Minulý rok aj ten predtým absolvoval trojtýždňovú pracovnú cestu do Mexika.

Pred dvoma rokmi cestoval Košičan do tejto exotickej destinácie s baletom Štátneho divadla Košice ako organizačný vedúci s predstaveniami Labutie jazero, Carmen a Tristan a Izolda. Z mexickej strany dostali ponuku na účinkovanie od partnera, ktorý si berie súbory z Európy.

„Je to Slovák, ktorý 20 rokov pracoval v bratislavskej štátnej filharmónii, potom emigroval, a teraz robí európsku kultúru v Mexiku," vysvetľuje R. Pistrák. "Pozýva súbory, a keďže mu je najbližšie Slovensko, tak hlavne tie naše. Rok na to som ako producent skladal operetný program a bral som symfonický orchester z Maďarska, tanečníkov z baletu bratislavského národného divadla, slovenského sólistu a rakúsku sólistku. Vymysleli sme si program, v ktorom sa spievalo i tancovalo. Európska hudba je pre Mexičanov úplne exotická, oni dychtia po takomto umení. Samozrejme, keď sa vycestuje, nedá sa ísť na týždeň, keďže prípravy spolu s cestou sú dosť dlhé, chodí sa teda aspoň na tri týždne. Takto sme boli aj my."

Chrípka a spadnuté lietadlo

Do Mexika sa prvýkrát vybrali v termíne od 26. augusta do 13. septembra 2009 a druhýkrát od 11. októbra do 3. novembra 2010. „Keď sme šli prvýkrát, práve sa u nich končila zima a mali sme tam preto väčšinou upršané počasie. Teploty boli také nízke, že sme nemohli využívať ani hotelové bazény," smeje sa. „Väčšinu krás sme si teda užívali z autobusu a z miest, ktoré sme navštívili. Zaujímavý bol už len začiatok našej prvej cesty. Jednak preto, že práve v čase prípravy kontraktu vypukla prasacia chrípka. Teda sme mali dilemu, čí ísť, alebo neísť. Našťastie v tom čase sa vydala oficiálna správa, že Mexiko už nie je zdrojom nákazy a my sme mohli vycestovať."

Slovákov však stále čakali kontroly telesných teplôt. „Pri vstupe do krajiny sme mali tanečníka, ktorý mal zvýšenú teplotu. My sme o tom vedeli, ale nepovedali sme to. Dopovali sme ho tabletkami, aby prešiel skenerom, ktorý by horúčku odhalil. To preto, lebo naše zoskupenie bolo tak minimalizované, že stačilo, aby vypadol jeden človek a mohli sme to zabaliť."

Druhou zaujímavosťou bola cesta lietadlom. „Autobusom sme šli z Košíc do Budapešti, odtiaľ do Paríža, a potom jedenásť hodín letecky do Mexico City. Nad oceánom sa spustila búrka a pekne to triaslo, boli poriadne turbulencie... nikdy viac. Paradox bol ten, že tri mesiace predtým tam spadlo lietadlo, ktoré letelo z Brazílie so Slovákmi. A my sme leteli v tom istom type lietadla, ktorý spadol. Keď som si predstavil, že pasažierov zjedli žraloci, nebolo mi všetko jedno."

Samotná cesta krajinou im však takisto ponúkala viaceré zaujímavosti. Mexičania majú súkromné diaľnice so stanovišťami, na ktorých stoja vojaci a polícia. „Právny systém je tam nastavený tak, že mám peniaze, postavím si diaľnicu a na svojom úseku budem vyberať mýto, ktoré je, samozrejme, drahé. Diaľnice sú však kvalitné. Po nejakom období mám právo svoj úsek predať a odkúpiť ho musí štát, čím sa stáva štátnym majetkom. Väčšina stanovíšť je ohradená vrecami s pieskom a strážia ho ostreľovači. Každé podozrivé auto si vezmú stranou. Nie je to ako u nás, slušne vyzerajúci colníci. Tam má človek pocit, ako by mal po ich zásahu skončiť v nejakej inej krajine. Nepriateľsky stoja, s nabitými samopalmi. Pre nich je to nutné, keďže boj mafií je neuveriteľný. Preto aj táto kontrola je pre nich normálna."

Podľa R. Pistráka dokazuje mafiánsku realitu aj fakt, že v trafikách sú novinové titulky úplne iné ako u nás. Kým tu sa na nás z prvých strán usmievajú celebrity, tam je bežné prečítať si o poprave na verejnosti s „výrečnými" fotkami, ku ktorým ani netreba komentár. „Priamo odfotené, bez cenzúry, masaker, poprava. Deti chodia okolo do školy a vidia to v stánkoch. S týmto ony žijú. Nám sa tiež stalo, že v meste na severe Mexika, kde je to najčastejšie vystrieľala mafia všetkých ľudí na jednej benzínke. My sme boli v tom meste, keď sa to stalo. Znova to bol boj medzi klanmi."

Americký gringo

V krajine je priepastný rozdiel medzi bohatými a chudobnými. Stredná vrstva takmer nie je. „Mestá sú iné pri pobreží a iné ďalej od pobrežia. Bližšie pri mori sú mestá úplne podobné americkým. Pláže, hotely... mestá ako Maiami, napr. mexické mesto Puerto Vallarta. V každom meste je iná úroveň bezpečnosti. Hlavne v severských štátoch Spojených štátov mexických. Mali sme napríklad predstavenie v Uruapane, kde prišiel nejaký predstaviteľ, ako u nás primátor alebo župan, s armádou, ktorá obkolesila divadlo. Prišli na obrnených autách. Zatvorili východy a všetky boli strážené. Nebol to príjemný pocit."

Bezpečnosť mohli vidieť na každej kontrole, kde všade hľadali policajti to isté. Drogy. „Stalo sa nám, že sme všetci z autobusu museli vystúpiť, aby ho mohli prehľadať. Oni majú taký komplex, že nenávidia Američanov, pre nich je Američan gringo. Aj preto nás prehľadávali, lebo si mysleli, že sme Američania. Každý biely je automaticky Američan. Každý jeden kufor nám chceli otvoriť. My sme sa však ponáhľali na predstavenie. Hneď sme im teda povedali, že sme Európania, tak nám prehľadali iba zopár kufrov."

Každé mesto v Mexiku dýcha históriou a je plné rôznych pamiatok. V každom meste je niekoľko kostolov. „Sú nádherné a typicky mexické. Všade sú zástavy a emblémy, Mexičania sú veľmi hrdý národ. Národ je okrem toho veľmi pobožný. Všade, aj na benzínkach, je bežnou súčasťou v predaji socha Jána Pavla, ktorý je tam na rovnakej úrovni ako Panna Mária. Je to teda veľký kontrast medzi neustálymi bojmi mafiánskych klanov a pobožnosťou na každom kroku. Ľudia to však berú ako niečo normálne."

Mexická príroda je rôzna. Niekde je zeleň, inde sú agávové stromy, z ktorých sa vyrába tequila, a na iných miestach je možné vidieť iba kaktusy. „Mexiko je navyše hornatá krajina a na mnohých miestach je problém s dýchaním. My sme zvyknutí na inú nadmorskú výšku. Mali sme napríklad predstavenie vo výške 4-tisíc metrov nad morom, kde aj tanečníci mali problém s koncentráciou."

Slovákov na ceste prekvapila aj úroveň ubytovania. „Samozrejme, je tam sieť najdrahších hotelov Hilton. Kde sme asi na dvoch miestach v nich aj bývali. Každý deň iný hotel, iná krajina, iná regionálna kultúra. Na začiatku sme však dostali upozornenie, aby sme si všímali, či sa nám tam neubytoval nejaký škorpión. Našli sme tam zopár chrobáčikov, čo je tam bežné. Hlavne v izbách na prízemí."

Morský guláš

Zvláštnou kapitolou každej exotickej destinácie je strava. „ Z mexickej strany sme boli na všetko upozornení. Je tam selektovaná strava. Pre chudobnejších ľudí lacnejšia a menej kvalitná, hygienicky zle spracovaná. Nemajú také prísne hygienické pravidlá ako my. Bežné je vidieť na ulici stánok, kde pečú, varia a nemajú vodu. Pred tým sme boli vystríhaní, lebo potom je veľmi ľahké dostať salmonelózu. Preto sme v povinnej výbave mali aj antihnačkové preparáty, ktoré zachraňovali situáciu. My sme vždy jedli v hoteli, v ktorom sme spali, kde sme mali tri jedlá denne." Dôvod bol nielen ten zdravotný, ale aj ten pracovný. Ak má niekto ťažkosti, znamená to, že nemôže hrať, a ako už bolo spomínané, každý vypadnutý člen by znamenal koniec mexického dobrodružstva a návrat domov.

V hotelových reštauráciách je možné dostať mexickú stravu aj európsku. Ale aj tá mexická je skôr na európskejší spôsob. Kvôli turistom. „Ochutnal som napríklad tradičné pikantné sopa de mariscos. Bol to guláš z morských príšer. Sú tam krabie klepetá, chobotnice, mušle vo veľkom tanieri. Nič lepšie som tam nejedol, bolo to vynikajúce. Okrem toho sme jedli bežnú európsku stravu - kuracie mäso, zemiaky... Ku každému druhému jedlu tam dávajú avokádovú pastu. Okrem toho podávali aj fazuľovú pastu, ktorej sme sa však vyhýbali, lebo cestovať potom päť hodín v autobuse by asi nikto nevydržal," smeje sa. „Vtedy som dosť pochudol. Nielen kvôli jedlu, ale aj vyprázdňovaniu. Pri cestách totiž niekde boli také toalety, že človek vošiel, videl to a utekal odtiaľ preč. Bola to hromadná toaleta, jeden veľký cínový válov pri stene, do ktorého sa vykonávali všetky potreby. Ani sadnúť, ani spláchnuť, samozrejme, smrad. Bolo to pre mňa také šokujúce, že som prestával raňajkovať, aby som nemusel ísť na wc."

Na Slovensku by sa takáto situácia dala jednoducho vyriešiť. Človek by si odskočil do kríkov. Ale pri mexickej ceste, kde v kríkoch žijú hady a škorpióny, by to nemuselo dobre dopadnúť. Okolo cesty tiež bežne behajú varany a turisti počuli aj štrkáče. Bol by to teda veľký risk.

Výprava zo Slovenska zažila počas cesty aj mnoho iného a R. Pistrák si zaspomínal aj na Cestu smrti, po ktorej prešiel. Ale o tom už o týždeň.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári