fungovať Domovy na pol ceste. Mládež tam môže na istý čas zakotviť predtým, než sa "udrží na vlastných nohách". Jedno také krízové zariadenie (KZ) prevádzkuje organizácia Dorka.

KZ Dorka vzniklo v roku 2007 a okrem Domova na pol ceste (DnP) prevádzkuje aj útulok, krízové stredisko a zariadenie núdzového bývania. Spoločná budova je rozdelená na niekoľko častí. V DnP býva 20 mladých ľudí. „Domov na polceste funguje pod týmto názvom iba od minulého roka," hovorí riaditeľka Jolana Šuleková. „Poskytujeme v ňom starostlivosť pre mladých, ktorí opúšťajú brány detských domovov (DD), alebo inú ústavnú starostlivosť. Napríklad z krízového strediska, alebo aj z nápravno-výchovného ústavu."

Mladí ľudia, ktorí ukončia svoj pobyt v DD, dostanú v DnP možnosť overiť si spôsobilosť niesť zodpovednosť za vlastný život, schopnosť samostatne a hospodárne nakladať s financiami, vytvárať zdroje pre budúce úplné osamostatnenie. „Človek, ktorý žije v DD, dostáva všetko zadarmo, je zabezpečený. Keď však príde k nám, musí sa naučiť všetko robiť sám. Učí sa teda samostatnosti a tomu, aký je reálny život. Každý mladý dospelý, ktorý k nám príde, prechádza najskôr adaptačnou fázou. Dáme mu možnosť, aby sa prejavil v tom, čo vie sám a bez cudzej pomoci. Ak príde niekto, kto má napríklad ukončené štúdium, začne si hľadať prácu sám. My zisťujeme, ako sa v tom vie orientovať. Ak to nezvláda, nasmeruje ho náš sociálny pracovník."

Najväčší problém je u mladých hospodárenie s peniazmi. Pri odchode z DD dostávajú určitú čiastku „do života". Mnohí však nevedia, ako s toľkými peniazmi naložiť a nevedia hospodáriť. Stáva sa, že si kúpia mobil, mp3-prehrávač, oblečenie a zaplatia podnájom na jeden mesiac. Potom zistia, že sú na nule a že si nemajú ani za čo kúpiť jedlo. V DnP sa hospodáreniu naučia. „Každý, kto tu býva, platí poplatok za bývanie. To vedie mladého k zodpovednosti, že v živote nič nedostane zadarmo. Ak teda zarába, musí sa naučiť, že časť si musí nechať na bývanie a na stravu a len určitú časť môže použiť pre vlastnú spotrebu."

Sociálni pracovníci pomáhajú mladým vo všetkom, čo budú v živote potrebovať. Napríklad variť, vybaviť si hypotéku, prenajať si byt... „Inou skupinou sú tí, ktorí ešte nemajú dokončené štúdium. U nich je to trochu ťažšie, lebo kým človek študuje, je pre neho jednoduchšie bývať v DD, ktorý mu zabezpečí všetko, čo potrebuje. U nás sa však mladí musia naučiť postarať sa o seba sami. Práve kvôli nim máme dobrú spoluprácu s nadáciou Deti Dunaja, ktorá im poskytuje štipendium. Vďaka nim mladí doštudujú."

Maximálne obdobie, počas ktorého môžu mladí v DnP byť, je do troch rokov. „Je to individuálne. Dĺžka pobytu záleží aj od toho, v akej kondícii k nám prichádzajú. Niektorí sú totiž zrelší. Sami si nájdu prácu aj byt, odchádzajú skôr. Zatiaľ sa nám nestalo, aby tu chcel niekto ostať dlhšie. Často chcú sami odísť, lebo chcú prevziať kontrolu sami nad sebou, alebo im nevyhovujú pravidlá (večierka a podobne)."

O tom, ako sa vodí tým, čo opustili DnP, niektorí sami podajú správu. „Žiaľ, niektorí sami odídu, lebo ich príliš zväzujú pravidlá a chcú žiť inak. Nie je to vždy dobré riešenie. Niekedy ich potom stretávame na ulici. Bývajú v nejakých útulkoch. Našťastie, sú aj opačné prípady." Bývalí klienti zavolajú, pochvália sa a aj takto uisťujú pracovníkov Dorky, že ich práca má zmysel.

Namiesto bábiky bitka a sociálka

Príbeh Danky Bavolyárovej (22) sa do jej ôsmich rokov ničím nelíši od príbehu ktoréhokoľvek dieťaťa žijúceho v šťastnej rodine. Je však príkladom toho, ako dokáže životná tragédia rodinu úplne rozbiť.

„Do mojich ôsmich rokov sme fungovali ako rodina. Otec, mama a dve dcéry. Mamka vtedy otehotnela a narodila sa nám sestra, ktorá asi po dvoch mesiacoch zomrela. Mala niečo so srdiečkom. Mamka to nezvládla a začala piť. Neskôr sa k nej pridal otec. Mama o neho stratila záujem, našla si druhého partnera a môj otec sa odsťahoval. Nový mamin partner ju aj moju o päť rokov staršiu sestru Maju zvykol biť. Mňa si kupoval darčekmi. Maja ho nemala rada, preto občas dostala facku, alebo ju inak udrel. Nepáčil sa nám tento život, hlavne preto, že nás mamka často posielala žobrať či kradnúť. Navyše sme sa stále sťahovali. Keď pili obaja, doma bol hluk, cudzí ľudia, a často aj policajti. Na detskú psychiku to bola veľká záťaž. Moja sestra to nezvládla a ušla z domu. Na úteku bola asi dva - tri mesiace."

Danka ostala sama. Jediným východiskom bolo to, čo urobila jej sestra. Ušla z domu tiež. „Prespávala som, kde sa dalo. Vonku, v bránach... Samozrejme, hľadali ma policajti, no vždy sa mi pred nimi podarilo ujsť. Ľudia sa ma pýtali, prečo som sama a kde mám mamu. Klamala som, že ju čakám a že išla do obchodu. Nemala som čo jesť, a tak som kradla, alebo šla za kamarátkami, aby mi dali najesť. Prehovárali ma, že sa musím vrátiť domov. Povedala som, že nie, že chcem ísť do detského domova. Už som vedela, čo to je. Raz som v autobuse stretla sestru, ktorá mi prikázala, aby som sa vrátila domov. Sľúbila mi za to bábiku. Dieťaťu veľa netreba, súhlasila som."

Po príchode domov však Danku namiesto bábiky čakala bitka. Na druhý deň šla do školy, kde už prišla "sociálka". Dankina sestra sa to dozvedela skôr, preto stihla ujsť. Danku si vzali. „Zobrali ma do diagnostického centra a neskôr priviedli aj Maju. O niekoľko mesiacov nás odviedli do DD v Nižnej Kamenici. Moje detstvo tam bolo perfektné. Keby som nebola tam, určite je dnes zo mňa nejaká feťáčka. Som vďačná, že som tam mohla byť."

Mama svoje dcéry v DD nikdy nenavštívila, chodil za nimi iba otec. „Mala som asi 13 rokov, keď raz za mnou prišla sestra a povedala mi, že ocko zomrel. Skočil z mosta... Neviem prečo. Spomínam si len, že niekoľko dní predtým za mnou prišiel a povedal, že ide niekam ďaleko. Nemohla som vedieť, čo tým myslí." Mamu Danka naposledy videla, keď mala 17. "Má ešte jedno dieťa a ten, čo s ním žila, zomrel. Kvôli alkoholu. Ale už má nového."

Danke vyštudovala strednú školu v odbore cukár-pekár, a keď ju vychovávateľky presviedčali k štúdiu na vysokej, iba krútila hlavou. Neverila si, že na to má. „Napokon som však vyskúšala štúdium sociálnej práce v Prešove. Prešla som 1. ročník a začala druhý. Z domova som odišla ako 22-ročná. Vedela som, že sestra je v Dorke. Hovorila som s pani riaditeľkou a tá ma vlani prijala. Odvtedy bývam s Majou."

Napriek tomu, čo prežila, pôsobí Danka silným dojmom bojovníčky. Nevzdáva sa, hoci by mohla sedieť v kúte a ľutovať sa. Zvolila si iný život. Chce doštudovať školu, nájsť si prácu, neskôr byt. Ale aj ona má ťažšie chvíľky. „Snažím sa, ale každý večer je taký, že si poplačem. Či si pozriem film, alebo staré fotky. Premýšľam o tom, prečo niektorí majú rodinu. Ja nie..."

Žil aj medzi Rómami na Hrebendovej

Peter Sedlák má 21 rokov a študuje na Strednej škole potravinárskej v odbore pekár-cukrár. „Vyrastal som osem rokov v DD v Nižnej Kamenici. Dostal som sa tam kvôli sociálnym podmienkam v rodine. Rodiča nezvládali uživiť osem detí naraz. Mám vlastných troch bratov a dve sestry a dvoch nevlastných súrodencov."

Keď sa Petrov život začal meniť, mal asi sedem rokov. „Vtedy nás bolo päť. Mama robila v detskej nemocnici ako kuchárka a otec v pekárni. Bolo to super. Otec vedel doniesť chlieb i pečivo, mama zvyšné jedlo z kuchyne. Mali plat a doniesli aj jedlo. Otec však začal piť a stiahol aj mamu. Často chodili do krčmy. Atmosféra doma bola zlá. Iba sme sedeli a nevedeli sa ani rozprávať. Rodičia nás vôbec nevychovávali. Nezaujímali sa, kde sme a čo robíme..."

Keďže viac dávali na alkohol, peňazí v rodine ubúdalo. Nasledovalo neustále sťahovanie. Rodičia pili stále viac a nemali na nájomné. Za dno ich bývania sa dá považovať Lunik IX. Najprv bývali na Krčméryho, potom na Hrebendovej ulici. „Na Krčméryho to bolo v pohode. Bývali sme normálne, výťahy fungovali, na každej bráne bolo sklo, okná boli celé. Sťahovalo sa tam však stále viac Rómov a situácia sa zhoršovala. Potom sme šli na Hrebendovu. Tam sa to už nedalo. Pred bránou postávali Rómovia a fetovali, rozbíjali okná a rozoberali celý blok. Okolo kontajnerov bol bordel. Predávali, čo len v bloku našli. Zábradlie a všetko, čo sa dalo speňažiť. V noci sme radšej ani nechodili von."

Rodičia boli voči tejto situácii ľahostajní. Nestarali sa o to, aby deťom našli primeranejšie bývanie. Ako peter spomína, z tohto obdobia nemá jediný dobrý zážitok. Minulosť ho však už vôbec nezaujíma a pozerá sa dopredu. „V roku 2001 konečne prišla 'sociálka'. Mal som 12 rokov. Ako som to prežíval? Bolo to super. Vôbec mi to nebolo ľúto, že ma berú od rodičov. Bol som rád, že idem preč, že budem žiť v lepšom prostredí. A so mnou moji piati súrodenci. Dvaja nevlastní už boli dospelí, žili sami. Otec teraz žije u nevlastnej sestry a mama zomrela pred dvoma rokmi. Neviem na čo. Nebol som ani na pohrebe."

Nad tým, čo bolo, alebo by mohlo byť, Peter radšej nerozmýšľa. A ak, nie je mu to ľúto, do minulosti sa chce prestať pozerať. Vie, že už sa to nevráti. Je však známe, že dieťa z takéhoto prostredia sa veľmi ľahko spustí a nechá ulicu, nech ho vychová. Ako je teda možné, že Petero študuje, robí si autoškolu a má priateľku, s ktorou si plánuje život a spoločné bývanie? „Vďaka DD a Dorke, do ktorej som prišiel v novembri 2009. Keby nebolo ich, ktovie, ako by to so mnou dopadlo..."

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári