Rozhodne sa však nedá povedať, že by bol na Slovensku anonymný. Zistil to, keď jedno dopoludnie strávil prechádzkou po košickej Hlavnej ulici. Český herec, moderátor a muzikant Dalibor Gondík totiž nášmu publiku spolu s kolegami ponúkol pred pár dňami v Divadle Cassia hru Láska naruby. Keďže predstavenia mali dva dni po sebe, počas druhého dňa si našiel čas na príjemnú prechádzku a neskôr i na rozhovor.

V Košiciach si vychutnával jeden z prvých teplých dní a dá sa povedať, že z príchodu jari bol doslova vo vytržení. Nakoniec ako každý rok. Je totiž vášnivým motorkárom, a tak sa každoročne nevie dočkať, kedy poľaví zima, aby mohol po niekoľkých mesiacoch znovu vysadnúť na motorku. „Prvý aprílový víkend mávame s ďalšími motorkármi každoročne taký zraz, na ktorom takpovediac otvárame sezónu. Každý rok sa na to veľmi teším," prezradil.

K motorkárskej vášni pričuchol už ako malý chlapec vďaka svojmu strýkovi. „Mal som zhruba desať rokov, keď ma strýko Milan začal zaúčať do tajov motorkárskeho života. On totiž jazdil aj na veľkých strojoch, na traktore, na tatrovke, ale ako vtedy hádam každý mladý muž, aj on mal motorku. Naučil ma, ako púšťať spojku i pridávať plyn a keďže som nedosiahol ešte na zem, jazdili sme tak, že on sedel za mnou. Raz som sa otočil, že sa ho opýtam, či sa už mám otočiť a vrátiť, keď som si všimol, že už nesedí za mnou. Zbadal som ho takých 200 metrov vzadu. Jednoducho, zosadol z motorky... Tak som sa otočil, vrátil k nemu a odvtedy je to moja mánia," smeje sa. Manželka vraj proti tejto druhej láske svojej polovičky neprotestuje. „Ona si ma totiž už brala ako motorkárskeho nadšenca, takže rátala s tým, že sa tejto lásky nebudem ochotný vzdať. Vyriešili sme to tak, že som ju raz navliekol do motorkárskeho oblečenia a odvtedy jazdíme spolu. Dokonca si chce urobiť vodičák na motorku, aby mohla jazdiť aj sama."

S manželkou majú 11-ročného syna Theodora a zdá sa, že motorky si obľúbil aj on. „Bohužiaľ, alebo možno Bohu vďaka, v Čechách je to tak, že sa nesmie dieťa voziť so sebou na motorke, ak nedosiahne na stupačky. Ale v USA je to dovolené a keď sme tam boli na výlete, tak som Thea posadil na harleyku a poriadne sme si to užili. Úprimne priznám, že som sa príšerne bál, lebo keď človek ide na motorke sám a je zodpovedný len za seba. Je to nič oproti tomu, akú zodpovednosť cíti, keď vezie vlastné dieťa! No, prvé sekundy bola pre mňa úplná hrôza. Navyše, v Amerike je veľmi hustá premávka, ale našli sme si bočné cesty a naozaj sme si to vychutnali."

D. Gondík tvorí známu moderátorskú dvojicu spolu so sestrou Adélou a vo veľkej miere sa zrejme pod to podpísal fakt, že ich otec bol režisérom. „Pracoval síce len v ochotníckom divadle, ale ono sa to na dieťa tak či tak nalepí. Napríklad som bádal, po kom v rodine som zdedil vlohy pre muziku, lebo muzikanta sme v rodine nemali žiadneho. Ktohovie, ako sa tie gény všelijako pomiesia..." So sestrou má D. Gondík na konte množstvo odmoderovaných akcií a programov. Slovenskí diváci, ktorí sledujú NOVU, ich isto poznajú z programu Rady ptáka Loskutáka. „Našou výhodou je, že poznáme jeden druhého úplne dokonale. Keď sestra zdvihne obočie, presne viem, prečo tak spravila a čo bude nasledovať. Neviem si ani len predstaviť, že by som s niekým iným ladil tak perfektne ako s ňou. Azda najviac sa tomu priblížila moja spolupráca s druhou Adelou - Adelou Banášovou. Robili sme spolu niekoľko projektov, diváci si asi najviac zapamätali IQ test národa. My dvaja sme si veľmi sadli, pracovalo sa nám výborne, ale musím povedať, že so sestrou je to iné. Sme jedno telo, jedna duša... Ako sa hovorí, z jedného súdka, preto sa nám spolu tak dobre pracuje. A teda hoci s vašou Adelou sa mi robilo naozaj dobre, Adélu by som za Adelu nevymenil," smeje sa.

Relácia Rady ptáka Loskutáka, v ktorej divákom ponúkajú dobré rady do záhradky, okolo domu, ale i napríklad ako vybrať správny kočík, vysiela NOVA už 10 rokov. „V novodobej histórii televízie je to rarita. Preto sa aj o túto reláciu staráme ako o kvetinku, hnojíme ju a polievame... Niekedy sa mi ani nechce veriť, že to robíme už toľko rokov. Možno sa pod to vo veľkej miere podpísal fakt, že sme obaja s Adélou konzervatívni, a tak aj túto reláciu robíme. No a ľudia, ktorí nemajú radi zmeny, sú radi, že to robíme práve takto, a preto nás radi pozerajú. Práve nedávno som si uvedomil, že nás už pozerá ďalšia generácia, lebo mladí ľudia, ktorí mali pred desiatimi rokmi dvadsať a zaujímali ich len diskotéky, sú teraz už usadení a radi by občas doma niečo opravili. Tak si pozrú nás, či im neporadíme..."

Práca v televízii a v divadle tvoria pre D. Gondíka jednoliaty celok. „Myslím, že to tak funguje odjakživa a stále to bolo tak, že herci mali príležitosť uvádzať nejaké programy a spoločenské akcie. Takže to ide ruka v ruke. Ja osobne som si však veľmi dlho nevedel ani len predstaviť, že by som mal niečo robiť pre televíziu. Pohľad na seba samého totiž veľmi zle znášam," smeje sa. "Začiatky boli v mojom prípade nervózne a vravel som si, že to asi nepôjde. Potom ma to však takpovediac chytilo a keď som si vyskúšal prvý priamy prenos, tak som tomu totálne prepadol. Dnes to už vyslovene potrebujem k životu, bez pravidelnej dávky adrenalínu, ktoré priame prenosy prinášajú, sa už nezaobídem.

Úžasné na tom je vraj to, že nič sa nedá vrátiť, musí sa reagovať v danej sekunde. "Keď som začal moderovať rannú šou Snídaně s NOVOU, bola to pre mňa vysoká škola. Tri hodiny priameho vysielania - inde takú príležitosť nedostanete. Tam som sa doslova vycvičil a absolútne som sa zbavil trémy, pričom voľakedy som bol príšerný trémista. Bolo mi z trémy na zvracanie, keď som mal vyjsť na javisko. Ale človek sa všetko naučí, dnes ma to veľmi baví a mám rád televíznu prácu." D. Gondík má za sebou moderovanie veľkých televíznych šou - Českého slávika, cien TýTý, čo je česká obdoba ocenení OTO a mnohé ďalšie. „Ak by som mal odpovedať na otázku, čo ma najviac bavilo, tak to bol asi ten IQ test národa. To bola výborná robota, o to viac, že to bola spolupráca českej a slovenskej televízie a zapojili sa do toho dva národy."

Pred košických divákov predstúpil D. Gondík v hre "Láska naruby" v ženských šatách. Toto predstavenie nie je jediné, v ktorom sa prezlieka do dámskej garderóby. Hráva totiž aj v Charlieho tete a v muzikáli Niekto to rád horúce. „Pravdupovediac, hoci som v divadle už skoro 20 rokov, nikdy mi ani len nenapadlo, že sa mi také čosi prihodí. Doposiaľ som totiž hrával len mužské role. Veľmi som však mal rád hry, ktoré boli postavené aj na kostýmoch, napríklad aj preto som veľmi rád hral v Troch mušketieroch. Herec však musí rátať s tým, že môže dostať kadejakú rolu, takže mi to neprekáža. Ale musím povedať, že zatiaľ čo v 'Charlieho tete' a v 'Niekto to rád horúce' hrám muža, ktorého komické okolnosti prinútia prezliekať sa za ženu a hrať sa na ňu, v tejto hre je to iné. Tu nie som v ženských šatách preto, aby bola sranda. Je to špecifická postava, veď mi aj Janka Paulová na javisku povie, že som úchyl, ja jej však vysvetľujem, že to nie je pravda, že je to len moja práca. No a v 'Charlieho tete' a 'V niekto to rád horúce' je dobré, keď sa moja postava, oblečená v ženských šatách, pokúša hovoriť a chodiť ako žena. No nejde jej to a to je zdrojom komických situácií. V tejto hre musia byť moje pohyby a gestá čo najviac ženské a to bola riadna fuška naučiť sa to... Dosť pracne som sa to učil."

Súčasťou kostýmu v hre "Láska naruby" sú vysoké čižmy, červená parochňa, latexový korzet... „Keď som to prvýkrát videl, zhrozil som sa. V ostatných hrách som nosil síce ženské šaty ale také, ktoré zakrývajú telo, aby nebolo vidno, že je mužské. Tu som takmer nahý... Dosť dlho som zvažoval, či na predstavenie zavolám manželku. Keď sa ma pýtala, kedy si to môže prísť pozrieť, vravel som jej, že neviem, či je to dobrý nápad. Potom kdesi v časopise zbadala fotku z predstavenia a bola zhrozená. Povedala však, že práve preto to chce vidieť, aby pochopila, prečo tam vyzerám ako vyzerám. No a páčilo sa jej to. Ale napríklad rodičov som na to ešte nepozval a myslím, že ani nepozvem... Nuž ale v divadle to tak funguje, že nemôžete stále hrať len gentlemanov a kladné postavy. Občas vám režisér ponúkne postavu, ktorá je viac než divná a táto je očividne práve z tohto súdka."

Väčšinou je to tak, že pred predstavením mužom stačí obliecť sa do kostýmu a o viac sa starať nemusia. Pred začiatkom hry "Láska naruby" trávi D. Gondík najviac času v maskérni s kolegyňami a tie mu aj pomáhajú do kostýmu. „Napríklad som vedel, že celé predstavenie strávim v čižmách na opätku. Tak som si bol jedny vybrať v predajni s nadmernými veľkosťami. Ja mám nohu veľkosť 43, čo na chlapa nie je veľká noha, ale v bežnom obchode by som si takú veľkú dámsku obuv nekúpil. Keď som tam prišiel, predavačky sa zo mňa smiali, že čo to bude tentoraz, lebo som tam už bol nakupovať kvôli iným predstaveniam. Vedel som, že si musím vybrať čižmičky, ktoré budú sexi a zároveň pohodlné, ale musia byť vysoké, lebo tak si to žiada scenár. Strávil som v nich šesť týždňov počas skúšok a musím sa pochváliť, že som vybral naozaj dobre, lebo ma neotlačili a ani ma z nich nebolia nohy," podotkol so smiechom.

Vďaka tomu, že sa kvôli svojej práci občas navlečie do ženských šiat, sa naučil pomerne veľa o ženách. „Predtým som doslova šalel, keď som manželke povedal, že potrebujeme odísť a nech sa rýchlo vychystá. Načo mi ona povedala, že skôr ako o hodinu to nebude. Nechápal som, čo preboha bude hodinu so sebou robiť! Dnes už to chápem a už by ste odo mňa nikdy nepočuli, že by som na adresu nejakej ženy povedal, aby si pri chystaní švihla. Pred týmto predstavením chodím do divadla prvý, aby ma stihli nalíčiť a odchádzam vtedy, keď už tu nie sú ani upratovačky, lebo odlíčiť sa, to je tiež fuška. To by mi v živote ani len nenapadlo, že aj taká vec - na prvý pohľad jednoduchá - zaberie toľko času. Skláňam sa pred všetkými ženami. Nazrel som síce len do jednej časti ich sveta, no o to viac si ich vážim, keď uvážim, čo všetko majú na starosti a čo musia postíhať," dodal D. Gondík na záver.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári