Pôvodne sme na tejto strane chceli priniesť prvoaprílové zážitky známych Košičanov. Pri debate o tejto téme sme si však uvedomili, že aj my sami máme dostatok príbehov, ktoré by vás mohli pobaviť. Známe osobnosti teda nechajme oddychovať, dnes spomíname my.

Väzni v Miklušovej väznici

Bolo to už dávnejšie, keď jedna prvoaprílová správa vo večerníku od Mira Sambora totálne rozhodila pokojný spánok obyvateľov niekoľkých ulíc v okolí Miklušovej väznice. Článok bol ladený približne v tomto duchu: Správa slovenských väzníc zistila, že zariadenia na výkony trestov odňatia slobody praskajú vo švíkoch. Týka sa to predovšetkým väzňov, ktorí si odpykávajú pálky za najťažšie zločiny, vraždy, znásilneia a podobne. Šéfovia väzníc preto začali hľadať náhradné priestory, kde by dočasne basmanov "ubytovali". Jednému napadlo dať ich do Miklušovej väznice... Košičania sa ďalej dočítali, že už onedlho tam nasťahujú najväčších lotrov, dokonca, niektorí z nich vraj za dobré správanie dostanú vychádzky.

"Ťažké bolo tejto správe neuveriť, keďže sme si na čitateľov vymysleli ďalšiu fintu, ktorá bola dostatočne presvedčujúca," spomína Miro. "Obliekol som si modrú montérkovú blúzu a na chrbát si zvislo nalepil 'väzenský' biely pás. Potom som prehovoril dvoch mestských policajtov, aby ma do 'Miklušky' eskortovali. Chlapi mali zmysel pre humor, preto jeden si ma k sebe pripútal putami. Druhý mal v ruke obrovský starý kufor, ktorý som kdesi zohnal..." Keď táto bizarná trojica kráčala k budove Miklušovej väznice, redakčný fotograf urobil "cvak" a snímka v novinách nádherne doplnila celý príbeh.

"Odozva na seba nenechala dlho čakať," pokračuje Miro. "V bytoch na Hrnčiarskej, Kováčskej a iných uliciach nastal poplach, správy o príchode neželaných hostí sa šírili sťa požiar v africkej stepi. Do redakcie nám začali volať rozhorčení najmä starší obyvatelia mesta. Žiadali, aby bolo totálne nezmyselné nariadenie väzenských šéfov okamžite zrušené. Argumentovali, že k nim chodia cez víkendy na návštevu vnúčikovia a budú novými obyvateľmi, ak dostanú vychádzky do okolia, ohrození..."

Sťažovateľov upokojila až druhoaprílová správa, že deň predtým išlo iba o žart k 1. aprílu...

Falošný poplach

Príhoda, ktorú ponúkol Robo Bejda, sa stala v čase, keď sa v lete 1986 ako študent vysokej školy zúčastnil povinného mesačného vojenského sústredenia v Náměšti nad Oslavou. "V neveľkých kasárňach nás okrem asi stovky klasických vojakov bolo z Košíc približne 60, všetko spolužiaci zo strojníckej fakulty," spomína Robo. "Súčasťou výcviku boli poplachy, ktoré nie každý zvládal tak, ako vyžadovali velitelia. Príkladom bol študent menom Jozef, ktorého sme prezývali Drogy. Možno aj preto, lebo občas pôsobil ako nadrogovaný. Samozrejme, nebol, veď vtedy sme drogy poznali iba ak z filmov."

Tomuto Drogymu sa nie a nie podariť splniť poplachový limit, ktorý bol, ak sa Robo dobre pamätá, tri minúty od signálu. Samozrejme, nestačilo vybehnúť na "buzerplac". Vojak musel byť správne ustrojený a hlavne, mať na chrbte zbalenú tzv. plnú poľnú. "Drogymu sa limit nedarilo plniť, čo ho dosť štvalo. Aby sme mu urobili radosť, dohodli sme sa, že mu jeden taký poplach, ktorý určite stihne v limite, zorganizujeme."

Voľba padla na sobotňajšiu noc, asi hodinu po večierke. Vedeli sme, že veliteľ je preč a nehrozí žiadny problém. Informovaný bol aj dozorný roty, ktorý bol spolužiak, lebo ten musel písknuť na poplach. "Keď zaznel signál, všetci sme ako jeden muž vyskočili z postelí. No kým my ostatní sme sa akože balili a nadávali, že ani v sobotu nám nedajú pokoj, Drogy to celé bral úplne vážne, akoby práve vypukla vojna. Ak by si všimol, že frmol iba fingujeme, možno by pochytil náznak podozrenia. On bol však zabratý do všetkého tak, že si nevšimol ani to, že z izby vybieha ako jediný. A možno aj áno, no asi ho tešilo, že tentoraz je prvý..."

Čo čert nechcel, do kasární prišiel veliteľ. V momente, keď Drogy vybiehal z brány budovy a postavil sa do stredu "buzerplacu", vynorilo sa spoza inej budovy auto. Vojakovi, čakajúcemu na pochvalu, nebolo v prvom momente vôbec podozrivé, že stojí v žiare sliepňajúcich lámp sám. Ba možno práve naopak, čakal od veliteľa pochvalu za 1. miesto. "Že niečo nie je v poriadku, začal tušiť, keď naň veliteľ vyvalil oči a potom otázku, čo tu šaškuje. Viem to len sprostredkovane, lebo my ostatní sme sa na izbe rehotali ako kone a uzatvárali stávky, dokedy Drogy vydrží stáť na buzeráku a kedy mu dôjde, že sme si z neho vystrelili..."

Všetko však bolo inak. "Smiech nás pršiel vo chvíli, keď práve do 'mojej' ako prvej izby na chodbe vpálil veliteľ a my sme stvrdli ako trojdňové rožky. 'Nervy' mal zjavne väčšie, ako za ním stojaci a potiaci sa Drogy. Ten z nás, komu v hrdle vyschlo najmenej, začal čosi koktať, že nacvičujeme poplach a nejako sa nám to vymklo z rúk. Pochybujem, že veliteľ nepochopil o čo tu ide, veď ten smiech, ktorý sa predtým ozýval z izieb absolventov, muselo byť počuť aspoň na kilometer..."

Záver bol podľa Roba jednoduchý a rýchly. "Veliteľ pískol na poplach, ktorý sa zrejme aj tak chystal vyhlásiť. Kým Drogy stál dole za 10 sekúnd, z nás ostatných nesplnila limit vyše polovica... Možno aj preto Drogy na to, že sme si z neho vystrelili, rýchlo zabudol a až do konca sústredenia si robil posmešky z tých, čo boli v tú noc pomalší. Mimochodom, aj zo mňa..."

Kameň v batohu

Spontánnych žartíkov zažil na vandroch Peter Jabrik neúrekom. Jeden bol však legendárny. "Bolo nás, tuším, päť. Šliapali sme po hrebeni Nízkych Tatier. Keďže sme až do noci v krčme plánovali trasu, len tak-tak sme prepletali nohami. Iba Férijo šiel furt popredku. Jednoducho, trhal partiu. Ironické poznámky a prehováranie, aby sa tak neplašil, ignoroval," spomína Peter. A to nemal Férijo robiť. "Keď sme odychovali a on si odbehol na malú, najprv sme ho len ohovárali. No vtom dostal niekto skvelý nápad. Férijovi sme dali do ruksaku riadne skalisko. Nech spomalí, frajer jeden nevystatý!"

Vyrazili sme a Férijo furt popredku. Janči začal spievať: "Sme valiace sa KAMENE, nám nezáleží na mene..." Pridali sa ostatní. Aj Férijo. A s veľkou chuťou. No hotová komédia. Peťo dal inú: "Pod tou SKÁLOU, kde proud řeky syčí...". A potom: "Horolezci, horolezkyně, horolezčatá, nelezte na SKÁLU, co je hodně špičatá...". Hitmi boli Kristínka: "...nikto nezachytí tvoje laná, keď sa rútiš z kolmých SKÁL..." či "...ja sílu teď mám, že bych rozbíjel SKÁLY a vlaky táh sám..." Samozrejme, vždy s dôrazom na tie "kľúčové" slová... No to nebolo všetko. "Férijo, budeme prestupovať v Červenej SKALE?" opáčil niekto. "Čo sa pýtaš také samozrejmosti?" začudoval sa on. Ďalší len tak prehodil: "Nezájdeme aj na SKALNATÉ pleso?"

Férijo zrejme začal šípiť niečo nekalé, lebo mu to logicky nedávalo zmysel. "Ale zaboha nevedel prísť na to, o čom to celé je. Raz nam aj zatrnulo, keď sme opäť oddychovali. Férijo zložil ruksak, otvoril ho, vybral jedlo... A nič. Skalu si nevšimol. Dodnes nechápeme, ako je to možné," čudoval sa Peter.

Niekoľkohodinová zábava sa skončila, keď zliezli do Pohorelej. Férijo si pri studničke išiel vybrať čutoru z ruksaku... Keď zbadal skalu, všetko mu docvaklo. Urazená pýcha explodovala. "Idem domov! Vy svine!"

Obmäkčila ho až krčma, teda pivo za pivom. Keď ju zavreli a nebolo čo trinkovať (nakúpili akurát tresku), zazvonili pri jednom dome. "Nedáte nám vodu do fľaše?" Keď ju domáci naplnili, trampi opáčili: "Nemáte alkohol?" Nemali. Tak vodu vyliali a zazvonili u susedov. "Asi až v dvadsiatom nám dali fľašu trnkového vína. Peniaze odmietli. Férijo niesol tresku i víno. Zrazu si chcel vybrať cigu z vrecka. Aby mal ruky voľné, zovrel štopeľ fľaše v zuboch. Ticho preťal známy zvuk. Štopeľ ostal v zuboch, fľaša s vínom sa rozbila. Férijovi sme začali nadávať. Vtom si spomenul na skalu a rozzúrený hodil celou silou o zem aj tresku. Ostali sme o hlade a smäde. Jeho pomsta bola dokonaná," zasmial sa P. Jabrik.

Posunutý čas

Prvoaprílový žart, ktorý zažila Mia Hajduková sa stal, keď bola dieťa. "S mamou, sestrou a dvoma bratmi sme nachytali otca. Pochádzam z dediny, kde sú zabíjačky bežnou vecou a práve jedna z nich sa stala zámienkou na to, čo sme na otca pripravili." Na zabíjačku sa chystal do vedľajšej dediny k rodine, kde mal ísť vlakom. Večer pred spaním si nastavil budík na 5.00 hod. "Keď zaspal, budík sme mu prestavili o tri hodiny dopredu. Samozrejme, čas sme upravili aj na ostatných hodinách v byte, vrátane náramkových. Čas sme posunuli aj na digitálkach na videu. Od vzrušenia sme v noci takmer nespali..." Ráno všetkých zobudil strašný krik. "Otec, keď sa zobudil, totiž zistil, že je 8.00 a on zaspal. Behal v trenírkach z izby do izby a kričal, že ako je to možné, že zaspal a zmeškal vlak."

Zvyšok rodiny sa skrýval po kútoch, zadúšajúc sa od smiechu. Keď otec pochopil, že vlak definitívne nestihol, išiel telefonovať. Rodinu vo vedľajšej dedine zbuntošil s tým, že je už osem hodín, že on to nestíha, lebo zaspal... "Vtedy to moja sestra nevydržala a začala sa smiať s pokrikom 1. apríl. Na druhej strane telefónu spustila aj rodina poriadny smiech, iba otec tam stál a nechápavo na nás pozeral. Keď konečne pochopil, urazil sa a niekoľko dní sa s nami nerozprával..."

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári