Zásluhu na tom, že sa má, aj v takom vysokom veku, stále čulo k životu, má inštitúcia, ktorá mu po rozdelení Československa dala strechu nad hlavou - Maratónsky klub Košice. Jeho členovia si koncom minulého roka štrngali šampanským k vlastnej dvadsiatke.
O tú strechu prišiel košický maratón po revolúcii v roku 1989, po zmenách v štruktúre telovýchovného hnutia, keď organizačný výbor MMM stratil svojho patróna - Mestský výbor Československého zväzu telesnej výchovy (MV ČSZTV). Na nejaký čas sa maratóncov ujalo Mestské združenie telesnej kultúry, ale stále sa hľadalo riešenie, aby toto podujatie, ktoré je už dlhé roky historickou súčasťou mesta Košice, získalo štatút samostatného právneho subjektu. Stalo sa tak 5. júna 1990, keď svetlo sveta uzrel Maratónsky klub Košice. Ustanovujúcu listinu podpísalo 15 členov.
Na predsednícku stoličku sa posadil Štefan Daňo, ktorý na Slovensku ojedinelej organizácii šéfuje dodnes. "Zo stanov klubu vyplýva, že jeho hlavnou činnosťou je každoročná organizácia Medzinárodného maratónu mieru. Mojou prvoradou snahou bolo, aby sa stal nielen členom Slovenského atletického zväzu, ale aby ho pod svoje krídla vzala aj svetová organizácia, ktorá zastrešuje takéto vytrvalecké podujatia - Medzinárodná asociácia maratónskych a cestných behov (AIMS). K tomu bolo potrebné, aby náš maratón mal svoju ochrannú značku. Vo vzťahu k veľkým svetovým maratónom sme tak mohli deklarovať, že naše podujatie je najstaršie v Európe," vytasili košickí maratónci tromf, ktorý na starom kontinente už nik neprebije.
Lobing v kasíne
Z histórie sa však žiť nedá, uvedomovalo si vedenie Maratónskeho klubu a vysúkalo rukávy, aby sa úrovňou kedysi špičkový maratón opäť priblížil súčasným svetovým gigantom. "Nadviazal som aktívne kontakty s významnými svetovými manažérmi, cez ktorých sme zabezpečovali účasť bežcov z Afriky či západnej Európy," spomína Štefan Daňo.
V snahe prilákať na štart bežeckú kvalitu, museli sa organizátori prispôsobiť aj súčasnému maratónskemu trendu - vymerať trať v v uliciach mesta, dostať pretekárov bližšie k divákom. Nostalgia za legendárnou štrekou z Košíc do Sene a späť išla bokom. Hneď prvý ročník MMM pod novou strechou sa uskutočnil na novej trati - na mestskom okruhu. "Veľa ľudí vtedy nadávalo, ale ukázalo sa, že tá zmena bola opodstatnená, veď traťový rekord MMM sa odvtedy stále zlepšuje. O tom, že je to naozaj rýchla trať, svedčí aj skutočnosť, že v poslednom ročníku tu dosiahol víťaz ôsmy najlepší čas roka v Európe," úspešne argumentuje opodstatnenosť mestského okruhu prezident Maratónskeho klubu.
Košičania nesedia iba doma za pecou, ale vyrážajú aj do sveta, čosi "odkukať" od iných organizátorov, a zároveň sa vonku ukázať. Už v roku 1993 cestujú na 8. kongres AIMS do Lisabonu so svojou kandidatúrou na usporiadanie najbližšieho kongresu tejto organizácie. Zatiaľ neúspešne, vlajka AIMS zaviala nad Macaom. Do Monte Carla, o rok neskôr, nesú v kufríku už kandidatúru na organizáciu 5. majstrovstiev sveta v polmaratóne v roku 1996. Tromfla ich Palma de Mallorca. O rok neskôr, znovu v Monte Carlo, pokus opakujú. "Tentoraz sme zvíťazili," dodnes je Štefan Daňo hrdý na svoj diplomatický úspech v monackom kniežatstve. "Na vtedajšieho šéfa svetovej atletickej asociácie Prima Nebiola som si počkal v noci v kasíne. Sám som bol prekvapený, že moje argumenty zabrali, a ráno sme mohli domov ohlásiť radostnú zvesť, že naše mesto bude v roku 1997 organizovať 6. majstrovstvá sveta v polmaratóne."
Prvý muž svetovej atletiky nemusel ľutovať, že sa dal Slovákmi "ukecať". "Po šampionáte prehlásil, že tak dobre zorganizované majstrovstvá sveta dovtedy ešte nezažil. O tom, že sme boli úspešní po všetkých stránkach, svedčia aj časy najlepších pretekárov, ktoré zostali dlho neprekonané." Keď sa Rada AIMS v roku 1998 zišla na mimoriadnom stretnutí v Štokholme, delegácia z Košíc patrila už medzi horúcich kandidátov na usporiadanie 12. kongresu AIMS. Na cestu do dejiska najstaršieho maratónu v Európe sa začali chystať zástupcovia z viac ako 50 krajín sveta. Na kongrese sa zišla celá maratónska elita, organizátori z New Yorku, Berlína, Londýna, Štokholmu či Fukuoky... Čo viac si Košičania mohli priať.
Čo príhovor, to prípitok
Za dvadsať rokov existencie Maratónsky klub evidoval 366 členov. V súčasnosti je na členskej listine 165 mien, medzi ktorými je aj viacero aktívnych atlétov. "A tí majú rôzne bonusy. Organizujeme pre nich napríklad východoslovenskú Veľkú cenu vytrvalcov, a zúčastňujú sa aj zájazdov do zahraničia. Boli sme už v Bostone, New Yorku, Lodýne, Paríži, Ríme, Zürichu, či Enschede... Ale mojou srdcovkou asi navždy zostane beh priateľstva Košice - Wuppertal," tvrdí Š. Daňo, ktorý stál pri jeho zrode.
Od začiatku nového tisícročia sú maratónske zájazdy späté aj s prezentáciou Maratónskeho klubu a samotného Medzinárodného maratónu mieru. "Keď je to niekde nablízku, cestujeme autom a sme nabalení kopou propagačných materiálov, aby sme tam mohli rozložiť svoj stánok. Horšie je, keď sa vyberieme na dlhšiu cestu a musíme ísť lietadlom. Keď sme išli napríklad na maratón do Štokholmu, mali sme toľko vecí, že nás s nimi nechceli pustiť do lietadla. Nakoniec sme ich predsa len nejako ukecali," smeje sa tajomník Maratónskeho klubu Ján Dvonč, ktorý má prezentáciu klubu a jeho maratónu na zahraničných výjazdoch pod palcom. "Tie návštevy na rôznych svetových maratónoch sú pre nás v mnohom aj inšpiráciou. Niektoré novinky môžeme potom uplatniť aj doma. Napríklad systém občerstvovacích staníc, v tom privítame každé vylepšenie. Aj keď trebárs mobilné sprchy, ako sme zažili v Štokholme, u nás, vďaka jesennému termínu, nevyužijeme. Ich maratón sa však beží v júni, a keď sme tam boli, panovali strašné horúčavy. Podobne aj v Rotterdame, kde pre vysokú teplotu museli ukončiť preteky už po troch hodinách. Tí najlepší boli v cieli, a všetkých ostatných, a bolo ich ešte pätnásťtisíc, jednoducho stiahli z trate."
Košičania nemohli chýbať ani pri oslavách 100 rokov maratónu v Bostone v roku 1996, či na jubilejnom 30. ročníku maratónu v New Yorku. Pre aktívnych vytrvalcov to bol zážitok na celý život. "Viacerí pretekári si išli pred štartom newyorského maratónu ešte zatrénovať do Central parku," spomína si na úsmevnú príhodu z "veľkého jablka" Ján Dvonč. "Jeden z bežcov tam však zablúdil. Na svoju smolu, okrem nulových orientačných schopností nevedel ani slovo po anglicky. Keď vyšiel na opačnom konci Central parku, ako doň vbehol, vôbec netušil, kde je. Zúfalo začal gestikulovať okoloidúcim, aby mu poradili, až sa ho ujal jeden taxikár. Ten ho zaviezol do najbližšieho hotela a odtiaľ na vlastné náklady obtelefonoval spústu hotelov a ubytovní, či ho tam neevidujú. Napokon sa predsa dopátrali k študentskej ubytovni, kde bola naša výprava. Vybral sa odtiaľ zabehať si už ráno, a naspäť sa dostal až večer o ôsmej..."
Trochu pikantnejšiu príchuť má príhoda z Behu priateľstva Wuppertal - Košice, ktorý mal v roku 1998 štart v Berlíne. "Po prechode nemecko-českou hranicou na Cínovci sa bežci dostali na nechvalne známu E-55. A sprievodný autobus si na jednom z odpočívadiel spravil krátku prestávku. Hneď sa tam zbehlo niekoľko dievčat, ktoré si chceli zarobiť. Boli medzi nimi aj východniarky, a Peter Polák, staré dobráčisko, im začal dohovárať, aby od toho remesla upustili, že to, čo robia, nie je správne. Efekt bol taký, že od jednej dámy dostal neodolateľne výhodnú ponuku..."
Pohostinnosť si treba ctiť všade. Ale iba do istej miery. "Riaditeľ wroclavského maratónu, chlapík vážiaci vari 150 kilogramov, vždy pripraví pre účastníkov uvítaciu recepciu. Prirodzene, po jeho príhovore bol aj prípitok, poľskou vodkou. Ten sme vypili, lenže povinnosť prihovoriť sa hosťom mali aj ďalší papaláši, aj zapiť ho vodkou. Za desať minút sme tak obrátili do seba sedem pohárikov, a to už s človekom niečo urobí. Keď tam išiel o rok riaditeľ nášho maratónu Braňo Koniar, to bolo prvé, pred čím som ho varoval," smeje sa J. Dvonč.
V jubilejnom roku 2010 pripravilo vedenie Maratónskeho klubu pre svojich pretekárov už tradične zájazd na maratón do Prahy, a svoj prezentačný stánok rozložilo aj v Bratislave, Krakove či Enschede. Zaujímavá bola i opätovná návšteva Atén, kde sa súčasne s maratónskym sympóziom konal aj 18. kongres AIMS. Už aj preto, že sa tam po Japoncovi Hiroakim Chosaovi chopil žezla nový šéf AIMS Španiel Paco Boaro. "Ten bol aj na kongrese u nás v roku 1999 a dobre si naň pamätal. Aj to, že Košice majú najstarší maratón v Európe."
Vízia na rok 2014
A na tom sa dá stavať aj v budúcnosti. Košičania, i keď finančne sa momentálne nemôžu rovnať s veľkými maratónskymi partnermi, majú ambície opäť dokázať svoje výnimočné organizátorské schopnosti. "V plánoch sme mali organizáciu majstrovstiev sveta v ´ekidene´ v rámci projektu EHMK 2013, ale keďže IAAF tento šampionát zo svojho programu vyškrtla, našou snahou je otvoriť si cestu aj k Európskej atletickej asociácii. A dať podnet trebárs k vzniku európskeho šampionátu v polmaratóne. A v Košiciach by mohla byť jeho ouvertúra. Našou víziou je napríklad rok 2014, keď budeme oslavovať 90 rokov od štartu prvého košického maratónu," vraví na záver prezident Maratónskeho klubu Š. Daňo.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
