Korzár logo Korzár Košice
Nedeľa, 20. september, 2020 | Meniny má Ľuboslav(a)KrížovkyKrížovky
SESTRA MARTINA ČERVIENKOVÁ Z KONGREGÁCIE DCÉR BOŽSKEJ LÁSKY STRÁVILA LANSKÉ VEĽKONOČNÉ SVIATKY NA MISII V UGANDE

Absolvovanie krížovej cesty jej pripomínali pľuzgiere a svalovka

Väčšina z nás trávi veľkonočné sviatky na Slovensku a navyše, sladkým ničnerobením. Sú však medzi nami aj takí ľudia, ktorých rôzne okolnosti prinútia sviatkovať mimo republiky, dokonca aj mimo Európy.

Sestra Martina s jedným z ugandských detí.Sestra Martina s jedným z ugandských detí. (Zdroj: archív)

Ba čo viac, nie v rámci dovolenky, ale ako účasť pracovného pôsobenia. Príkladom je sestra Mária Červienková z Kongregácie Dcér Božskej lásky, ktoré okrem iných miest pôsobia aj v Košiciach na Omskej ulici. Vlaňajšie veľkonočné sviatky strávila 35-ročná sestra na misii v africkom štáte Uganda.

Sestra Martina odišla do Afriky v januári 2010 na prosbu jej predstavených, ktorí ju oslovili, či by nechcela pracovať v tzv. formácii v Afrike. Formácia je proces, ktorým musia prejsť všetky dievčatá, nielen v Afrike, čo chcú byť sestrami. Odpoveď sestry Martiny bola ÁNO. Momentálne síce pôsobí v blízkosti mesta Mbarara, no prvý rok a v rámci neho aj veľkonočné sviatky strávila v dedinke Rushooka, ktorá leží na juhozápade Ugandy, asi 40 km od hraníc s Rwandou.

"Pred veľkonočnými sviatkami, ktoré som mala po prvýkrát prežiť mimo domova, som bola plná očakávaní," spomína sestra Martina na lanský začiatok apríla. "Snažila som sa nič si nepredstavovať a nič neočakávať, skôr som túžila mať otvorené oči pre to, čo príde a čo budem môcť osobne zažiť." Farnosť v Ugande tvorili prevažne domorodí ľudia. Mladí, starí, zdraví aj chorí. Detí je v Afrike veľmi veľa, takže veľké percento populácie tvorili práve najmladšie ročníky.

Skryť Vypnúť reklamu

Palmová nedeľa

Veľký týždeň sa na misii začal Kvetnou nedeľou, v angličtine „The Palm Sunday". "Naozaj bola 'palmová', lebo núdzu o palmy sme nemali. Ranná sv. omša o 8.00 hod. bola v angličtine a prevažne pre študentov tamojšej strednej školy, ktorej duchovnú správu majú na starosti miestni františkáni. Pred kostolom sa začal sprievod, ktorý tvorili miništranti, dievčatá 'tanečnice', kňaz, sestry a všetci ostatní, prevažne deti a mládež. Každý mal v ruke nejakú zelenú vetvičku či konár palmy. Omša prebehla viac-menej normálne, pašie čítali viacerí študenti, na každú postavu bol niekto zastúpený. Takto sme vstúpili do Veľkého týždňa."

V stredu jeden z pátrov poprosil sestru Martinu, aby pomohla s výzdobou kostola. Tejto ponuke a zároveň dôvere sa potešila. Dopoludnia na Zelený štvrtok šla teda s ďalšími do kostola pomôcť pripraviť miesto na bočný bohostánok. Hľadali miesto a „myšlienku" na zariadenie miesta, kde sa po sv. omši premiestni sviatosť oltárna. "Rozhodli sme sa pre 'Getsemanskú záhradu', teda miesto, kam Ježiš po Poslednej večeri odišiel. Vhodné miesto sme našli pri bočnom východe z kostola. Na dekoráciu nám poslúžili veľké kusy tmavomodrej látky a prírodný materiál. Naznášali sme kamene i trsy trávy, z plantáže sme doniesli banánovník, dva eukalyptusy, piesok. Z kaplnky františkánov sme doniesli obetný stôl. Bol z dreva – postavený na kmeni stromu, čo zapadalo do našich predstáv. Tak sme to všetko nejako poukladali, v snahe vytvoriť 'záhradu'."

Slávnostná sv. omša Pánovej večere sa začínala o 16.00 h. Slúžili ju traja kňazi, hlavným celebrantom bol správca farnosti páter Agapitus. Pri obrade tzv. umývania nôh boli zastúpené všetky „kategórie" - deti, mládež, ženy, muži. Kňaz každému nohu po umytí pobozkal, čo bolo pre sestru Martinu silné gesto. Po sv. omši preniesli sviatosť oltárnu do pripravenej „Getsemanskej záhrady."

"Množstvo ľudí zostalo adorovať Krista prítomného v Eucharistii. Posadali si na zem okolo sviatosti oltárnej a za spevu a modlitieb zotrvávali v Božej prítomnosti. Čas adorácie bol rozdelený medzi jednotlivé skupiny veriacich. My, sestry, sme mali čas od ôsmej do pol deviatej večer. Po omši sme teda šli domov a vrátili sa do kostola pred ôsmou hodinou. Malo to svoje čaro, ísť do kostola za šera, keďže pouličné osvetlenie nemáme. Prítmie kostola, cvrlikanie cvrčkov a mierny chlad - to všetko vytváralo atmosféru, pozývajúcu k modlitbe. Spoločne sme spievali a prednášali vďakyvzdávanie. Návrat domov mal opäť svoje 'čaro'. Cestu ukazovalo len svetlo baterky, poletujúce svätojánske mušky a nebo posiate hviezdami."

Skryť Vypnúť reklamu

Veľký piatok

Viete si predstaviť, že odídete na veľkopiatočné obrady o jednej a vrátite sa o siedmej? "Ani ja som si to nevedela predstaviť, ale zažila som to," spomína sestra Martina. "Aby som však bola presná, neboli sme v kostole celých šesť hodín. O jednej popoludní sme sa sestry a postulantky vydali z domu na cestu. Hodinu sme išli na miesto, kde začínala o druhej popoludní krížová cesta. Boli sme 'v obraze', ako ďaleko sme od cieľa, lebo na zemi boli z dvojfarebných kamienkov vysypané čísla zastavení so znakom kríža. Od štrnástky sme tak postupne približovali k číslu 1."

Krížová cesta sa začala asi o pol tretej. Každý mal v ruke kríž - nech už bol akýkoľvek - dve skrížené doštičky spojené klincom, dva konáriky spojené suchou trávou či v lepšom prípade krížik s telom Pána Ježiša. Krížovú cestu viedli pátri františkáni. Meditácie nad jednotlivými zastaveniami prednášal páter Teofil v angličtine, potom boli prekladané do domorodej reči. Od jedného zastavenia k druhému sa niesol veľký drevený kríž. Vždy bola vyzvaná istá skupina ľudí, ktorí ho niesli - otcovia, ženy, mladí chlapci, dievčatá aj sestry. "Priznám sa, nebolo to najľahšie, tá ťarcha kríža bola poriadna. A do toho poriadne slnko, lebo sa po daždi vyčasilo, nerovná a prašná cesta. Ale skúsenosť to bola dobrá, veď ani Pán Ježiš to nemal ľahké. Potešila som sa, keď som v diaľke zbadala, že sa blížime k ďalšiemu číslu zastavenia, čo znamenalo, že 'náš' úsek sa skončil. Na ceste medzi zastaveniami sa spievalo alebo modlilo."

Približne po dvoch hodinách cesty dorazil sprievod pred farský kostol, kde bolo posledné zastavenie. Keď všetci vošli dnu, obrady prebiehali takmer rovnako, ako sme zvyknutí na Slovensku. V rámci obradu poklony krížu traja kňazi držali každý jeden kríž, ku ktorému ľudia prichádzali s úctou, pokľakli a pobozkali ho. Približne po dvoch hodinách sa všetci v tichosti rozišli. Pred záverom obradov boli všetkým požehnané kríže, s ktorými absolvovali krížovú cestu.

"Na mňa potom doľahla poriadna únava a bolenie hlavy," tvrdí sestra Martina. "Strava v ten deň bola skromnejšia a svoje urobil aj trojhodinový pobyt na africkom slnku. Ale opäť som cítila, že v Bohu je všetko možné. Neviem, odkiaľ sa vo mne vzala tá vnútorná sila toto všetko absolvovať, no jedno viem naisto. Nebola to moja sila. Premýšľala som, či by som bola ochotná také niečo podstúpiť doma. Nuž, neviem, ale som rada, že som tento deň prežila tak, ako som ho prežila. Aj keď som večer nadopovaná liekmi proti bolesti hlavy a preventívne aj proti horúčke 'padla' do postele, nič z prežitého som neľutovala."

Skryť Vypnúť reklamu

Biela sobota

Po piatkovom výkone sa v sobotu ráno zobudila sestra Martina s pľuzgiermi na nohách, miernou svalovkou a poriadnym hladom. S chuťou sa všetci posilnili a ona sa opäť vybrala do kostola pomôcť s prípravou a výzdobou na večernú vigíliu. Najprv s pomocou „rýchlej roty", ktorá upratovala kostol, zrušili „Getsemanskú záhradu". Potom pozliepali nápady a dali sa do práce. Slovenka prispela svojou „troškou" hlavne pri výrobe ikebán. Výhodou v týchto končinách je, že len čo urobíte krok do záhrady, donesiete náruč kvetov a zelene. Napríklad biele kaly tam rastú ako margarétky a netreba ich kupovať za drahé peniaze.

O pol ôsmej večer sa začali obrady Bielej soboty. "Priestranstvo pred kostolom, kde sme boli všetci zhromaždení, osvetľovalo len svetlo ohňa. Po posvätení paškála sa sprievod pohol do kostola, kde bola skutočná tma. Slávnostný exultet spievali traja zástupcovia zo spevokolu. Bolo zaujímavé počúvať iný nápev a o slovách už ani nehovorím. Pri slávnostnom 'Glória' sme mali dosť času všetko okolo oltára pripraviť. Lebo keď sa spieva, tak sa spieva, z celej sily a poriadne. No a na 'aleluja' nastúpila všetka sila, ktorá je v ľuďoch. Naozaj to bola radosť."

Pri veľkonočnej vigílii videla sestra Martina skutočnú radosť z Pána. "Všetci sa postavili a spievali odušu, so zdvihnutými rukami a s mne ťažko napodobiteľným skákaním a podupávaním. Myslím, že tá pieseň mala aj 20 slôh. Alebo spievali dookola to isté? Nemohla som sa ubrániť slzám a premýšľala som, kde je moja radosť z Pána. Stále sa mám čo od týchto ľudí učiť..." Okolo 22.30 h, po záverečnom požehnaní, nasledovalo srdečné prianie požehnanej Veľkej noci - spôsobom „každý s každým". "Neviem, koľkokrát som objala mne neznámych ľudí, ktorí však tvoria jednu rodinu v Pánovi. Cesta domov bola opäť pri svetle baterky. Keďže cez deň pršalo, prišli sme domov ako 'prasiatka'. Zablatené 'až po uši', no plné radosti, že Pán vstal z hrobu a otvoril nám nebo... Komunita sa ešte zišla pri večeri alebo skôr pri koláči. Popriali sme si požehnanú Veľkú noc a pobrali sa oddýchnuť si a pripraviť sa na nedeľné slávenie."

Veľkonočná nedeľa

Každú nedeľu mávajú vo farnosti Rushooka dve sv. omše. Prvú o 8.00 h, v angličtine, druhú o 10.30, v jazyku runyankoore. Sestra Martina s ostatnými sestrami sa väčšinou zúčastňujú prvej. Je kratšia a viac jej rozumieť, keďže cez týždeň sú omše len v domácom jazyku. No na Veľkú noc bola len jedna sv. omša, lebo kňazi šli na viaceré filiálky. Obrady „zvládli" za tri hodiny, tá tretia však bolo niečo na spôsob oznamov a rôznych zbierok. Sv. omšu celebroval páter Agapitus a bolo pri nej pokrstených asi 20 detí. Sestra Martina si s úsmevom spomenula, že bolo zaujímavé sledovať, ako sa spontánne počas omše dojčí. Opäť sa spievalo, tlieskalo a podupkávalo. Možno pre nás trochu hlučne, ale domorodci vedia veľmi rýchlo presvedčiť, že ich radosť nie je predstieraná či naučená. Sestry sa zapájali prevažne tlieskaním či mávaním zdvihnutými rukami.

Po záverečnom požehnaní sa všetci pobrali domov. "Obed sme mali skromnejší, lebo sme pripravili slávnostnú večeru, na ktorú sme pozvali pátrov františkánov. Na veľké sviatky totiž zvykneme mať spoločné stretnutie, ako znak jednoty a vzájomnej dobroprajnosti. Zloženie františkánskej komunity malo byť zárukou, že o humor nebude núdza, a tak to aj bolo. Približne do pol desiatej sme zotrvali v radostnej atmosfére, v sesterskom a bratskom kruhu."

Veľkonočný pondelok

Keďže "náš" Veľkonočný pondelok v Ugande nepoznajú, sestra Martina ho musela „oželieť". "Zvyky a tradície v Afrike sa nedajú ani zďaleka porovnať s našimi. Takže nejaká veľkonočná oblievačka je úplne neznáma. Snáď si to vynhradím po návrate na Slovensko," zaželala si.

Aby mohol vzniknúť tento článok, vďačíme emailovému spojeniu s Ugandou. Sestra Martina je totiž stále v Afrike, kde pomáha mladým dievčatám rozpoznať ich úmysel a túžbu stať sa rehoľnou sestrou. Pomáha im rásť v poznaní seba samých i kongregácie tak, aby mohli v budúcnosti požehnane pôsobiť medzi ľuďmi a šíriť posolstvo lásky Ježiša Krista medzi chudobnými. Koľko času uplynie, kým sa vráti na Slovensko, sama nevie. "Závisí to od rôznych okolností a od toho, čo má pre mňa Boh pripravené," dodala na záver.

Najčítanejšie na Košice Korzár

Inzercia - Tlačové správy

  1. Sedemnásť slovenských hotelov na septembrový last minute výlet
  2. Nadšenci behu darovali košickej ZOO viac ako 2000 EUR
  3. Investície s fixným ročným výnosom od 6 % až do 8,25 %
  4. Home (ale aj) Office
  5. Korenie sexuálneho života po päťdesiatke. Tieto tipy vyskúšajte
  6. Premení klimatická kríza Liptov na Podunajskú nížinu?
  7. Čo ste nevedeli o jedle v Bratislave? Príbehy reštaurácií
  8. Blíži sa nová kríza, ktorej následky môžu byť omnoho väčšie
  9. Užite si čarovnú jeseň na horách: Tipy na výlety pre celú rodinu
  10. Unikátny zážitok na Muránskej planine. Uvíta vás tisícka sysľov
  1. Foreigners will be centre stage in Bratislava for the whole week
  2. Poznanie
  3. Lákajú vás benefity poisťovní? Pri zmene si všímajte podmienky
  4. Sedemnásť slovenských hotelov na septembrový last minute výlet
  5. Osud našich riek máme vo svojich rukách, nenechajme to plávať
  6. Nadšenci behu darovali košickej ZOO viac ako 2000 EUR
  7. Pomohli sme tým, ktorí pomáhali
  8. Cenovo dostupná autokamera Mio a pritom sa skvelými funkciami
  9. Nová služba v Prešove – celoročný bezplatný zber elektroodpadu
  10. Prečo sa kanalizácia v našich mestách upcháva, keď prší?
  1. Čo ste nevedeli o jedle v Bratislave? Príbehy reštaurácií 30 920
  2. Korenie sexuálneho života po päťdesiatke. Tieto tipy vyskúšajte 25 101
  3. Blíži sa nová kríza, ktorej následky môžu byť omnoho väčšie 22 269
  4. Užite si čarovnú jeseň na horách: Tipy na výlety pre celú rodinu 13 173
  5. Unikátny zážitok na Muránskej planine. Uvíta vás tisícka sysľov 12 534
  6. 5 digitálnych vychytávok, ktoré vám uľahčia štúdium 10 861
  7. Fantastická pomôcka pre deti – zábavný a náučný pracovný zošit 9 707
  8. Zažite liečivú silu minerálnych vôd. Obľubovali ich aj králi 9 698
  9. Školský rozvrh s kalendárom prázdnin v denníku SME 9 673
  10. Sedemnásť slovenských hotelov na septembrový last minute výlet 9 040
Skryť Vypnúť reklamu
Skryť Vypnúť reklamu

Neprehliadnite tiež

Trhovníkov na košickom Mieri po zotmení neraz striedajú asociáli

Mestská časť hovorí aj o potrebe revitalizácie.

Účastníci Týždňa dobrovoľníctva v prešovskom ekoparku.
Rozhovor

Gastronómka: Heslom jesene by mohlo byť cvikla aspoň raz týždenne

Zuzana Sabolová miluje huby a je veľká bojovníčka za kyslú kapustu a fazuľu.

Zuzana Sabolová.
Trhy mali pre pandémiu pauzu, dnes sa na nich opäť nakupuje.
Skryť Vypnúť reklamu
Skryť Vypnúť reklamu

Hlavné správy zo Sme.sk

Židia nimi vykupovali životy, dnes sú miliardovým biznisom

Niekedy je vzácnejší falzifikát než originál.

Pavol Lazar je viceprezident Prestige Philately Club Prague, ktorý združuje výnimočných zberateľov z viacerých krajín.
Tadej Pogačar vyhrá Tour de France 2020.

Prístup gréckych úradov je čoraz nevraživejší. Boli sme sa pozrieť v utečeneckých táboroch

Do tábora Diavata grécke úrady umiestnili prevažne rodiny s deťmi.

Pred táborom Diavata.
Dnes píše Matúš Ritomský

Záťaž, ktorú teraz znášame, za stratu ľudskosti nestojí

Ak to nezvládneme teraz, čo budeme robiť, keď príde naozajstná kríza?

Publicista Matúš Ritomský.

Už ste čítali?

SME.sk Najnovšie Najčítanejšie Video Desktop