sezónu. Nemá to vôbec ľahké, lebo ihneď po skončení hráčskej kariéry vhupol na tenký ľad trénerského remesla. Pred časom sa prakticky zo dňa na deň stal „nadriadeným" svojim dovtedajším hráčskym kolegom.

Vitrínu ČH Hornets zdobí okrem troch titulov majstra Slovenska a ďalších pohárov za víťazstvá v Česko-slovenskom pohári, Slovenskom pohári i Hornet rádio interlige najnovšie aj vkusná soška pre najlepší športový kolektív mesta Košice za rok 2010. "Je to ocenenie pre celý klub, určite teší aj mňa. Zásluhu na tom majú najmä funkcionári, ktorí poskladali mužstvo vysokých kvalít. Mne dali dôveru trénerovať tento tím. Cenu si vážim, aj pre mňa je to zadosťučinenie za všetku drinu," komentuje tréner ČH Hornets Róbert Kaid.

Má sa čo obracať, veď jeho mužstvo pôsobí v európskych pohároch, interlige, slovenskej lige i pohári. Počet zápasov je vysoký a treba to zmanažovať tak, aby forma vydržala. "Je to tak. Ja ako mladý, ambiciózny tréner mám chuť stále vyhrávať. Zápasov sa však ozaj nakopilo veľa. Akurát nedávno som si pozeral program a zistil som, že za dvadsaťjeden dní ani nemáme kedy poriadne potrénovať, keďže gro mužstva má aj reprezentačné povinnosti. Urobili sme si plavecký tréning a bol som zhrozený, aké časy hráči dosiahli. Na dvestometrovom úseku to bolo o päť sekúnd pomalšie než predtým. Aj to hovorí o skutočnosti, že je toho dosť."

Vytýčili si mantinely

V prestížnej Eurolige to vlani sršni dotiahli do druhého kvalifikačného kola, v tejto sezóne to zopakovali, ale konkurencia bola podstatne tvrdšia. Veď už na prvom turnaji ich nečakali žiadne béčkové tímy, ale napríklad aj popredná španielska Terrassa, ktorú napokon vyradili, či nemecký majster Spandau Berlín. "Vlani boli v prvom kole aj slabé tímy, ale tie boli teraz eliminované zmeneným herným systémom." A v druhom kole to bolo už ozaj neuveriteľne nabité. Na chorvátsku Rijeku, čiernohorský Kotor a grécky Panionios Košičania nemali. Hladké prehry s prvými dvoma a ďalšia porážka s tretím vyvolali v klube určité sklamanie. Dnes je však už jasné, s kým mali do činenia - Rijeka i Kotor bojujú o postup do Final four Euroligy a Panionios postúpil do finále Pohára LEN. "Nechcem sa už k tomu vracať a komenovať to. Keby sa na to ľudia pozreli teraz, keď je jasné, kam to až dotiahli naši protivníci, asi by bola reakcia úplne iná. Treba reálne zhodnotiť skladbu nášho mužstva oproti týmto súperom, ale už to naozaj nechcem zbytočne rozoberať."

Následne sršni naskočili do Pohára LEN, kde si oproti vlaňajšku polepšili. Osemfinálová účasť je najväčším úspechom klubu v jeho krátkej histórii, pri lepšom žrebe sa dalo dôjsť ešte ďalej. "Myslím si, že v Eurolige sme dosiahli solídne výsledky, viac ma mrzí osemfinálové vypadnutie v Pohári LEN. Ako na truc sme však schytali budapeštiansky Honvéd, ktorý som si želal najmenej. Keď som sa dozvedel žreb, bola to pre mňa šupa. Nevzdali sme sa, podrobne som analyzoval hru Honvédu, s hráčmi sme pozerali viceozáznamy. Napokon sa nám aj tak vytúžený postup dosiahnuť nepodarilo, ale zavážili aj subjektívne dôvody. Napríklad nechápem, ako na taký dôležitý zápas môže európska federácia nominovať rozhodcu z krajiny vodnopólového trpaslíka. Portugalec proti nám v Budapešti odpískal päť päťmetrových hodov, čo bolo čiernou škvrnou. Inak sme mohli boj o štvrťfinále zdramatizovať viac, odveta mohla mať oveľa väčší náboj. Doma sme síce vyhrali, ale doháňať šesťgólové manko bolo veľmi ťažké."

Práve na medzinárodnú scénu koncentrujú Košičania svoju pozornosť. Na tej domácej totiž nemajú konkurenciu, o čom svedčia tri tituly majstra krajiny v rade za sebou. A sú na najlepšej ceste za štvrtým, o ktorý by ich mohol obrať v závere ročníka už iba poriadne nereálny zázrak. "Na ligové zápasy je niekedy hráčov problém aj motivovať, čo niekedy vidieť na tréningoch pred duelmi, v ktorých je víťaz jasný vopred. Najmä harcovníkov, ktorí toho preskákali. Sú to však profesionáli, inteligentní chlapci a sami vedia, že bez tréningu sa to nedá."

V mužstve majú žlto-čierni také osobnosti ako Gogola, Bačo, Nižný, Hrošík či Mravík. Gro sršnieho roja trénera Kaida teda tvoria nedávni spoluhráči z reprezentácie, s ktorými si roky tyká. Pre začínajúceho kormidelníka nie ľahká situácia, ktorú treba „ustáť". Tréner, ak chce byť úspešný a mať patričnú autoritu, totiž musí vedieť aj zvýšiť hlas, v takomto prípade aj na kamarátov, s ktorými čo-to spoločne v národiaku preskákali. "Ako som povedal, sú to profesionáli. S chlapcami sme si na začiatku sadli a určili sme si mantinely. Ja som prezentoval svoje požiadavky, od ktorých neupustím, oni k tomu tiež niečo povedali. Myslím, že sa nám darí pohybovať sa v rámci týchto mantinelov, neudialo sa nič nad ich rámec."

Do remesla sa "zažral"

Na lavičke sršňov to bývalý dlhoročný reprezentant ťahá už tretiu sezónu. Už si zvykol, že hráčske plavky si neoblieka a jeho miesto nie je vo vode, ale „na pevnine" pri bazéne. „Hráčsku kariéru som končil, keď som mal 39 rokov. To už človeka bolí celé telo. Bol som teda už vysporiadaný s tým, že ako hráč končím. Keď som dostal ponuku začať v ČH Hornets ako tréner, mal som dosť času porozmýšľať, nemusel som sa rozhodovať pod tlakom. Tľapli sme si. Od začiatku som si uvedomoval, že život hráča je jednoduchší ako trénerský. Kouč musí byť aj manažér, aby s hráčmi vychádzal." Ako vraví, psotupom času sa na novej pozícii čoraz viac udomácňuje. "Je to zaujímavý post, fakt ma to úplne chytilo. V trénerstve sa vidím. Keď človek vidí, že mladší hráči ako Faměra či Kolárik napredujú, je to dobrý pocit."

Na hráčsku kariéru teda už len spomína. Bola dlhá, bohatá a aj úspešná, čo viac si mohol priať. Najviac mu v pamäti navždy utkvela účasť na olympiáde v roku 2000 v austrálskom Sydney. „Áno, to bol ozajstný vrchol. Pamätám si veľmi dobre, ako strašne som bol sklamaný už osem rokov predtým, keď ma na OH do Barcelony zo širšieho kádra nevybrali do toho užšieho. Nezanevrel som, dal som si záväzok, že raz sa na olympiádu dostanem. Tento môj veľký cieľ sa naplnil v Sydney. Bolo to tam neopísateľné, pred očami sa mi stále vybaví otvárací ceremoniál, kde bolo stotisíc ľudí. Sydney ma očarilo aj ako mesto," spomína s iskrami v očiach. Ako tréner má tiež svoje ambície. A prečo si ich klásť nízke, to nie je jehl štýl. Netají, že teraz sníva o zopakovaní olympijského zážitku. Už však v realizačnom tíme. "Presne tak, mal som ten sen ako hráč a to isté platí teraz. Ja som v týchto veciach veľký optimista. Prečo nie? Na olympiáde 2016 budem mať ideálny trénerský vek."

S národným tímom má zatiaľ skúsenosť u juniorov, bol asistentom reprezentačného trénera Gajdáča. Na ME 2008 však vtedajšia hráčska generácia prepadla, skončila posledná. Róbert Kaid sa vtedy okrem iného vyjadril aj takto: "Na týchto deťoch, ktoré už vyrastali po nežnej revolúcii, vidieť nízku pohybovú úroveň. Obrazne povedané, z trinástich reprezentantov by ôsmi nepreskočili ani dvojmetrový plot." Teraz, s odstupom času vraví, že nie každý ročník je vydarený, ale z tých, ktoré prídu na scénu onedlho, sa podľa neho dá čerpať. Aj on je zapojený do nového projektu, ktorý už od detí združuje vybraných chlapcov z celého Slovenska a ponúka im sústredenia. "Ja mám na starosti kategóriu dvanásťročných. Je potrebné ísť touto cestou a ukazovať už deťom správny smer, lebo v kluboch sa nie všade pracuje dostatočne. Kedysi sme mali veľmi kvalitné mládežnícke súťaže a k tomu sa treba vrátiť."

Keď to horí, vybičuje sa

Róbert Kaid nelení a neuspokojuje sa s tým, že vyžije iba z bohatého mešca skúseností, ktoré zozbieral ako hráč v rôznych kútoch sveta v zahraničných ligách. Rozhodol sa, že si vyskúša rozšíriť obzor aj o ďalšie teoretické poznatky, a tak sa dal na štúdium trénerstva na Prešovskej univerzite. Pred rokom a pol tam otvorili nový odbor so špecializáciou na vodné pólo, a tak neváhal. "Samozrejme, že som po tejto možnosti siahol. Vždy je dobré rozšíriť si obzor. Mozgové závity dostávajú zabrať, lebo učivo som naposledy lúskal na maturite a to je už vyše dvadsať rokov. Nie som práve najlepší študent v ročníku, ale keď horí termín, viem sa vybičovať. Ako to už býva, niektoré predmety sú zaujímavé viac, iné menej a stalo sa mi už, že som si skúšku radšej preniesol do ďalšieho semetra."

Jeho výhodou je, že prešiel počas kariéry rôznymi trénermi. Ako vraví, nikoho z nich nekopíruje, od každého si chce brať to najlepšie. "Každý tréner má svoju ideu. Aj ja mám vlastnú niť, na ktorú si zbieram koráliky. Niektoré preberám od mojich bývalých trénerov, ale pomedzi to ukladám i vlastné." Ako asi každého mladého trénera, aj jeho dokážu neúspechy rozladiť a dosť nad nimi premýšľa. Zažil už aj pár bezsenných nocí. "Najhoršie sú prehry o gól-dva, keď zápasy stratíme v závere nejakými hlúpymi chybami. Vtedy sa veru v posteli prehadzujem a oči mám zapichnuté do stropu aj do pol štvrtej ráno."

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári