S týmto cieľom organizujú aj festival o zodpovednom cestovaní Iné cesty. V tejto súvislosti navštívili aj Indiu, v ktorej najmä na vidieku a horách obyvatelia žijú autenticky. Päť týždňov strávil S. Szabó s manželkou v Himalájach. Tu sú jeho spomienky.

Cesta bola rozdelená na dve časti - počas prvého treku manželia prešli oblasť v okolí hory Nandá Déví. Tá je druhým najvyšším vrchom Indie (7 816 m. n m). V indickej mytológii je považovaná za posvätnú a je súčasťou národného parku, ktorý je od roku 1983 uzavretý. Druhá časť cesty ich zaviedla do najseverozápadnejšieho cípu, ktorý sa rozprestiera medzi Čínou a Pakistanom, Ladakhu, tzv. Malého Tibetu. Táto časť krajiny kedysi patrila pod Tibetské kráľovstvo, a tak je na rozdiel od hinduistického okolia Nandá Déví, budhistická.

Kto chce vycestovať do Indie, potrebuje víza, ale aj čosi iné. "Hoci pred cestou obyčajne neštudujeme kvantá kníh o danej krajine, pretože patríme k tým, ktorí podporujú tzv. zodpovedné cestovanie, čiže necestujeme, aby sme podávali výkony a dvíhali si ego, ale aby sme s detským údivom, zvedavosťou, ale aj pokorou a rešpektom spoznávali novú krajinu, pred cestou do Himalájí istá príprava nutná bola. Človek musí vedieť, na aké podmienky sa má pripraviť - od toho, čo je spojené s nadmorskou výškou, cez choroby, ktoré tam môže dostať. Napokon sme sa však nenechali ani zaočkovať," spomína Š. Szabó.

Často ide o život

Prvá cesta viedla do mesta Rishikesh, čo je známe posvätné miesto. Kedysi ho navštívili aj členovia kapely Beatles, je vyhľadávané ľuďmi, ktorí sa chcú učiť jogu. "Odviezli sme sa tam autobusom, čo bol neuveriteľný zážitok, pretože mal rozhodne viac ako 50 rokov, no stále bol pojazdný. Vošlo sa doň neobmedzené množstvo ľudí, zvierat a všetkého, čo bolo nutné previezť. Cesty sú tam pritom nesmierne nebezpečné. Nepreháňam, ak poviem, že tam človeku ide v podstate stále o život, pretože cesty sú veľmi kľukaté a často je tam hmla." Pre túto oblasť sú typickí svätí muži - hinduistickí pustovníci. "Je ich veľmi veľa. Sú zahalení v oranžovej látke, chodia bosí a pešo prejdú stovky kilometrov, aby navštívili rôzne posvätné miesta v okolí rieky Ganga. Jedlo si žobrú od miestnych do malej misky."

Cesta do okolia Nandá Déví vedie z mestečka Joshimath, ktoré je centrom časti Himalájí okolo posvätnej hory. V jej okolí treba mať počas treku povinne sprievodcu. "Považujem to za dobré, pretože jednak sa tým pomáha miestnej ekonomike a človek sa v osobnom kontakte viac dozvie o horách a živote v nich. S naším asi 60-ročným sprievodcom, ktorý kedysi sprevádzal aj Edmunda Hillaryho, milým a skromným pánom v obdivuhodnej kondícii, sme teda vyrazili na trek okolo hory, na vrchol ktorej sa však už takmer 30 rokov nesmie liezť. Cesta teda bola najmä o obdivovaní himalájskeho hrebeňa, z ktorého sa človeku naskytne neopísateľný pohľad. Táto časť Himalájí je zaujímavá aj tým, že kým ich väčšina je odlesnená alebo je to vysokohorská púšť, v tejto časti nájdete lesy s prastarými stromami. Nádhera."

Himaláje poskytujú nielen neopísateľné zážitky, ale aj množstvo nástrah. Uvedomili si to pri stretnutí s tamojšími záchranármi. "Tvárili sa veselo a len tak medzi rečou spomenuli, že sa vracajú z blízkosti jednej hory, kde údajne liezli horolezci, ktorí spadli. So stoickým pokojom povedali: 'Telá neboli nájdené...' Vtedy sme si ešte intenzívnejšie uvedomili, že je nutné dávať veľký pozor a že život v Indii má inú hodnotu ako u nás..."

Liečia sa bylinkami

Počas cesty sa Košičan zastavil aj u tamojšieho bylinkára. "Ukázal nám niekoľko zaujímavých himalájskych rastlín a my sme si kúpili pár sušených byliniek pre prípad, že by sa u nás cestou vyskytli nejaké zdravotné problémy." Vysoko v horách, v najodľahlejších častiach Indie sú liečivé bylinky (takmer) jedinou formou medicíny. „K najbližšiemu lekárovi by ste museli ísť päť dní peši, navyše je to veľmi drahé. Rozšírená je preto liečba bylinkami a ajurvédska medicína." Práve v čase, keď spali Szabóovci u jednej z himalájskych rodín, prišiel k nej príbuzný, ktorý mal vážne poranenú nohu. „Mal ju až po kosť rozseknutú a dezinfekčný prípravok, samozrejme, nemali. Takže sme mu ju vyčistili, dali framykoin. Predpokladám, že ak by sme tam neboli a nepomohli mu, musel by mu neskôr niekto z rodiny tú nohu odrezať. To je realita." Veľa ľudí trpí v Himalájach očnými problémami, pod ktoré sa podpisuje aj veľmi silné utrafialové žiarenie. „Najmä u starých ľudí veľmi často vidieť zapálené spojivky, zákaly..."

Realita v týchto končinách sveta je skutočne tvrdá. „Ak sa niekto u nás sťažuje, že musí veľa drieť alebo že je chudobný, odporúčam mu návštevu týchto kútov našej zeme. V horských mestečkách sú reštaurácie či bufety, ktoré zvonka vyzerajú ako väčšia garáž. Keď vojdete dnu, nájdete v jednom rohu rodinu, ktorá pripravuje typické indické jedlá, hneď vedľa sedí zopár miestnych ľudí alebo turistov a vzadu je jedna izba, v ktorej žije celá rodina. Celé to nemá viac metrov štvorcových ako jedna naša väčšia garáž." Priemerná indická rodina má pritom 4-5 detí!

Ľudia v Himalájach si potraviny pre vlastnú potrebu zväčša sami dopestujú na poliach, kde im však nepomáhajú žiadne mechanizmy. Pracuje sa rukami, s motykou. Viacerí sa venujú službám - stravovacím, ubytovacím, remeselníckym. Opravia skutočne všetko - topánky, batoh... To, čo sa ešte dá použiť, sa nevyhadzuje. Najviac pracovných síl je však potrebných na cestné práce. Cesty v horských oblastiach sa neustále zosúvajú. „Je to neuveriteľne ťažká a nekončiaca sa práca, lebo urobia úsek cesty, príde lejak, cesta sa zosunie a robí sa odznova. Jediným nástrojom, ktorý používajú, je veľká lopata, ktorú obsluhujú dvaja ľudia. Nemajú ani fúrik. Všetok materiál nosia ženy v košoch na hlavách. Videli sme tam mamičky s bábätkami, priviazanými na chrbte, ktoré celý deň rozbíjali kladivom balvany na štrk. Je to neľudská práca, ale robia ju, pretože chcú prežiť."

V Himalájach by ste niekoho bez práce hľadali len veľmi ťažko. „Každý si nájde niečo, čím môže byť užitočný. Ľudia sa tam nemôžu spoliehať na sociálne programy. Oprieť sa môžu iba o svoju rodinu." Pomáhajú teda už aj malé deti. „Okolo šyroch-piatich rokov začínajú pracovať ako pastieri zvierat. A neprestávajú prakticky do smrti. Stretli sme tam dedka, ktorý mohol mať okolo 80-ky. Každé ráno odkrivkal do tieňa veľkého stromu a pomaličky plietol košík. Domov sa vrátil až na spoločnú večeru. Pri tomto jedle sa schádza celá rodina. Najprv sa jedlo obetuje predkom, až potom si nakladajú, jedia a popritom si rozprávajú zážitky z prežitého dňa. Cítiť tam súdržnosť a medzi jednotlivými generáciami aj veľký rešpekt."

Nefajčia a nepijú alkohol

Indická kuchyňa je pikantná. „Má to svoj racionálny základ - je to istá prevencia žalúdočných chorôb i dezinfekcia, keďže vôbec nepijú alkohol. Všeobecne žijú veľmi asketicky - väčšinou nejedia mäso, nefajčia, nepijú." V čím vyššej nadmorskej výške sa nachádzate, tým je ich jedálniček jednoduchší. „Vo výške okolo štyritisíc metrov nad morom sa dá dopestovať už len jačmeň, divoký cesnak, špenát a ešte dva-tri druhy rastlín a nič viac."

Hoci je India najväčšou superveľmocou informačných technológií a vzdelanie pomerne rýchlo napreduje, do odľahlých horských miest tieto novinky ani zďaleka nedorazili. V oblasti Ladakhu ešte stále funguje tradičná symbióza medzi kláštormi a dedinami. „Spočíva v tom, že rodičia sa aspoň jedno-dve zo svojich detí snažia umiestniť v kláštore. O deti je tak postarané, dostanú kláštornú školu. Mnísi majú zároveň neustále postarané o novú krv, ktorá je dôležitá, pretože chodievajú do obcí a držia ľudí duchovne nad vodou. V tých extrémne ťažkých podmienkach si ani neviem predstaviť, ako by žil človek bez viery." Mnísi sa s dedinčanmi modlia, snažia sa ich vypočuť, riešiť s nimi problémy i povzbudzovať ich. Dedinčania sa zas o mníchov starajú materiálne - pomáhajú im s opravami kláštorov, ale aj s potravinami.

Počas svojej cesty narazili manželia Szabóovci na školu, ktorú postavila česká mimovládna dobrovoľnícka organizácia. „Postavili ju iba z miestneho materiálu z válkov, teda z nepálenej hliny, no tak, že budova dokáže akumulovať slnečnú energiu a takmer vôbec ju nie je nutné vykurovať. To je pre tamojších ľudí veľmi dôležité, pretože v oblastiach Ladakhu nie je drevo, kúri sa len sušeným trusom z jakov. A mať v škole teplo predstavuje pre deti pohodlnejší život. Najmä v zime, keď teploty klesajú pod mínu 30°C." Z jakov spracúvajú ľudia aj srsť, z ktorej si vyrábajú oblečenie. „Jačia srsť je veľmi teplá a veľmi dobrý izolant," vraví Š. Szabó, ktorý na cestách neobišiel ani najodľahlejší kláštor Phuktal Gompa. „Veľmi milo ma prekvapilo, aké je tam všetko ľudské, nikto sa netvári nadpozemsky dôležito."

Najväčším prekvapením počas pobytu v Himalájach boli pre košických manželov ľudia. „Sú úplne iní, ako ich dnes pozná bežný Európan. Sú chudobní, ale šťastní, vtipní, vyrovnaní a vonkoncom nie sú hlúpi! Najmä ľudia, ktorí robia sprievodcov, sú veľmi rozhľadení, inteligentní, vedia toho o svete naozaj veľa a napriek tomu ostávajú mimoriadne skromní. To bol pre mňa naozaj úžasný zážitok," dodáva Š. Szabó.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári