Nič také sa však neudialo a fanúšikovia tohto speváka si v Divadle Cassia nakoniec vychutnali jeho koncert, pretože pre V. Neckářa je hudba a podpora obecenstva tým najlepším liekom.

S tým, ako sa vydarilo koncertné turné V. Neckářa a kapely Bacily, bol viac než spokojný. „Na Slovensku - a zvlášť na východe - máme veľa priateľov a fanúšikov. Preložiť naplánované koncerty je pre mňa vždy až tá úplne posledná možnosť, ku ktorej som ochotný pristúpiť len v prípade, ak sa to už skutočne nedá urobiť inak. Keď napríklad spevákovi odíde hlas, tak to inak proste ani nejde. V tomto prípade však šlo len o to, aby som si upravil dávkovanie liekov, ktoré užívam, a dal sa do pohody," prezradil Neckář. Patrí totiž medzi tých spevákov, ktorí spievanie a koncertovanie takpovediac potrebujú k životu. „Pokiaľ bude na moje koncerty chodiť publikum a budú sa mu páčiť moje pesničky, tak budem spievať dovtedy, dokiaľ budem môcť. Zatiaľ ma to stále baví."

A baví ho to viac než polstoročie. Svoj prvý gramofónový hit mal už v roku 1965 - Tu kytaru jsem koupil kvůli tobě. Po maturite a krátkom účinkovaní v divadle v Moste, odišiel v roku 1964 do Plzne do divadla Alfa. Až piesne natočené s Tanečným orchestrom Československého rozhlasu mu zaistili angažmán v divadle Rokoko, a teda štart hviezdnej kariéry. Tam sa stretol s Martou Kubišovou i Helenou Vondráčkovou a založili trio Golden Kids, ktorého éru však narušila normalizácia. S mladším bratom Janom založil V. Neckář skupinu Bacily, ktorá ho sprevádza i dnes.

V. Neckář pred niekoľkými rokmi prekonal mŕtvicu, ktorá ho prinútila nanovo sa učiť mnohé veci, ktoré predtým boli pre neho samozrejmosťou. O to viac preto širokú verejnosť vyľakala jeho nedávna hospitalizácia. „Viac ako mňa samotného, táto situácia vyľakala moje okolie - rodinu, brata a mojich spolupracovníkov. No a tak sa mi zdá, podľa množstva rôznych článkov, ktoré vzápätí vyšli, že najviac vyľakala novinárov," podotkol s úsmevom. „Pravda je taká, že som už starý človek a jednoducho na mňa prišla jarná únava," smeje sa.

Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že oddychovať a nevenovať sa práci je pre človeka viac zdraviu prospešné, pre V. Neckářa je však hudba vzpruhou a tým najlepším liekom na všetko. „Ako sa hovorí, opatrnosti nikdy nie je dosť a treba si na seba dávať pozor, na druhej strane som však zástancom toho, že žiť naplno je krásne." Aj preto sa rozhodne nechystá zaháľať, pracovných plánov má pred sebou viac než dosť. „Najprv pokrstíme trojcédečko 'Život', ktoré mi vydáva vydavateľstvo Supraphon a kde si fanúšikovia nájdu takú malú retrospektívu 45 rokov môjho spievania. Jedno cédečko bude mať názov 'Jak ten čas letí' a bude obsahovať hlavne popové skladby, druhé cédečko s názvom 'Križovatky' zas bude rokové a tretie cédečko, ktoré sa bude volať 'Život', bude skôr baladické. No a v apríli nás čakajú koncerty na Morave. Neobídeme Brno, Olomouc, Přerov, Kroměříž s Martou Kubišovou, a neskôr to bude Plzeň, Karlove Vary a mnoho ďalších miest."

Všetko to robí pre seba, ale hlavne pre svojich fanúšikov. „Fanúšikovia sú pre mňa veľká vzpruha, stále mi pomáhali a pomáhajú aj dnes. Už len tým, že viem, že mnohí sú ochotní cestovať na môj koncert aj viac ako dvesto kilometrov. Veľmi si to vážim." V. Neckář teda rozhodne nie je typ človeka, ktorý by takpovediac hádzal flintu do žita, naopak, je ochotný sa pobiť so životom. A to aj v súvislosti s tým, že existovať v šoubizinise a udržať sa v ňom desaťročia nie je ľahké. „Moji kamaráti mi často tvrdia, že som ako Don Quijote a bojujem s veternými mlynmi..." Keď v roku 2001 dostal porážku, musel sa nanovo nielen učiť texty vlastných pesničiek, ale aj rozprávať... „Najväčšou oporou mi vtedy bola rodina. Som fatalista a na život sa nehnevám, že mi nadelil takýto osud. V mojej pesničke 'Všecho je jen jednou', mám text – neľutuj, nikdy neľutuj. To, myslím, hovorí za všetko."

Oporou mu je v poslednom čase najmä brat Jan, s ktorým trávi väčšinu času. „On je mojou pravou rukou a niekedy aj ľavou," smeje sa. "Je kapelníkom skupiny Bacily, skladá a aranžuje hudbu. Pomáha mi aj ako môj ´hovorca´, aj keď sám s obľubou hovorí, že muzikanti majú hrať a nekecať," smeje sa. "Rodina je však mojím zázemím. Priateľa človek spozná hlavne vtedy, keď sa ocitne v problémoch a vážim si priateľstvá, ktoré preveril čas a ktoré sú trvalé. Práca je mojím životom a bez fanúšikov by nemala zmysel. To sú tie najdôležitejšie pojmy v mojom živote - rodina, priatelia, práca a fanúšikovia."

Fanúšikovia ho však nepoznajú len ako speváka, ale aj herca. „Narodil som sa v hereckej rodine. Otec bol herec a spevák, mamka pracovala ako ekonomická riaditeľka v opere. Chcel som študovať herectvo na DAMU, ale, bohužiaľ, nedostal som sa tam. To je však na dlhé rozprávanie, kto chce, môže si prečítať knihu 'Cesta do mé paměti'."

Hoci väčšina fanúšikov si v prvom rade vybaví "Ostro sledované vlaky" a "Šialene smutnú princeznú", V. Neckář má filmových a televíznych titulov na svojom konte pomerne veľa. Účinkoval napríklad i v trezorovom filme Jiřího Menzla Škřivánci na niti. Približoval však okolnosti života v 50. rokoch, ktoré mali ostať skryté. Film v roku 1990 získal na festivale v Berlíne Zlatého medveďa. Ostro sledované vlaky však získali Oscara!

Keď sa povie Ostro sledované vlaky, V. Neckářovi sa vynoria tri mená. „Menzel, Hrabal, a aby som nezabudol, Oscar," smeje sa. V tomto filme si zahral Miloša Hrmu, ktorý si užíva starosti i slasti dospievania na malej železničnej stanici počas druhej svetovej vojny. "Raz som videl 'Ostro sledové vlaky' v New Yorku niekedy v roku 2001 na festivale filmov J. Menzla. Bolo tam veľa ľudí, sedeli na schodoch a bolo doslova 'narváno'. Polovičku publika tvorili Američania, polovičku naši krajania. Prišla sa pozrieť aj mladá generácia. Zábavné na tom bolo, že každý vtip vo filme zažil dva smiechy. Najprv sa smiali Česi a Slováci a vzápätí na tom istom sa smiali Američania. Tí si totiž museli najprv prečítať titulky. Je zvláštne, že tento film často vysielajú v televíziách v USA a Kanade a často ho premietajú aj v kinách. Je to jeden z mála československých filmov, ktorý určite nezapadne do zabudnutia."

Neckářovi mnohí predpovedali kariéru filmovej hviezdy. Natočil mnoho filmov, no spev, hudba a koncertovanie však k nemu mali vždy akosi bližšie. Veď čo mohol urobiť preto, aby ho ľudia viac poznali ako herca? Ostro sledované vlaky i Skřivánci na niti čakali skryté v trezore na revolúciu v roku 1989. "'Vlaky' boli natočené v roku 1969 a premiéru mali v roku 1990. Nemal som na to vplyv, bol som iba nájomná sila. Dali mi rolu, zahral som si ju. Neviem, či to bolo práve kvôli tomuto filmu, že ďalšie roly sa akosi nehrnuli..." Uprednostnil teda spevácku kariéru a všetko nasvedčuje tomu, že sa rozhodol správne.

Na svojom konte ma desiatky úspešných a nestarnúcich hitov a bez pochýb ho možno označiť za jedného z najpopulárnejších českých spevákov. V týchto dňoch si dokáže užívať aj tie najjednoduchšie veci. „Sledujem našu hudobnú i politickú scénu a počúvam, kto je na nej a ako hraje. Hehe. Teším sa na koncerty, na spievanie, na svojich fanúšikov a na to, že konečne prišla jar," dodal na záver.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári