauzu, postupne sa predsa dostal na prvé veteránske MS a zistil, že tam je atmosféra o niečom inom. "Pohľad na pretekanie je celkom odlišný a navyše sa tam stretávajú starí známi, kamaráti. Odvtedy sa teším na podobné akcie." Zatiaľ získal z tohto podujatia dve medaily - jednu z Austrálie, kde bol druhý a druhú z Rakúska. Tam skončil tretí.
"Nie vždy mi to povinnosti umožňujú, aby som sa dostal do štartovky, no už som sa naposledy dostal medzi päťdesiatnikov a bol som šiesty v šprinte a piaty na klasickej trati. Tento rok sa šampionát koná v Maďarsku a mne chýba do zbierky ešte jedna medaila," zasmial sa J. Pollák. Inak, prezradil, že na veteránskych MS pod Alpami bola kategória 95-ročných. Žeby sa stal o niekoľko desaťročí jej účastníkom? "Priskoro je hovoriť o nejakých zámeroch. Viem, že do Maďarska chcem prísť dobre pripravený. Pre mňa je prvoradé vychutnávať si orienťák v pekných terénoch, a tie sa nie vždy vyskytnú."
To, že je stále činný a nedáva pokyny len ako pasívny orientačný bežec, je preňho veľká výhoda. Dokáže pochopiť pocity pretekárov. Jeho rukami prešli mnohí špičkoví jednotlivci - Rákayová, Macinská, Krajčík, Ringer, pričom poslední traja menovaní sú v centre diania. Škoda, že orientátorstvo nepritiahne ešte viac omladiny. Pritom je to šport, kde sa azda najviac vytvára vzťah medzi pohybom a prírodou.
"Je to životný štýl a nedávno som čítal v istom časopise, že po víkende sa priaznivci tohto odvetvia vracajú domov unavení, zablatení, ale šťastní a naplnení príjemným pocitom zo zážitkov. Je to výstižné. Naše preteky sa konajú za každého počasia v mnohých neobjavených prírodných kútoch a keď k tomu pridáme súťažného ducha, dotvára to istý špecifický kolorit aktivity. Človek si vychutnáva zápolenia, stretávanie s priateľmi, kontaktuje sa s prírodou. Myslím si, že elitný jednotlivec musí byť veľmi dobre fyzicky pripravený a mať zvládnutú mapovú techniku. Ide o skĺbenie techniky, kondičky a koncentrácie v danom okamihu. To je kľúčové. Najlepší vedia byť sústredení počas celých pretekov, lebo každé uletenie myšlienok znamená chybu a stratu, ktorá sa už nedá zmazať," priblížil čaro orientačného behu jeden z najpovolanejších expertov - Jozef Pollák.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
