Výtvarník Ladislav Demko maľuje aj hrebeňom

Pri maľbe využíva nezriedka aj hrebeň a napriek svojmu veku vraj v týchto dňoch namaľoval Ladislav Demko svoj najsexi obraz.

Čerstvý šesťdesiatnik chrlí jeden vydarený obraz za druhým. Jeho učiteľmi boli Feld i Rogovský, no v dospelosti stíhal popri tvorbe merať emisie.

KOŠICE. Ladislav Demko v týchto dňoch prezentuje svoju najnovšiu tvorbu v súkromnej galérii VEBA na Komenského ulici. Kolekciu jeho vybraných tematických cyklov tam nájde verejnosť do konca mesiaca.

Ako spomínate na svojich učiteľov, výtvarníkov Ľudovíta Felda a Mikuláša Rogovského?

- Čo sa týka Felda, to som bol ešte malý chlapec. Pamätám si však, že bol prísnejší. Kreslil som v parku kostol asi hodinu-dve, on sa na to pozrel, roztrhal mi to a povedal, že ešte raz. Niekedy som mal až slzy na krajíčku. Vrátilo sa mi to však v tom, že som potom v kresbe napredoval. Zastával také pravidlo, že keď človek niečo urobí raz, je to zlé, treba to zopakovať, potom urobiť tretí a štvrtýkrát a na piaty to už možno bude perfektné.

A čo váš druhý učiteľ?

- U Rogovského som už ako mladík prvé dva roky robil výlučne akvarel. Je to však dosť náročná technika, tam sa nedá švindľovať, alebo predstierať. Takže tam som získal istotu a vycvičil som si ruku. Až potom mi dovolil robiť prvý olej. Feld bol, čo sa týka kresby, veľmi precízny a mnohému som sa uňho priučil, no a Rogovský mi dal skôr voľnosť. Celkovo mi to veľmi pomohlo, no vnímal by som to ako akési barličky. Vyvíjať sa už umelec musí sám.

Vy ste však vyštudovali Hutnícku fakultu na Technickej univerzite. Prečo ste sa nedali na umelecký smer?

- Chcel som, no bolo veľmi ťažké dostať sa tam. Brali okolo šesť ľudí a, bohužiaľ... Ani živiť sa umením však na druhej strane nie je najľahšie. Teraz som bol štyri roky na voľnej nohe a nebolo to jednoduché. Bolo treba robiť to, čo ľudia chcú, a vlastná tvorba išla trošku bokom. Dnes už som na dôchodku a je to skvelé. Môžem sa realizovať a dať na plátno všetko, čo mám na duši.

Tvorba vás teda sprevádza celým životom?

- Začal som už v útlom detstve. Pracoval som však v Štátnej energetickej inšpekcii a v KERKU. V 90-tych rokoch som si založil vlastnú firmu, ktorá sa zaoberala meraním emisií pre ministerstvo životného prostredia, a tam som vydržal 18 rokov. Maľoval som však neustále, pretože ma to nesmierne napĺňa. Milujem prírodu, zároveň som aj vášnivý hubár a v rámci prechádzok mám pri sebe za každých okolností košík a skicár.

Vy sa nešpecializujete výhradne len na akvarel či olej, ale blízkych vám je viacero techník. Ktorá predsa len najviac? A vraj pri maľbe využívate aj hrebeň...

- Azda najsilnejšie mi prirástol k srdcu práve olej. Na podklady sa používajú rôzne pasty a štruktúry a rozličné podivné nástroje, takže hrebeň nie je žiadnou výnimkou. Avšak potom sa s ním už nečešem. (Smiech.)

Aktuálna výstava voľne nadväzuje na prešovskú a ponúka návštevníkovi diela vytvorené od uplynulej jesene. Jubileum vás teda neprinútilo rekapitulovať?

- To si nechávam na osemdesiatku. (Úsmev.) Oproti Prešovu pribudlo 15 nových figurálnych vecí. Vystavujem však aj baletky, obrazy inšpirované mojou veľkou vášňou, ktorou je hudba, krajinky, aj diela s istým filozofickým odkazom... Výtvarník Martin Račko sa pri pohľade na moje Venuše vyslovil, že je to najsexi obraz, aký videl. To ma veľmi teší.