la. Legendy o nej však áno. A tiež jej vplyv, ktorý v istom zmysle trvá doteraz. Aký a kde?
Napríklad v starovekom Grécku vystavali Akropolu, či neskôr Panteón v Ríme s takými dokonalými stĺporadiami, až umelecky cítiacim ľuďom napadlo, že lepšie a krajšie sa to ani vymyslieť nedalo. Túto architektonickú fintu odvtedy preberali všetky štýly (okrem gotiky), no najmä renesancia a klasicizmus. Tak preto Forgáchov i Csákyho-Dessewfyho palác vyzerajú v Košiciach najantickejšie. Na Forgáchovom paláci nájdeme stĺpy dokonca vylepšené žliabkami (kanelami). Na Csákyho-Dessewfyho paláci sú zasa dvere ozdobené polvajcovcom, ornamentom prevzatým z antiky. Hneď nad dverami symetricky pózujú dve sfingy, ktoré sa preslávili hádankou: „Čo je to? Ráno to chodí po štyroch, cez deň po dvoch, večer na troch?" Len Oidipidus vedel správnu odpoveď, že je to človek. Lebo najprv je ako batoľa, na obed (v dospelosti) chodí na dvoch a večer (v starobe) má aj pomocníčku - palicu.
Čosi antického (a svetského zároveň) nájdeme aj na svätom mieste - Dóme sv. Alžbety. Stačí od juhu alebo od severu pohľadom zamieriť do výšky na priečelie, odkiaľ sa na vás ksichtia tri masky. Antické divadlo bolo totiž divadlom jedného herca alebo dvoch či troch, maximálne štyroch. Tí však museli rozohrať veľa postáv, preto používali také masky, aké tam vidíte. Do antických „open air" divadiel sa zmestilo až 50 000 ľudí. To je viac ako dvojnásobok kapacity košického amfiteátra. Za zlatých čias Filmového festivalu pracujúcich tam bolo aj 23-tisíc (už vrátane „cezplotných"). Košický amfiteáter mal však aj prvenstvo - najväčšiu premietaciu plochu v Československu. 36 x 15 metrov. Je možné, že tento rekord drží stále, lebo amfiteátre sa už nestavajú. Sú to stavby typické pre antiku a (u nás aj) pre socializmus. Ináč, antické hry mohli trvať aj veľa dní, veď napr. cisár Trajan vyhlásil po víťazstve s Dákmi 123 dní predstavení. Kam sa hrabú dnešné divadelné festivaly, ktoré trvajú niekedy aj dlhšie než víkend. Je pravda, že hry boli voľakedy nielen umelecké, ale aj úpadkové a kruté. Veď je psychopatické pozerať sa, ako had konzumuje dieťa, prípadne, keď nie je dosť zločincov na gladiátorov, poslať k šelmám časť publika.
O takejto krutosti, no i o prenasledovaní kresťanov za cisára Diokleciána (3. stor.) by mohol rozprávať rímsky plukovník sv. Florián, ktorý odmietol klaňať sa modlám, za čo ho hodili do rieky. Aj keď už vedel, že ho budú mučiť, pôsobil na svojich trýzniteľov tak pokojne, že dokázal uhasiť ich posadnutosť. Preto je aj patrónom hasičov (4. máj). Sochár Hartmann ho barokovo zobrazil, ako leje pravou rukou vodu na horiaci dom. Rímski vojaci však presne takto nevyzerali, takto si ho predstavil len náš spomínaný sochár. Základ však sedí. Sv. Florián je oblečený v tunike a má kožené pásy, aby ho aj tie, ako rímskeho vojaka, chránili. Je pri južnom vchode do Dóme sv. Alžbety, i keď na starších fotkách ho ešte vidno na predošlom mieste, pred Kaplnkou sv. Michala.
Podobne ako sv. Florián dopadol aj sv. Šebastián, z ktorého si spravili terč lukostrelci z podobného dôvodu. Sochár Šimon Grimming ho však na súsoší Immaculata nestvárnil v tejto zvyčajnej pozícii (ako dobodaného šípmi), ale v zbroji. Jeho chochol na prilbe však tiež historicky úplne nesedí.
Antický svet je však nádherný aj bytosťami, ktoré neexistovali. Napríklad tie, čo sú zdola vtáci a zhora ženy, jedným slovom Sirény. Svojím nádherným spevom lákali lodníkov, až títo omámení poskákali do mora a plávali za nimi, no nikdy nedoplávali. Sirény stavili aj na zvedavosť, lebo spievajúc ševelili niečo o budúcnosti. Nájdeme ich aj v Košiciach, stačí sa priblížiť k zvonu Urban na Hlavnej ulici. Položeny-polovtáci sú jedna vedľa druhej v najvyššom páse. Zrejme boli symbolom katastrof, pred ktorými svojimi zvoneniami zvykol varovať tento vyše 5-tonový zvon. Teraz na tento účel používame sirény, ale neživé, mechanické.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
