z Michaloviec. Práve medzi nimi nechýbaliani pokoritelia kanálu La Manche medzi Veľkou Britániou a Francúzskom. Syn Zoltán Makai a jeho otec MUDr. Jozef Makai, ktorý kanál preplával v štafete a vo veku 55 rokov.
Vzdušnou čiarou má La Manche v najužších bodoch 33 km, no málokomu sa ho podarí zdolať v tejto dĺžke. Obvykle musia plavci zdolať 40 km aj viac. Najmä nevyspytateľné morské prúdy spôsobia, že plávu do tzv. esíčka. Mužov i žien, ktorí La Manche napriek tomu zdolali, sú už stovky. Ako prvý Slovák to však bol práve Zoltán Makai, ktorý kanál pokoril v auguste roku 2002. Dovtedy sa to žiadnemu z našich krajanov nepodarilo.
Z. Makai sa otužuje už niekeoľko desiatok rokov a patrí medzi zakladajúcich členov Ľadových medveďov v Bratislave. Ich oficiálny vznik sa datuje k januáru 2001. „K otužovaniu ma viedol môj otec od 13 rokov, keď ma zobral jednu jeseň na tréning. Až v januári som nejakým spôsobom zistil, že voda už studenšia nebude, a tak som pri tom ostal. Úplné začiatky otužovania sa však spájajú s mojimi štyrmi rokmi, keď sa môj otec kúpal na Zlatých pieskoch. Vtedy som zakričal mame, že idem ochutnať vodu. Miesto toho som však oblečený do nej spadol," spomína Z. Makai, ktorý však robil aj iné šibalstvá. "Keď som sa kúpal, vypúšťal som teplú vodu a pomaly dopĺňal studenú. Keď ma mama po zhruba pol hodine objavila s modrými perami, ostala v šoku. Na otázku, čo vyvádzam, som jej odpovedal, že aj otec to takto robí. Jej reakcia bola: Áno, on v tom však nesedí, ale pláva..."
Z. Makai patril medzi sólo plavcov, ktorí sa podujali zdolaťv La Manche. Jeho pokus, ako aj pokusy ostatných odvážlivcov sa riadia striktnými pravidlami Anglickej asociácie plavcov cez La Manche, teda Channel Swimming Association z roku 1927. Znamená to, že plavec pláva z jedného brehu na druhý a musí sa postaviť na suchú zem, za ktorou už nie je žiadna voda. Pri plávaní sa nesmie dotknúť nikoho a ničoho. Ak sa tak stane, ide o neúspešný pokus. Na to všetko dohliada rozhodca zo sprievodnej lode, ktorý robí zápisy o stave vody, ovzdušia aj o preplávanom čase. Aktuálne sa pláva z Anglicka do Francúzska, teda konkrétne z mesta Dover do Cap Griz-Nez na francúzskom pobreží. Nebolo to však vždy tak.
"Až do roku 1996 sa plávalo z brehu, z ktorého si plavec vybral. Francúzi však v tom roku začali robiť problémy, a tak sa rozhodlo o trase z Anglicka," vysvetľuje Z. Makai. "Pri doplávaní sú stanovené výnimky. Teda, ak plavec dosiahne francúzske pobrežie, nemusí sa pasovo odbaviť. Nečaká tam žiaden colník, ktorý by mu dal pečiatku do pasu. Dokonca nemusí mať ani francúzske víza. Platí to najmä pre národnosti mimo Európskej únie."
Keď Z. Makai začína uvažovať, kedy a kde mu myšlienka o preplávaní La Manche skrsla v hlave, spomína na dva významné míľniky. Prvým bol jeho otec a československí plavci ako František Venclovský a Ján Novák, ktorí kanál La Manche v 70. rokoch aj preplávali. Druhým, nemenej významným míľnikom, bol úspešný pokus českého plavca Libora Laštíka z roku 1996. Prvý pokus, ku ktorému sa Z. Makai odhodlal v roku 1998, však skončil neúspechom a to najmä pre nedostatok peňazí. Definitívne rozhodnutie o preplávaní kanála však padlo až o päť rokov na to, teda v roku 2001.
"Môj tréner Michal Štěrba ma poprosil, či by som mohol robiť sparingpartnera a tlmočníka Dane Zbořilovej, českej plavkyni, ktorá La Manche v roku 2001 aj preplávala. Súhlasil som, a tak som vhupol do plného tréningového plánu. V praxi to znamenalo najmä veľa veľa plávania. Na začiatku som mesačne preplával zhruba 80 km, na konci to bolo zhruba 220 km. Plával som v bazénoch, kde sa získavala rýchlosť, ale aj v prírodných jazerách ako Zlaté piesky či Vajnory. Niekoľkokrát som bol aj v Chorvátsku, keďže bolo potrebné zistiť reakciu tela na kombináciu stravy a slanej vody, keďže sa človek počas niekoľkohodinového plávania aj napije."
Ani dokonalá príprava však nemusí znamenať úspech. Všetko závisí od počasia. To je v anglickom Doveri a na mori obzvlášť premenlivé. Môže sa stať, že večerná informácia o možnom pokuse sa zmení z pozitívnej na negatívnu a plavec musí čakať na ďalší voľný termín, keďže podmienky na plávanie nie sú vždy ideálne. Plávať sa dá najmä v lete, teda v júli a auguste. Dá sa však plávať aj v septembri, no podmienky sú horšie. Napríklad voda je o pár stupňov chladnejšia. Pri plávaní je však najnebezpečnejší vietor.
"Ak zafúka, vyvolá relatívne veľké vlny. Je preto lepšie, ak prší, či je hmla, ako keby malo fúkať. Keď som vošiel do vody ja, potešil som sa. Vedel som, že môj pokus bude regulárny. Ešte pred vstupom do vody som sa však natrel lanolínovou masťou, čo je výťažok z ovčieho tuku. Je to neživá hmota a má chrániť plavca proti oderom zo slanej vody alebo rias." Z. Makai plával cez deň. Vyštartoval na svitaní a na francúzsky breh doplával neskoro popoludní. Okrem spomínanej masti mal na sebe len plavky, okuliare a čiapku. Iné oblečenie pravidlá neumožňujú.
Cestu za úspechom môže plavcovi sťažiť čokoľvek. Od premenlivého počasia cez premenlivú teplotu vody, tankery, medúzy, riasy či teoreticky aj žraloky. Tie tam však zatiaľ ešte nikoho nenapadli. Čo zažil počas plavby Z. Makai? "Raz som vplával do olejovej škvrny a asi trikrát som sa stretol s medúzami, ktoré má niekoľkokrát popŕhlili. Pocitovo sa to dá prirovnať k bičovaniu asi stovky pandúrov na rôzne miesta tela. Psychicky je to teda veľmi náročné, keďže človek si sám pre seba hovorí, koľko tých záberov rukami ešte bude. Raz sme museli aj zastať. Spôsobil to blížiaci sa tanker. Ak by sme nezastali, mohlo to ohroziť mňa i celú posádku."
Počas celého pokusu ide s plavcom jeho tím na sprievodnej lodi. O zverenca sa celý čas stará. Kŕmi ho a informuje o stave počasia aj zdolanej vzdialenosti. „Počas plávania som jedol piškóty, pil glukopúr s čajom, z času na čas doplnený iontovým sirupom. Toto som konzumoval zhruba každú pol hodinu. Jedenie je veľmi náročné, keďže to treba zvládnuť veľmi rýchlo a bez dotyku s trénerom či loďou. Sú to stresy pre plavca aj jeho ľudí." L. Makai pokoril La Manche za 11 hodín a 22 minút, čo je dodnes najlepší slovenský čas. Porovnávať ho však s celosvetovým rekordom je veľmi ťažké. Súčasný rekord kanálu La Manche je 6 hodín 53 minút.
"Každý plavec má iné podmienky. Na takýto rekord sa vyberá TOP deň. Čaká sa na super hladkú vodu aj vynikajúce počasie. Kto má dostatok peňazí, zvládne to. Ja som nečakal a vhupol som do toho hneď vtedy, keď sa dalo," konštatuje Z. Makai, ktorého celé dobrodružstvo pred deviatimi rokmi stálo okolo 330-tisíc ešte bývalých slovenských korún. Len zaplatenie sprievodnej lode vyšlo na vyše 1 600 libier. „Dodnes som si možno neuvedomil, čo to znamená a čo som dosiahol. Myslím, že tento fakt som dodnes v hlave nespracoval. Zobral som to teda celkom pohodovo."
Teraz sa Z. Makai vracia na La Manche každý rok so svojimi zverencami. Či sa však on sám opäť ponorí do vody, nevedno. "Viac ako La Manche ma láka 'two way', teda preplávanie kanála z Anglicka do Francúzska a späť. To je niečo, čo by ma motivovalo. Najprv by som však chcel ešte raz vyskúšať len jednu trasu. Myšlienka tu zostáva, keďže človek vie, že fyzicky na to má. Otázkou však je, ako to zladiť s peniazmi a rodinou," uzavrel Z. Makai spomienky na svoj výkon.
V roku 2003 sa do vôd kanála ponoril aj Zoltánov otec Jozef Makai. Pokoril ho v štafete vo veku 55 rokov. Na La Manche sa dostal ako jeho syn - cez otužovanie. Sníval však o ňom už od mladých liet. Chcel sa naň dostať už v 80. rokoch minulého storočia, no nepodarilo sa mu to. Jeho sestra bola v USA, a tak mu vtedajšie úrady odchod z bývalého Československa nepovolili. Jeho dlhoročný sen sa mu tak splnil až neskôr, hoci čiastočne.
"Keď sa syn pripravoval na preplávanie kanála, bol som pri ňom," spomína na svoj sen pán Makai starší. "Bol som členom jeho podporného tímu na lodi. Počas celého pokusu som mu pripravoval piškóty. Keď som to celé videl, povedal som si, že to skúsim so slovenskou štafetou." Tento pokus sa mu aj podaril. Zložili 7-člennú štafetu, ktorá La Manchce dokázala preplávať. Aj tá, podobne ako sólo plavba, má svoje presné pravidlá hry. Plavci sa striedajú po presnej hodine.
J. Makai tvrdí, že dostal ten najhorší úsek. "Asi päť kilometrov od pobrežia Cap-Griz-Nez je bójka. Osobne ju volám beštia. Sú pri nej najsilnejšie prúdy a treba tam najviac zapracovať. Sú tam také silné prúdy, akoby človeka unášal Dunaj po prúde..." Počas celej svojej plavby však nemal J. Makai ani náznak myšlienky, že by to chcel zabaliť. Tvrdí, že by to bola hanba, najmä keď do prípravy investoval veľké peniaze a čas. Keď však z vody vystúpil, bol to preňho neopísateľný pocit. Na La Manche sa plánuje vrátiť už iba ako hosť, no v otužovaní pokračuje naďalej.
Spolu so Zoltánom a Jozefom Makaiom si prišiel v nedeľu zaplávať v košickom Jazare aj ďalší pokoriteľ kanálu La Manche - Ivan Gazdík. Ten však okrem neho preplával aj Gibraltarský prieliv. Na jeho spomienky sa môžete teši v niektorom z najbližších vydaní.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
