oprajú letné horúčavy a zoznámia sa s nie až takým známym ostrovom.

"Srí Lanku sme si vybrali preto, že máme radi exotické krajiny," vysvetľuje Vladimír. "Cez poznávací zájazd, ktorého obsahom bol okruh Srí Lankou, sme chceli spoznať krajinu, ktorá je aspoň z nášho pohľadu zvláštna. Samotný pobyt trval sedem dní, v turnuse sme boli jediní Slováci. Hneď prvý dojem bol krásny, tu bola zima a mráz, tam nás čakalo slnko. Ostrov je asi päť stupňov nad rovníkom, prišli sme teda do trópov."

Keďže po prílete z Prahy cez Dubaj došli Košičania do najväčšieho mesta Srí Lanky - Colomba ráno, namiesto klasického ubytovania začali hneď s poznávaním ostrova. "Ako prvé boli zástavky na kaučukovej a ananásovej plantáži. Už na obed sme boli v meste Pinnewely, kde sa nachádza obrovská slonia rezervácia, čosi ako farma. No nie sú tam voľne žijúce slony, ale také, ktoré sú choré alebo osirelé. Oni to volajú sloní sirotinec. Bol to pre nás zážitok a exotika byť voľne pri slonoch. Videli sme tam dokonca trojdňové sloníča, to bolo niečo úžasné. Bolo maličké a rozkošné, malo asi sto kíl, nám bolo po plecia, chobot po zem a po celom tele štetiny. Stále sa motalo okolo mamy," opisuje Vladimír jeden z prvých zážitkov. Pôvodne veľké stáda slonov majú dnes už len niekoľko stoviek kusov. Slon je dodnes symbol Srí Lanky, žijú tam najmä slony indické, ktoré sú menšie. Využívajú sa buď prácu, alebo žijú nadivoko v džungli.

V čase, keď manželia obedovali na terase, pod nimi hnali slony na kúpanie. "Ten pohľad prekryl celú tú únavu z cestovania," hovorí Magda. Prvý deň došli Hajdukovci až do mesta Habarana, kde boli ubytovaní. "Po ceste boli veľké vzdialenosti, asi dve hodiny sme sedeli v autobuse, ale tá krajina okolo bola nádherná. Mali sme výborného miestneho sprievodcu, ktorý nám celú cestu po anglicky rozprával o živote na Srí Lanke."

Cesty z jedného veľkého mesta do druhého neboli asfaltové, ale hlinené. "Viedla cez džungľu a bola samý výmoľ a jama. Doslova sme sa kymácali, išli sme rýchlosťou, akoby sme šli pešo, no strašná cesta, ale bolo vidno džungľu, palmy a umelo postavené jazerá. A to z toho dôvodu, že pestujú ryžu, tam je spotreba ryže asi 50 kíl na osobu na mesiac. Ráno, na obed, večer jedia ryžu, stále ryžu, ale v rôznej podobe, napríklad s omáčkou, kusmi mäsa alebo zeleniny," spomína Vladimír.

Našincom sa páčilo jednorazové prestieranie, na ktoré domáci používajú listy banánovníka. "To je ich riad, na to si dajú ryžu, polejú omáčkou a po zjedení to vyhodia. Ekologicky dokonalé," sňchváli Magda. Typické stolovanie na banánovom liste si vyskúšali aj Hajdukovci, no nezaobišli sa bez príboru.

Mužskú časť košickej expedície fascinovali umelo postavené jazerá. Sú usporiadané terasovito, na vrchu je hlavné, to napája jazerá pod ním, a z tých jazier sú zavlažované ryžové políčka. Tie sú neustále v blate, stále na nich stojí voda. A zaujímavé je, že miestni zbierajú ryžu nie akoby to robili u nás, jednoducho by to pokosili. Ale celé dni sú nad tým zohnutí. Hajdukovci si nenechali ujsť miestne špeciality. "To boli strašne pikantné jedlá, podľa nášho sprievodcu spotrebujú miestni asi kilogram čili papričiek na osobu na mesiac. Pre našich spolucestujúcich boli ich jedlá príšerne pikantné, no mne sa zdali málo pikantné, keďže často varím guláše," opisuje Vladimír.

Z miestnych špecialít vyskúšali aj ich rýchle občerstvenie. "Urobili nám špecialitu z ryžových placiek, čili papričku pomletú s kokosom. Ako u nás bežne rastú jablká, tam sú tak časté banánovníky, ananásovníky a kokosové palmy. Až tam sme videli kráľovský kokos, ktorý je veľký, žltý a dužinatý. Jeho šťava je fantastická, neporovnateľná s tými kokosmi, ktoré sa dajú kúpiť u nás. Rovnako aj ananás. Myslel som si, že rastú na strome, no ide o asi meter vysoký kaktus, zo stredu kvitne ananás. Narežú ho a posypú čiernym korením a pikantnou červenou paprikou. Chutí to úžasne. Majú aj úplne iné banány, červenej farby, ktoré u nás nie sú. Povedali nám, že sú fantastické afrodiziakum. Bohužiaľ, manžel nevyskúšal," smeje sa Magda.

Hajdukovci si nenechali ujsť ani ryžovú pálenku, no podľa nich sa na slovenskú slivovicu nechytá. Vyskúšali aj miestny burčiak, tvrdia, že to bola príšerná skúsenosť. "Oni to síce volajú víno, ale chutilo to ako veľmi hnusný a skazený burčiak. Zberajú šťavu z palmy a kvasí sa ako burčiak, iné tu ani nedorábajú."

Počas celého týždňa sa presúvali po celom ostrove. "Bývali sme na niekoľkých miestach. V meste Habarana, ktoré leží asi v strede ostrova, všade naokolo boli historické pamiatky. Potom sme spali v meste Trincomalee, pri Indickom oceáne. Po cestách sme išli aj cez oblasti, ktoré postihlo pred niekoľkými rokmi tsunami a kde v roku 2009 skončila občianska vojna. Pochopiteľne, mali tu značne obmedzený turistický ruch a to je doteraz ešte v niektorých oblastiach vidno. Sú tam zničené cesty, niekde ešte stále nedobudované. Navyše, časť Srí Lanky postihli začiatkom tohto rok povodne."

Táto krajina je typická svojimi výraznými klimatickými rozdielmi, ktoré sú dané rozsiahlymi nížinami na pobreží, ktoré sa zdvíhajú vo vnútrozemí až do výšky viac ako 2 500 metrov vysokého pohoria. V najvlhších oblastiach sa darí dažďovým pralesom, v suchších častiach ostrova sa zas darí cenným drevinám, ako je ebenové drevo. Zaujímavým mestom ostrova je Kandy, v ktorom sa nachádza Chrám Budhovho zuba. Je to veľmi dôležité mesto, pretože ide o bývalé sídlo Sinhálskych kráľov. Prichádzajú sem budhisti z celého sveta, pretože v tomto chráme je podľa legendy uložený zub Buddhu Gautamu.

Srí Lanka je predovšetkým poľnohospodárskou krajinou, známa pestovaním čajovníkov na plantážach. Boli si ich pozrieť aj Hajdukovci. "Čajové plantáže sú neuveriteľné, majú tam viac 2 500-metrových štítov, je to jedna krásna horská krajina aj s vodopádmi. Štíty nie sú holé, ale zarastené stromami až po vrchol, zarastené vegetáciou, preto sa tu aj darí čaju, ktorý sem doniesli Angličania. Videli sme ženy pri zbere čajových lístkov, ako ich ručne olamujú, je to naozaj prácne."

Keď sa Vladimíra pýtame na najväčší zážitok z cesty, odpovedá, že to bol západ slnka. "Išli sme na safari na divé slony. Keď sme vyššli na náhornú plošinu džípmi, páslo sa tam stádo asi 60 slonov. My sme ich na vyhliadke pozorovali, miestni nám naservírovali arak, ktorý sme zajedali ananásom s čili papričkou a slnko zapadalo... To bol môj najkrajší zážitok."

Manželku fascinovala Sigiria - levia skala. "Tak volajú skalu, ktorá trčí z džungle asi do výšky 200 metrov. Na vrchu skaly si niektorý kráľ postavil palác, vynášali ho tam na nosidlách, čerpali mu tam vodu, postavili bazén. Volá sa Levia skala, pretože vstup do paláca vyzeral ako levia hlava, podobne ako v Egypte sfinga a do paláca sa vstupovalo cez papuľu. Bolo to nádherné, napriek výstupu 1 200 schodov v tropickej horúčave, čo bolo trošku náročné. Tým, ktorí nevládali, pomáhali tzv. pomáhači, na konci nás všetkých čakal úžasný pohľad," opisuje svoj najsilnejší zážitok Magda.

Neprehliadnuteľným mestom je aj Dambulla, v jaskyni sa nachádza záplava podobizní Budhov. Budhizmus je totiž na Srí Lanke najrozšírenejším náboženstvom. "V chrámovej jaskyni bolo 153 sôch Budhu, boli tam dokonca fresky až z 5. storočia pred n. Vždy dal vládca postaviť jedného alebo niekoľkých Budhov. Celé to pôsobí veľmi monumentálne, keď vojdete do jaskyne, socha pri soche, jedna krajšia ako druhá. Najväčšia je ležiaci Budha, má asi 30 metrov."

Vladimíra zaujala aj typická orientálna, stupňujúco sa zužujúca vežovitá budhistická chrámová stavba - dagoba. "Je to niečo, ako majú Egypťania, ale pyramídy sú hrobky a dagoby skôr mohyly, nie sú tam pochovaní vládcovia, je to svätyňa z tehál, to sú plné stavby, nedá sa do nich vojsť. Videli sme aj najväčšiu tehlovú stavbu na svete, ktorá sa skladá z 92 miliónov tehál. K posvätným miestam sa musí chodiť bosí, toľko bosí som sa nenachodil v živote. Musíte sa vyzuť, odložiť topánky, no a predstavte si, že je 40 stupňov na slnku, kamene rozpálené, príšerne ma pálili nohy. Na jednu dagobu som ani nešiel, nedalo sa to vydržať."

Život domácich nie je podľa Hajdukovcov taký uponáhľaný ako v našich zemepisných šírkach. Na Srí Lanke je vysoká vzdelanosť, po Japonsku má najvyššiu, 83-percentnú gramotnosť. Košičania boli zvedaví na život miestnych, dostali aj pozvanie na návštevu chudobnejšej farmárskej rodiny. "Mali skromný domček, svoje políčko a sami si pripravovali ryžu, čo je typické pre nemajetnejšie rodiny. Dom bol postavený z prútia a hliny a nemal okná, len dvere. Bol bez komína, aj keď ohnisko bolo vnútri, dym stúpal hore a popod strechu sa dostával von." To preto, aby tam nemali hmyz, okná zas nemajú kvôli divej zveri, lebo tam je to džungľa.

"Videli sme ich bežný život, ako si dokážu poradiť s ťažkou ebenovou tyčou, naši muži ju nevládali zdvihnúť, mala asi 15 kíl. Malá žena s ňou búchala do neolúpanej ryže, potom ju vysypala na sitko a preosiala plevy od ryže. Z nej nám uvarila miestne jedlo: nastrúhaný kokosový orech zaliaty vodou. Z toho vznikne mlieko, to sa vyžmýka a rozmliaždi, pridá sa štiplavá paprička, rozdrvená cibuľa. Je to mierne pikantné, ale chutné. Oni sa z toho síce najedia, no pre nás to bolo skôr ako jednohubky," smeje sa Vladimír. Vyzdvihuje však, že vôbec nikde sme nevideli špinu či smeti.

Manželia Hajdukovci začali s intenzívnym cestovaním až v strednom veku. Najviac precestovali Grécko a jeho ostrovy, pred dvoma rokmi boli v Číne, ktorá ich uchvátila, a najbližšie sa chystajú do Thajska.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári