ôsobil 14 rokov v Taliansku, kde ako vôbec prvý cudzinec robil osem rokov aj duchovného u tamojšej polície. Sám o sebe tvrdí, že jeho cesta k povolaniu, respektíve poslaniu kňaza, bola dosť zaujímavá.
Mnohí fanúšikovia televíznych seriálov si určite pamätajú sympatického kňaza dona Mattea, ktorý riešil rôzne kriminálne zápletky a vynikajúco ho stvárnil herec Terence Hill. Kaplán Gábor s úsmevom hovorí, že Taliani majú dona Mattea a košickí policajti dona Marcella. Tak mu totiž zvykli hovoriť v Taliansku.
"Celé detstvo i mladosť som prežil v rodnom meste. Ako 19-ročný, za socializmu som ukončil strojárske učilište s maturitou," zaspomínal si kaplán Gábor. "Vtedy tým, ktorí boli veriaci, zhoršovali známky, takže štúdium bolo o to ťažšie. Nasledovala dvojročná základná vojenská služba v leteckom útvare v Žatci. Zaradili ma tam ako vodiča pre potreby západnej divízie. Vďaka nežnej revolúcii som nakoniec odslúžil ‚iba' 20 mesiacov namiesto 24. Aj vtedy som však ešte stále bojoval s myšlienkami, či sa stať kňazom, alebo nie. Chcel som sa, tak ako iní chlapci, ženiť, mať rodinu... Niekoľko týždňov po vojenčine som však pochopil, že Pán Boh má so mnou iné plány. Rok som ostal doma a rozmýšľal nad tým, či chcem byť naozaj kňazom. S bratom sme odmalička miništrovali v miestnom kostole, takpovediac, každý deň sme boli pri oltári. A tam niekde sa zrodila aj túžba, stať sa kňazom. Veľký vplyv na to mal aj môj krstný otec, ktorý bol tajne vysväteným kňazom a duchovne ma formoval."
Aj keď už bol rozhodnutý, že pôjde cestou duchovných, napriek tomu ešte nejaký čas pracoval v istom podniku a stále premýšľal. Nasledovala jeho žiadosť o prijatie na štúdiá v kňazskom seminári v Spišskom Podhradí. Vraj ho dosť prekvapilo, že ho prijali hneď na prvý raz. Nastúpil tam v roku 1992, v seminári sa ich stretlo viac ako 300. "Prekvapilo ma okamžité prijatie, rátal som s tým, že to nebude hneď, nečakal som to. Mal som totiž dosť živú mladosť. Nie nejaký rabiát, ale chodil som na diskotéky, žil ako každý mladý človek. Preto to bolo veľkým prekvapením aj pre celú moju rodinu, ba dokonca aj miestneho kňaza. Chcel som im ukázať, že som sa zmenil. Pomohlo mi veľmi aj to, že som žil predtým medzi robotníkmi a rovnako cenná bola aj skúsenosť zo základnej vojenskej služby. Naučilo ma to, okrem iného, že sa netreba pozerať na ľudí zhora."
Počas druhého roka štúdia prišla do seminára ponuka, ktorú predstavil dnes už bývalý košický arcibiskup Alojz Tkáč. Povedal, že potrebujú nejakých bohoslovcov, ktorí by doštudovali v Taliansku a 10 rokov tam potom robili pastoračnú službu ako kňazi. "Po dlhom zvažovaní a približne mesiaci modlitieb a zvažovania tejto ponuky som sa prihlásil. Začiatky neboli ľahké, nevedel som ani slovo po taliansky. Na univerzite v Perugii som mal dvojmesačnú jazykovú prípravu, ale to ani náhodou nestačilo. Takže prvé mesiace v škole a na univerzite boli naozaj náročné. Keď som tam v roku 1994 prišiel, Taliani vtedy nevedeli, kto je to Slovák. Poznali Československo, ale nie Slovensko, zamieňali si to so Slovinskom. Preto sa aj stávalo, že počas kázní nás talianski kňazi ľutovali. Vraj, pozrite sa na týchto mladých, ich vlasť trpí, majú tam vojnu. Samých nás to prekvapilo, vravel som si, veď včera som volal domov a nikto mi nič o žiadnej vojne nehovoril."
Traja slovenskí bohoslovci vedeli, že je reč o Chorvátsku a nie o Slovensku, preto museli neraz vysvetľovať, aká je pravda. Že síce Československo už nejestvuje, ale rozdelilo sa na Česko a Slovensko. Ale napríklad aj to, že neprišli do Talianska kvôli zárobku, že prišli pomôcť. Priemerný vek kňazov v Taliansku bol vtedy okolo 68 rokov. Pre porovnanie, v košickej arcidiecéze to bolo vlani 38 rokov. Podľa M. Gábora, obyčajní ľudia vraj prijali slovenských bohoslovcov lepšie ako niektorí talianski kňazi.
Tamojší duchovní prijímali Slovákov zo začiatku skôr s rezervou, možno mali predtým nejaké zlé skúsenosti s cudzincami. Obyčajní ľudia im dôverovali viac. "Jeden z kňazov, augustinián páter Angelo, ktorý pôsobil v Košiciach, mi povedal, že viac nás prijmú obyčajní ľudia. A naozaj, bolo to tak. Taliani sú otvorený národ, dobrosrdeční, temperamentní." To sa prejavuje aj na omšiach, dospelí ľudia tam mnohokrát nevedia obsedieť, majú radšej krátke kázne. "Niekedy na nás Taliani tak zvláštne pozerali. Pre zaujímavosť, raz prišli z Ríma do Umbrie, kde sme pôsobili, a spolu s miestnymi nás vyzvali na futbalový zápas. Oba duely prehrali a boli z toho hotoví. Ako je vraj možné a čo sú to za slovenskí bohoslovci, keď hrajú lepšie futbal ako tí, ktorí hrali dokonca aj za viaceré miestne kluby. Bolo to milé a zvláštne zároveň, pochopili však, že sme obyčajní ľudia, nie nejakí exoti, a tiež sa vieme zabaviť."
Kaplána Gábora vysvätil za kňaza 29. 6. 1998 na sviatok sv. Petra a Pavla v Bazilike sv. Petra v meste Spoleto miestny biskup Mons. Riccardo Fontana. Pri svätení pomaže svätiaci biskup budúceho kňaza posvätným olejom - krizmou. Dnes už policajný kaplán si spomína na to, ako mu taliansky biskup vylial na ruky toľko krizmy, že mu ešte po dvoch dňoch dlane voňali olejom. Utrel si ho vtedy do zvláštnej šatky so symbolom Ježiša Krista, ktorú daroval na pamiatku svojej mamke. Po svätení nasledovala slávnostná večera v reštaurácii s typicky talianskym menu. Slováci, ktorí pricestovali dvoma autobusmi, navyše pridali zopár ľubozvučných slovenských pesničiek.
Koncom roka 1999 odchádzal na dôchodok starší kňaz, ktorý pôsobil ako duchovný v škole talianskej polície. Biskup Fontana vtedy hľadal nejakého mladého kňaza ako náhradu. Vedel že kňaz Gábor má za sebou vojenskú službu, preto oslovil aj jeho. "Povedal som mu že mňa sa to netýka, lebo nemám talianske štátne občianstvo. Povedal mi: ´Don Marcello, porozmýšľajte o tom, už som hovoril s ministrom, všetko zariadi.´ Tak aj bolo. Nedalo sa cúvnuť, od januára 2000 som začal pôsobiť ako policajný duchovný v Spolete. V policajnej škole to bol pre všetkých šok, prišiel k nim totiž vôbec prvý cudzinec, ktorý pracoval u polície ako kňaz. Zažil som tam takú príhodu, keď pri návrate z návštevy vidím, ako oproti mne ide policajná inštruktorka. Pustila sa do mňa, že či pre mňa neplatí večierka ako pre ostatných. Keď zistila, že u nich pracujem ako duchovný, prekvapilo ju to, vysvitlo, že si ma pomýlila so študentom. Bolo to aj preto, ako už bolo povedané, že tam sú zvyknutí na oveľa starších kňazov. Talianska mentalita je iná ako naša, a voči kňazom majú veľký rešpekt. Keď napríklad bola birmovka, čo sa u nás robí mimo pracovného času, tam prerušili vyučovanie a všetci vrátane riaditeľa školy prišli na birmovku. Hocikedy tam bolo aj okolo 400 ľudí."
Úlohou policajných či vojenských duchovných je najmä poskytovanie duchovnej starostlivosti policajtom a vojakom v ich náročnej a často nebezpečnej službe. V Taliansku, ako aj teraz na Slovensku, chodili za ním a žiadali ho často o pomoc. Spomína si na prípad talianskeho študenta, ktorý kvôli rodinným problémom pomýšľal na samovraždu. Po rozhovoroch s kňazom Gáborom od toho upustil. Za slovenským kňazom vraj chodili študenti častejšie ako za psychológom, ktorý v škole pracoval. "Don Marcello" bol v rámci talianskej polície považovaný za dôstojníka v hodnosti, ktorá u nás zodpovedá podplukovníkovi, hoci uniformu nenosil. Aj bez nej však mal veľký rešpekt. Prezentoval to na príhode, ktorú zažil s kamarátom kňazom a futbalistom Marekom Čechom.
"Naša futbalová reprezentácia vtedy hrala kvalifikačný zápas Majstrovstiev Európy proti San Marinu. Po zápase sme s dvoma hráčmi išli v San Marine na večeru. Bolo už dosť neskoro, tak sme krúžili v aute po meste a hľadali reštauráciu. Zastavili nás policajti a začali kontrolovať. Prezreli doklady, ale keď chceli otvoriť kufor, dotklo sa ma to, pretože k nám pristupovali, akoby sme boli nejakí zločinci. Vytiahol som služobný preukaz. Marek chcel policajtovi darovať dres, povedal som mu že nie, a ak chce, tak radšej nech ho daruje mne. Keď policajti videli že som policajný duchovný, kontrola sa okamžite skončila, ospravedlnili sa a dokonca nám ukázali, kde sa nachádza reštaurácia."
Keďže veľkonočné sviatky už klopú na dvere, zaujímalo nás, v čom sú zvyky Talianov počas slávenia Veľkej noci iné ako na Slovensku. Za zvláštnosť označil kaplán Gábor to, že najviac veriacich sa zúčastňuje krížových ciest na Veľký piatok. V mestách i obciach je táto účasť takmer stopercentná. Nuž a na žiadnom veľkonočnom stole v rodinách nesmie chýbať jahniatko, symbol Veľkonočného baránka. Takisto, talianski muži na Veľkonočný pondelok nechodia na šibačku, darujú sa však obrovské vajíčka plné rôznych hračiek.
Za najhorší zážitok z Talianska považuje M. Gábor dni, keď krajinu v roku 1997 zasiahlo zemetrasenie. Dodnes nevie zabudnúť na hrôzy, ktoré videl, na neuveriteľné utrpenie a beznádej ľudí, ktorí za pár minút prišli o svojich najbližších či celý majetok. Zemetrasenie bolo také silné, že popadali dokonca aj tzv. antiseizmické domy, ktoré spadnúť nemali. Pre kňaza to bolo veľmi ťažké, aj vtedy však poskytoval nešťastníkom duchovnú útechu.
Predvlani vstúpil kaplán Gábor do služieb Ordinariátu Ozbrojených síl a Ozbrojených zborov SR, ponúkli mu miesto duchovného v košickej policajnej škole. V tom istom roku v spolupráci s vedením školy sa postaral o otvorenie policajnej kaplnky na 8. poschodí školskej budovy. Kaplnku v júni 2009 požehnal Mons. František Rábek, ordinár OS a OZ SR. Bude zasvätená pápežovi Jánovi Pavlovi II. po jeho blahorečení 1. mája 2011 v Ríme. Kaplán sa postaral aj o to, že terajší pápež Benedikt XVI. daroval do kaplnky obraz Madony. Chce ešte zaobstarať prostredníctvom kňaza, kamaráta, aj ďalší obraz, svätého Michala archanjela, patróna policajtov.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
