o ich výchovu. Väčšina týchto detí nechodila do materskej školy, ktorá je najlepšou "prípravkou" na proces školského vzdelávania. Aby sa aj oni časom dokázali zvládať učivo, než nastúpia do 1. ročníka, čaká ich jeden rok v tzv. nultých ročníkoch. Dve také triedy fungujú aj na Základnej škole (ZŠ) v Košiciach - Šaci.

Na ZŠ v Šaci majú okrem klasickej "devätriedky" aj dve nulté triedy, 0.A a 0.B. V prvej i v druhej je po 13 žiakov. Sú to výlučne rómske deti, ktoré neabsolvovali materskú školu (MŠ) a dosiahli školský vek 6 rokov. Pochádzajú zväčša z rómskej komunity, ktorá býva v Šaci v bytových domoch. O tom, čo to nultá trieda je a ako v nej prebieha vyučovanie, sme sa porozprávali s ich triednymi učiteľkami Helenou Vaškovou (0.A) a Mgr. Viktóriou Melichárekovou (0.B).

Vyučovanie sa začína ako v každej triede o 8.00 hod. „Bežný denný rozvrh má štyri alebo päť hodín," vysvetľuje V. Melicháreková. "Na začiatku roka sa však nedalo striktne riadiť rozvrhom, lebo sme deti museli naučiť najprv základným veciam. Hygienickým návykom, napríklad, ako si umyť ruky či slušnému správaniu, aby sa vedeli pozdraviť... Všetko sa učia formou hry. Popoludní majú ešte výchovnú činnosť, kde si opakujú a píšu domáce úlohy. Činnosti sa na každej hodine striedajú, nedá sa teda povedať, že deti majú napríklad výtvarnú výchovu a ďalšiu hodinu hudobnú výchovu. Musíme to striedať a prelínať počas každej hodiny, aby sme ich zaujali a udržali ich pozornosť."

V rozvrhu hodín sú obsiahnuté hlavne rôzne výchovy: pracovná, telesná, hudobná, výtvarná... Prestávky sú bežné, ibaže tu musia byť učiteľky aj počas nich prítomné, aby poučili deti o tom, ako slušne desiatovať a ako sa počas prestávky správať. „Učíme ich, že si treba doniesť lyžičku, keď jedia jogurt, že si musia umyť ruky a podobne."

Adaptačné obdobie týchto detí je rôzne. „Zvykajú si pomaly a ťažko," hovorí V. Melicháreková. „Máme aj deti, ktoré zo začiatku nevedia rozprávať po slovensky a nerozumejú nám. Pomáhajú nám dvaja asistenti, ktorí vedia ich jazyk a ako pomôcky využívame rómske šlabikáre, kde sú obrázky a tiež texty v oboch jazykoch." Mnohé deti z osád majú veľký problém s tečúcou vodou alebo so splachovacím WC, našťastie šačianski Rómovia žijú v bytovkách, kde toto všetko je. V opačnom prípade by deti asi nevedeli, ako reagovať na situáciu s tečúcou vodou a pri spláchnutí záchoda by sa asi od strachu rozbehli preč.

A s čím majú deti najväčší problém? „Určite s jazykom. Mnohé nevedia po slovensky, hovoria skomolene, hanbia sa rozprávať, poprípade povedia polovicu vety po slovensky, druhú po rómsky. Slovenský jazyk je pre nich ako pre nás nejaký cudzí jazyk. Škola ich ale veľmi baví, tešia sa, keď sem prídu. Podstatné je však, ako pri všetkých menších deťoch, činnosti striedať, aby ich stále mohlo zaujať niečo nové, lebo ich sústredenie v tomto veku ešte nie je na vysokej úrovni."

Problémy sú aj s hygienou, predsa nie všetci Rómovia žijú práve najčistotnejšie. Stáva sa preto, že niektoré deti chodia do školy špinavé či neumyté. „Závisí aj od toho, aká je tá-ktorá rodina. Sú také, kde sú deti iba tri, ale aj také, kde ich je desať. To je často dôvod, prečo niektoré aj rómske deti nechcú spolu sedieť. Lebo jedno je čistejšie, iné špinavšie. Aj ich rodiny bývajú delené, že jedna je v ich hiearchii vyššie, iná nižšie..." Podobne sa delia deti aj na tie, čo sa učia veľmi rady či menej rady. Čím viac má rodina detí, tým menej sa im venuje. Sú deti, čo majú učenie rady a často si pýtajú úlohy navyše.

Žiaci sa počas vyučovacieho dňa s učiteľkami rozprávajú o rôznych veciach, ktoré zažívajú či zažili. Vyučujúce sa tak dozvedajú podrobnosti z ich života, ako to u nich doma chodí, ako trávia bežné dni či sviatky. Napríklad, že mama robila šalát a "rizky", a že aj oni mali vianočný stromček a darčeky. Výnimka potvrdzuje priavidlo, že rómske deti nepoznajú Vianoce.

Napriek tomu málokedy prídu deti za učiteľkami a chcú s nimi hovoriť o svojich problémoch. Súvisí to aj s tým, že majú problémy s jazykom a navyše sú príliš malí, aby si uvedomovali, že to, čo sa deje doma, je často problém a mali by sa z toho trápiť. „Ide aj o to, že oni nie sú zvyknutí zdôverovať sa ani rodičom," vysvetľuje H. Vašková. „Oni si problémy riešia medzi sebou."

V mnohom sú si rómske a bežné deti veľmi podobné a v mnohom zasa rozdielne. „Pre tieto deti je typické, že veľa vymeškávajú," hovorí H. Vašková. „Už od začiatku nie sú vinou rodičov dôslední v dochádzke. Často majú tieto deti vši a hnidy, každý týždeň sa to kontroluje. Ak je dieťa choré, odnesie ho asistent domov. U nich tiež chýba aj domáca príprava na vyučovanie. Práve preto ostávajú aj v družine, kde si tie úlohy urobia a opakujú si učivo. Skrátka to, čo robia bežné deti doma. Chýba u nich vytrvalosť, pozornosť, nesústredia sa. Všetko ich zaujme len na krátku chvíľu a potom to opadne. Takisto je u nich zvýšená agresivita, keďže to vidia aj doma. Bijú sa často aj v škole, ale sú to také detské bitky šesťročných detí."

Učiteľky vysvetľujú, že u nich je to skrátka tak, že sa všetko rieši bitkou. Niekto povie niečo, čo sa dotyčnému nepáči a hneď sa to rieši "ručne". Rómske deti sú teda aj vplyvom prostredia, z ktorého pochádzajú, agresívnejšie a vznetlivejšie. „Je im jedno, že je hodina. Žiak sa jednoducho postaví a ide sa biť," hovorí V. Melicháreková. „Často zaujmú odmietavý postoj v tom, čo by si bežné dieťa v inej triede nedovolilo. Oni sa zatnú a povedia, že toto robiť nebudú a nechcú. A hotovo."

Ťažká práca čaká učiteľky aj po každých prázdninách, keď sa deti znova až priveľmi zžijú s domácim prostredím a dať ich znovu „do laty" trvá nejaký čas. Čím sú prázdniny dlhšie, lebo rozdiel je, či sú to jarné alebo letné, od toho závisí aj stupeň zabúdania naučeného... Mimochodom, deti z nultých ročníkov sa po roku stretnú v 1. ročníku ZŠ. V triede sú opäť spolu, s "bielou" populáciou sa nemiešajú. Takto to pokračuje až po 9. ročník.

Žiaci nultého ročníka sú usmievavé deti plné ideálov, ilúzií a snov. Pristavila som sa pri trojici chlapcov, ktorí si kreslili. "Čím chcete byť, keď budete veľkí," pýtam sa ich. „Ja budem policajtom," hovorí prvý. „Ja kukláčom," pridáva druhý. „A ja čašníkom," dodáva s úsmevom tretí.

„Často je to tak, že ak sú rodičia zamestnaní, dieťa chce ísť v ich stopách. Jeden žiačik má otca vodiča trolejbusu, tak synátor ním chce byť tiež. Ďalší túži byť opravár. Dievčatá chcú byť zatiaľ Hanna Montana," smeje sa V. Melicháreková.

Osobitnou kapitolou u rómskej populácie sú v poslednom čase mená. Namiesto Katarínky, Aničky či Miška, sedí v triede Esteban, Manuela či Juan Carlos. Ako to vyzerá v dvoch triedach v Šaci? „Tento rok máme celkom normálne mená. Vyskytli sa pred rokmi aj Rosalindy či Kevinovia, teraz máme dvoch Rodericov či Jesicu."

Realita je taká, že prostredie, v ktorom také deti žijú, ich často zdeformuje na svoj obraz. Ako postupujú v ročníku vyššie, pribúdajú im súrodenci a zmenšuje sa záujem rodičov o ich osobu. Ak deti prídu na to, že vzdelanie nie je dôležité pre rodičov, prestáva byť dôležité aj pre nich. Keď mame či otcovi nevadí prvá ani pätnásta päťka, prečo by sa mali učiť. Aj učiteľky žiačikov v nultých triedach priznávajú, že je im to ľúto.

„Mrzí nás to, ale už sme si za tie roky zvykli," priznáva V. Melicháreková. "Nie je to len vina detí, skrátka, nemajú u rodičov žiadne pevné zázemie. V určitom veku ich stiahne partia. Sú ľahko ovplyvniteľní. Naša práca má však určite zmysel. Tieto deti sú veľmi vďačné a empatickejšie ako bežné deti. Zbožňujú motiváciu, pohladkanie, milé slovo, lebo tohto sa im doma takmer nedostáva. My teda vidíme ich pokroky oproti tomu, keď sa na začiatku nevedia pozdraviť, či umyť si ruky. Skrátka potrebujú pomalšie tempo a láskavé slovo. Keď je potrebné, treba to dieťa aj objať a s tým my nemáme žiadny problém. Človek musí mať vzťah k týmto deťom v sebe, inak by túto prácu robiť nemohol."

Úlohou nultých ročníkov je v priebehu školského roka akcelerovať vývin dieťaťa, aby po vstupe do školy bolo schopné začleniť sa do výchovno-vzdelávacieho procesu a „hravo" zvládlo požiadavky 1. ročníka. Umožňuje určitej skupine detí absolvovať prípravu na vstup do školy, adaptovať sa na školské prostredie. Deti, ktoré navštevujú nultý ročník, tvoria špecifickú skupinu, ktorá potrebuje individuálny prístup učiteľa. Vyžaduje si tiež špecifický metodický materiál, metódy a formy práce, ktoré zohľadňujú vek a individuálne schopnosti dieťaťa.

Nultý ročník navštevujú deti po dovŕšení 6. roku v príslušnom školskom roku. Sú zapísané na základe žiadosti rodičov, odporučenia psychológa alebo pedagogicko-psychologickej poradne. Rodič požiada školu o zaradenie dieťaťa do nultého ročníka a učiteľ na konci roka urobí záznam o absolvovaní nultej triedy, resp. psychológ urobí kontrolné vyšetrenie a odporučí dieťa zaradiť do základnej školy. Dĺžka vyučovania je maximálne 4 - 5 hodín denne, 23 hodín týždenne. Prestávky zaraďuje učiteľ podľa potreby detí, ale deti už vnímajú zvonenie ako symbol, ktorý určuje začiatok a koniec hodín a prestávok.

Dieťa vníma podnety všetkými zmyslami. Učiteľ teda vytvára príjemnú atmosféru, citlivo a trpezlivo pracuje s deťmi, aby u nich vzbudil záujem a vybudoval u nich motiváciu k školskej práci. Je potrebné uvedomiť si, že mnohé z detí sa prvýkrát stretávajú s učením, s prácou s ceruzkou a farbičkami, knižkami, vymaľovánkami, čiže s činnosťami, ktoré deti bežne poznajú z materskej školy.

Výstupom z nultého ročníka je, že žiaci majú základy slušného správania, hygienické návyky, vedia svoje meno, bydlisko, poznajú písmená, čísla, farby, tvary a samozrejme na záver školského roka dostanú aj vysvedčenie.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári