Zo košickej SPŠ dopravnej sa do celoslovenského kola posunul maturant Ján Lumnitzer z Mníška nad Hnilcom, ktorý porote predstavil svoje nevšedné dielo. Prácou pod názvom Alternatívne druhy palív - auto na solárny pohon sa pokúsi prebojovať sa v silnej konkurencii slovenských výmyselníkov - vynálezcov. Uspeli však aj ďalší košickí študenti.
Klasický model autíčka zaujme už na prvý pohľad. Funguje na vysielačku s tým rozdielom, že batérie sa dobíjajú solárnym článkom, keď je dostatočné slnečné žiarenie. Nápad skrsol v hlave študenta odboru strojárstvo, hutníctvo a doprava.
„Vieme, že ekológia je stále viac ovplyvňovaná klimatickými zmenami a inšpirovali ma aj nehody, ktoré sa stali pri ťažbe ropy, používanej na výrobu paliva," prezradil J. Lumitzer tajomstvo svojho úspechu, vďaka ktorému v kraji skončil druhý. "Rozhodol som sa preto pre ekologickejší spôsob pohonu vozidiel. Téma so solárnymi článkami a s elektronikou ma vždy zaujímala. Zistil som, že automobilka Škoda ide teraz vyrábať elektromobil. Začal som špekulovať a vyrobil auto, ktoré nepotrebuje klasický pohon. Aby sa dal do pohybu, stačí solárna energia."
K dispozícii mal iba podvozok zo starého auta, zvyšok si zhotovil sám. Niektoré komponenty ako vysielačka, servo a motorčeky si kúpil v obchode pre amatérov. Elektroniku a karosériu si vyrobil sám a dnes funguje všetko, ako má. Model Škody Octavie jazdí, svietia mu svetlá a je nanajvýš ekologický. Autor návrhu si vie predstaviť aj to, ako by fungovalo v ozajstnej veľkosti priamo na ceste. „Pri dostatočnom počte akumulátorov a doplnení niektorých komponentov, ktoré sú povinné v normálnej prevádzke, by to šľapalo. Princíp je ten istý."
Nie je to teda iba hračka, ktorá sa pohybuje pomocou vysielačky po učebni. Veľký automobil by podľa neho rovnako dobre obstál na ceste. Celý nápad zrel v hlave študenta niekoľko mesiacov. Najskôr bolo treba naštudovať teóriu, schémy zapojenia a až potom ho zhmotniť do funkčného modelu. Samotná konštrukcia auta trvala asi pol druha mesiaca. Najviac mu dal zabrať regulátor motora, ktorý spočiatku nechcel počúvať. Potom zistil, že tam chýba jedna súčiastka. Stačilo ju primontovať a všetko bolo v poriadku.
Zručnosť získaval J. Lumitzer už dávno predtým, ako sa stal konštruktérom automobilu na solárny pohon. Dlho sa venoval leteckému modelárstvu, kde je tiež potrebné vyrábať modely aj elektronické zapojenia. „Keďže študujem odbor automobilovej údržby a opravy, prevádzku dopravy, tak som chcel urobiť niečo, čo súvisí s autami. Tak som to skúsil. Určite je čo ešte vylepšiť. Chcel by som urobiť lepšie zapojenia a vymyslieť zariadenia, ktoré by urobili jednoduchšiu prevádzku, doplniť chcem solárne články, aby jazdilo čisto len na solárnu energiu. Vychytal by som muchy, ktoré sa mi nepozdávajú. Určite by som model ešte zdokonalil. Teraz som bol v časovej tiesni."
Porotu zaujal, aj keď jej vŕtalo v hlave, prečo si vybral takú prácu, keď neštuduje elektroniku, ale opravu a údržbu cestných vozidiel. Jediné, čo mu vyčítali bolo, prečo nezmeral, aký dosah má automobil na koľko kilometrov. Keďže ho posunula do celoslovenskej reprezentácie ako druhú najlepšiu prácu kraja, tak asi prišlo uznanie za niečo výnimočné. Šikovné autíčko so solárnymi panelmi na streche a rozsvietenými svetlami sa naozaj hýbalo. Ako dlho dokáže jazdiť? Konštruktér tvrdí, že to závisí od kapacity akumulátorov a od spôsobu a rýchlosti jazdy. Uvidíme, či ho stretneme v trochu väčších rozmeroch aj na ceste. Nápad budúcnosti stojí za to a vynálezca je právom na svoje dielo hrdý.
Gigant stojí, ale všetko funguje
Tretie miesto kraja, ale bez ďalšieho postupu, si vybojovala dvojica štvrtákov Ján Tarbaj z Levoče a Košičan Ľubomír Nagy s prácou "Záchrana, obnova a modernizácia trenažéra rušňa 182". To je mašinka, ktorá zaberá takmer celú učebňu a funguje ako tá ozajstná. Iba sa nehýbe. Možno ju ešte vidieť na železničných tratiach, aj keď už len ojedinele. V dopravnej priemyslovke si ju možno odskúšať a budúci rušňovodiči aj naučiť sa jednotlivé úkony, ktoré musia počas jazdy absolvovať.
Videli sme všetky "vnútornosti", ktoré sú ukryté v strojovni rušňa, nechýba mu funkčný zberač a neuveriteľne po spustení rachotí. Trenažér má všetky autentické zariadenia, akurát rozdiel je v podvozku. Má trochu zmenšené motory aj nápravy. Jednak preto, že by do miestnosti nevošli a aj energeticky by to bola pre školu náročná učebná pomôcka. Jeho pôvodným autorom bol Alojz Taraba, ktorý ho postavil so žiakmi. Potom sa rušeň rozobral na súčiastky a bolo treba znovu ho skompletizovať.
"Chodil som tu už ako deviatak na dni otvorených dverí a mal som možnosť zajazdiť si," rozhovoril sa Ľ. Nagy. "Keď sme s Janom nastúpili do prvého ročníka, učebňa sa práve prerábala a súčiastky boli na dvore. Obaja sme zanietenci do železníc a máme rovnaký cieľ - stať sa rušňovodičmi. Prihlásili sme sa do krúžku Elektrické zariadenia vozidiel a rozhodli sme sa prispieť k znovupostaveniu trenažéra a kdečo na ňom vylepšiť. Urobili sme napríklad ovládanie kompresorovej stanice, ktorá sa nachádza na dvore, navrhli sme výkonovú časť, takisto riadiacu pre kompresor. Pre demonštráciu sme doplnili ventilátory, aby žiaci lepšie pochopili, kedy na ktorom stupni rozbehnúť rušeň. Môže to ovládať automatika alebo ručne. Zapojili sme klapkový návestník, ktorý slúži na to, keď zaúčinkuje nejaká ochrana, čo si vie rušňovodič zistiť v strojovni."
Priznáme sa, že to znie až príliš odborne, ale čo sa dá robiť. Aspoň vieme, že to bola dôležitá práca. Stačí, že budúci rušňovodiči rozumejú tomu, čo ťahá vagóniky. Ľubov vzťah sa kryštalizoval už v detstve. Už ako trojročný sa bol pozrieť v depe na fučiacu parnú lokomotívu Katku, s ktorou je zvečnený na fotografii. Tam sa to všetko rodilo. Vláčiky a nič viac.
Znížiť museli napätie. V skutočnosti to funguje na 3 000 V, v školskej troleji stačí 96 V. Všetko robili každé popoludnie po vyučovaní a trvalo to tri a pol roka. Strávili pri tom asi 700 hodín. Všetky nápady boli spoločné a aj výsledok. Krajské kolo SOČ bolo príležitosťou, aby porota mohla vidieť dielo naživo. Nedá sa zbaliť a premiestniť. Na okresnom sa museli uspokojiť s videoprojekciou. Celoslovenský boj nehrozí. Možno aj z dôvodu veľkorozmernosti.
Aj keď je mašinka takmer identická s tým, čo po koľajniciach jazdilo, stále sa dá niečo ešte vylepšiť. Odporové zariadenia a regulácia výkonu je už zastaraná a dnes sa využívajú nové prvky ako tranzistory či tyristorová pulzná regulácia. "Chceme ešte namontovať klasický ručičkový rýchlomer, dnešní tretiaci majú v pláne prepojiť trenažér s počítačom, tak im s tým pomôžeme," sľubuje Ľubomír.
Pre Jána bola táto práca veľmi dobrá skúsenosť. "Naučil som sa komplet činností jednotlivých zariadení a ich funkcie. Najťažšie na celom boli vodiče. Bolo ich neskutočné množstvo. Vyše 700. Každý sme museli zapojiť a premerať. V detstve som zvláštny vzťah k vláčikom nemal. Inklinoval som k autám. Korene síce železničiarske mám, ale mňa to chytilo až ako študenta. Je to môj život, aj keď sme niekedy mali namále. Zopárkrát nás riadne šľahla elektrina, ale naučili sme sa postupne, ako sa tomu vyhnúť," povedal nám o svojej vášni J. Tarbaj.
Koľajisko stavajú 40 rokov
Vláčiky by neboli vláčikmi bez koľajníc. Takú "hračku" má priemyslovka orientovaná na dopravu postavenú v jednej celej učebni a stavajú ju od roku 1975. Obaja budúci rušňovodiči spolu s ďalšími sa venujú zdokonaľovaniu modelového železničného koľajiska, ktoré pozostáva z troch veľkých osobných staníc a jednej obrovskej nákladnej stanice. Nechýba ani depo s točňou, krajinky so stromčekmi, tunelmi, návestidlami, množstvo rušňov na rôzne pohony, osobné i nákladné vagóniky.
"Každú stanicu musí obsluhovať jeden výpravca, ktorý privádza impulzy na relátka dopínajúce návestidlá a výhybky a podľa momentálnej situácie spúšťa do pohybu jednotlivé súpravy, reguluje rýchlosť, zastavenie či rieši predbiehanie v prípade nehody alebo meškania. Vieme tam simulovať reálnu prevádzku. Počas nej je na trati asi 30 osobných, nákladných vlakov a rýchlikov. Sú tam zabezpečenia ako na skutočnej stanici. Keď má vláčik červenú, zastane, vie spomaliť, keď sa k signalizácii blíži, zníži rýchlosť do odbočky cez výhybky. Jeden výpravca by to jednoducho neubehal," tvrdí J. Tarbaj.
Okrem toho, keď si študenti skúšajú, ako to v reálnych podmienkach funguje, aj sami vyrábajú vláčiky, pretože v obchode sú príliš drahé, menia krajinky, zapájajú stanice. Všetko musí byť zosynchronizované. Koľajnice, ktoré už sú po zenite a z nekvalitného materiálu, treba nahradiť novými. O celé koľajisko sa starajú naozaj len nadšenci, ktorých nie je veľa. Okrem nich im pomáha jeden druhák a žiak základnej školy. Ostatných skôr zaujímajú simulátory na počítači. Napriek tomu to robia a organizujú rôzne akcie pre deti. Na výučbu to veľmi neslúži, ale podľa nich sa tam dá naučiť všetko.
Všetko sa ovláda z riadiaceho pultu, kde sú znázornené vlakové cesty, stláčate výhybky a pomyselný rušňovodič vie, akou rýchlosťou má do akej odbočky ísť. Naraz môže jazdiť 15 súprav, čo si vyžaduje, aby to ovládali aspoň traja výpravcovia. Celá železnica má až 70 hnacích vozidiel a 300 vagónov. Koľajisko je jedna veľká stála súťažná práca. Veľa sa zmenilo odvtedy, čo sa začalo stavať, preto je technicky stále čo vylepšovať a zdokonaľovať, ale princíp je stále rovnaký. Nie je napríklad celkom dokončené ovládanie staníc, a to je úloha, ktorú chcú stihnúť do júna, keď sa začne mesačná akcia pre deti.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
