husle, fujary a iné píšťaly. Buď na ich vedia hrať, alebo ich aj vyrábajú. Oboje dokáže Košičan Peter Pajkoš. Hoci je vyučený zámočník a táto profesia ho živí, srdcu blízka je mu aj ľudová umelecká tvorivosť. Je jedným z mála Slovákov, ktorí vyrábajú hudobný nástroj zvaný ozembuch.

Až donedávna sa Peter profesionálne venoval iba zámočníctvu, otváraniu zabuchnutých dverí bytov, automobilov a všetkého, čo má zámku. Pokračuje v tom doteraz, no pred tromi rokmi k tomu pridal výrobu ľudových hudobných nástrojov. "Všetko sa začalo mojím záujmom vlastniť píšťalu, zvanú gajdica," spomína Peter. "Vedel som, že také vyrába Tibor Koblíček z Turičiek v okrese Poltár. Vybral som sa za ním a jednu píšťalu som kúpil. No nielen to. Okrem toho, že som na vlastné oči videl, ako najznámejší slovenský výrobca ľudových nástrojov pracuje, získal som od neho knižku, ktorá mapuje jeho umenie. V nej som sa okrem iných nástrojov dočítal o ozembuchu, ktorý si ma okamžite získal."

Rečou odborníkov je ozembuch hudobný nástroj (kedysi sa tento výraz používal aj ako nadávka niekomu nechápavému, hlúpemu atď.), ktorý v sebe spája spravidla tri akustické systémy. Na cca dvojmetrovej palici hrkotajúce zvončeky a iné pliešky, bubon, umiestnený v spodnej časti, a struny natiahnuté tak, aby prechádzali ponad bubon. Technika hry spočíva v opakovanom búchaní palice o zem, údermi paličky na bubon a ťahavými údermi na struny. Ozembuch kedysi slúžil ako sprievodný rytmický nástroj do tanca i ako sólový nástroj pouličných muzikantov a žobrákov. Spoločnosť mu robila heligónka, ústna harmonika či basa. Za posledné polstoročie sa vo folklórnom hnutí používa výnimočne, o to, aby neupadol do zabudnutia, sa stará napríklad skupina Drišľak.

Prototyp z buka

"Mne sa na tomto nástroji zapáčila hlavne kombinácia pekne vypracovaného dreva a umelecky vyzdobených kovových častí," spomína Peter na počiatky svojho záujmu o ozembuchy. "Keď som prišiel domov, rozhodol som sa čosi podobné mať a vyrobiť si to sám. A to aj napriek tomu, že som s prácou s drevom či dokonca výrobou hudobných nástrojov nemal žiadne skúsenosti. Zašiel som teda do lesa a snažil sa nájsť taký kus dreva, ktorý by spĺňal predpoklady pre čo najvhodnejší tvar nástroja. Konár alebo mladý strom, ktorý by mal nejaký kaz, 'hrču' alebo inú anomáliu. Tá je totiž predpokladom pre vytvorenie zaujímavého tvaru nejakej hlavy, ktorú som chcel na ozembuchu mať."

Na výrobu ozembuchov, ak ich niekto nechce mať iba z obyčajnej palice, akou je napríklad rúčka z metly, je najvhodnejšie drevo z mladého buka. Ideálne je, aby bolo zo živého stromu a získané v zime, keď drevo "spí" a nemá v sebe toľko vody, aby pri spracovaní prasklo. "Drevo by malo postáť asi pol roka, aby dobre preschlo. Najlepšie v prievane. Ale ja sa tejto podmienky nedržím. Ak aj drevo časom praskne, diera sa dá zatmeliť a povrchovo upraviť tak, že si nikto nič nevšimne," prezrádza Peter malý fígeľ, ktorý niekoľkokrát použil. Na otázku, či tmel pri neustálom búchaní o zem nemôže prasknúť, tvrdí, že nie. "To nie sú až také extrémne údery. Navyše, ja dávam na spodok ozembuchu gumenú podložku, aby nástroj pri úderoch pružil."

Ale vráťme sa k "prototypu". Po nájdení vhodného konára z buka, ktorý mal jednu časť tvarovanú do akejsi slučky, ho Peter stiahol z kože a drevo opracoval dohladka, aby sa dobre držalo v ruke a nezadrhávalo. Natrel ho moridlom a trochu vyšúchal, aby nabralo patinu. Po povrchovej úprave prišiel rad na umeleckú výzdobu. Tej sa, ako Peter vysvetľuje, nekladú žiadne medze ani podmienky. Vhodné je všetko, čo vydáva zvuk. Hlavne zvončeky a roľničky, ktoré sa dajú kúpiť, tiež rôzne pliešky a iné "čerkadlá". On na pliešky použil mosadzný plech, ktorý s použitím fantázie vyzdobil vyrazením rôznych ornamentov. Keďže ide o ručnú prácu, každý pliešok je iný, teda originálny, a taký je aj každý ozembuch.

Ďalším prvkom výzdoby je bubon. "Na ten sa hodí všetko, čo pri údere vydáva zvuk. Niekto tam dá plechovku, iný hrniec či podobne tvarovanú plechovú nádobu. Ja som zo začiatku používal formu na tortu, teraz dávam ručný bubon - tamburínu. A že vyzerá ako 50-ročná? To je tajomstvo výrobcu, ktoré nazývam tuningovanie," smeje sa. Tenké plechy sa môžu umiestniť aj na vrch palice, pribudne tak ďalší zvuk. Ako sme už spomenuli, niektoré ozembuchy majú aj struny, na ktoré sa udiera, ale Peter ich nemontuje. Na čo však nesmie zabudnúť, je "slák", ktorým sa udiera po bubne. Na ten je vhodná akákoľvek tenká palička, najlepšie opäť z prírodného konára.

Jeden je v USA

Po prvom ozembuchu, a Peter dodnes ľutuje, že ho akémusi Bardejovčanovi predal, vyrobil ďalších asi 15. Ako si na začiatku zaumienil, každý má v hornej časti hlavu s očami, nosom, a ak nie so zubami, tak aspoň s ústami. Nezriedka sa podaria aj rožky, takže tzv. hlava nástroja vyzerá ako koza. "Na počiatku som o nejakej, nazvime to malsériovej, výrobe, ani neuvažoval. No okolnosti sa vyvinuli tak, že som sa do nej pustil. Spôsobil to jednak záujem ľudí, ktorí prvý a ďalšie ozembuchy videli a kúpili, ale aj fakt, že v zime nemám až tak veľa zámočníckej práce. Vyrobím asi päť - šesť kusov. Takto aspoň zmysluplne trávim čas."

Ozembuchy ponúka na jarmokoch a folklórnych slávnostiach, kam občas sprevádza košického drevorezbára Stanislava Poleka. "Bavia ma reakcie ľudí, ktorých tento nástroj zaujme. Vysvetlím im, o čo ide, zahrajem i zaspievam. Mám niekoľko osvedčených 'hitov', ktoré opakujem. Také rytmické, ako 'Dedinka v údolí, srdce ma zabolí', 'Trenčianskou dolinou vodička preteká' a iné. Snažím sa, aby boli z toho regiónu, kde práve som." Niekedy sa krátka ukážka zmení na koncert. "Počas folklórnych slávností vo Východnej sa pristavil chlapík vo flanelovej košeli, zjavne miestny domorodec. Opýtal sa, či si môže zahrať, tak som mu jeden ozembuch podal. Začal hrať i spievať, o chvíľu sa okolo nás vytvoril zhluk ľudí, ktorý sa stále zväčšoval. Spievalo sa asi hodinu a pol. Ja veľmi nie, ja som robil 'kolečko' a nalieval po kalíšku pálenky," smeje sa Peter.

Až na jeden skončili všetky Petrove predané výtvory na Slovensku. Ten jeden je až za oceánom, v USA. Kúpila ho žena okolo päťdesiatky, ktorá sa pri ozembuchoch pristavila vlani počas osláv Dňa mesta Košice. "Opýtala sa, čo to je, tak som jej zahral. Zapáčilo sa jej to a jeden ozembuch kúpila. Neviem, čo tu robila a či má nejaké slovanské korene. Hovorila iba po anglicky, takže naša komunikácia bola obmedzená. Ale teší ma, že takto moju tvorbu spoznajú aj v Amerike."

Keďže má Peter zamestnanie, ktoré ho živí, na zárobky z predaja ozembuchov odkázaný nie je. Predá ich iba tomu, kto akceptuje cenu. Zahŕňa v sebe náklady na výrobu i približne 50 hodín práce. "Mám dva druhy cien," figliarsky vraví. "Palička stojí 180 euro a ozembuch 10. Alebo palička je za 190 euro a ozembuch je k nej grátis..." Samozrejme, palička je neoddeliteľnou súčasťou ozembuchu.

Hraje na všeličom

Po čase sa Peter pustil do výroby ďalšieho ľudového hudobného nástroja. Volá sa fujara trombita a s klasickou fujarou veľa spoločného nemá. Je to od 1,5 do 5 metrov dlhá trúba, ktorou kedysi bačovia a valasi dávali signály zo salaša. Napríklad, keď zbadali medveďa, blížila sa búrka a podobne. "Na fujaru trombitu sa najlepšie hodí drevo z jedle alebo smreka, no ja som prvú vyrobil z javora a druhú z čerešne. Konár, ktorý musí byť dlhý a na konci sa rozširovať do tvaru trúby, sa najprv zbaví kôry. Potom sa pílou rozreže po dĺžke na polovice. Keď sa ich vnútro vydlabe, polovice sa spoja a zlepia. Napokon sa trúba obtočí originálnou čerešňovou kôrou, no keďže jej zháňanie a spracovanie je pracné, existujú rôzne náhrady. Ja používam ľanovú šnúru, ktorú po obtočení okolo dreva namorím a nalakujem."

Hrať na fujare trombite je "jednoduché". Keďže nemá dierky, iba sa do nej fúka. Zvuk však stojí za to. "Keď som na tej prvej - javorovej zatrúbil pred blokom na ulici, ľudia vybiehali na balkóny. Znelo to, akoby okolo plával Titanic... Niektorí výrobcovia fujár trombít vsúvajú na začiatok tzv. nátrubok, ako majú saxofóny. Nástroj dokážu tak naladiť, že zahraje aj jednoduchú melódiu." Kvalitná fujara trombita sa predáva aj za 300 eur.

Peter vie hrať aj na klasickej fujare. Noty síce nepozná, no naučil sa hrať podľa hmatových znakov. Pomáha mu aj dobrý sluch. Vďaka nemu vie zahrať aj iné ako ľudové piesne. Celkom zreteľne nám na fujare zanôtil pár taktov hitu Love Me Tender od Elvisa Presleyho či ústrednú melódiu z filmu Winnetou. Vylúdiť pár piesní dokáže aj na okarine, čo je hlinená píšťalka. "Tá moja je v tvare šálky a dá sa z nej piť čaj alebo káva. Dal som si ju poslať z USA a volá sa teakarina." Posledným nástrojom, ktorý nám predviedol, bola valaška - koncovka, na ktorej sa dá hrať vďaka dutému porisku. Pritom mala dierku iba hore a dole. "Technika je jednoduchá," vysvetľuje Peter. "Do dierky hore pri sekerke sa fúka a dole, prekrytím dierky prstom, sa vytvára melódia. Dôležitá je aj intenzita fúkania." Keďže si Peter povedal, že chce vedieť hrať na čo najviac ľudových hudobných nástrojov, momentálne ho najviac zamestnávajú gajdy.

"Všetko spojené s výrobou ozembuchov je pre mňa relax, zábava a vyplnenie voľného času. A hlavne radosť. Napríklad vtedy, keď sa pri mne pristavia motorkári v kožených bundách a vyvaľujú oči na to hrkotajúce čudo. Fotky, na ktorých s nimi pózujem, najčastejšie aj v mierne modifikovanom bačovskom oblečení, môžem rátať na desiatky...," dodal na záver Peter Pajkoš.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári