Chýbať medzi nimi nebude ani Roman Pomajbo, ktorý si pri poslednej návšteve metropoly východu, skôr ako na javisku Jumbo centra rozosmial fanúšikov Partičky, našiel čas aj na rozhovor.

Televízna Partička, ktorá u divákov stále viac a viac naberá na popularite, je zárukou vydarenej zábavy. No a partia hercov, ktorá chodí po Slovensku s divadelným predstavením tejto improvizačnej šou, je tiež zárukou toho, že nuda nehrozí. „Keď odchádzame s kolegami na zájazd po Slovensku, tak sme strašne smutní a preplačeme celé dni, lebo nechávame doma naše rodiny samé a bez pomoci. Je to príšerný pocit," prezradil R. Pomajbo s potláčaným smiechom. „Ale kdeže - ja vnímam tieto naše zájazdy veľmi pozitívne. Som veľmi spoločenský typ, takže mi to vyhovuje. Navyše, myslím si, že je dobré, ak je Partička aj v súkromí Partičkou. Cítime to potom inak my herci a môj osobný názor je, že inak to vnímajú aj diváci."

Na spoločných zájazdoch si užijú kopu zábavy. „Utužuje to naše vzťahy a ja si myslím, že potom to na nás je poznať. Inak sa vám spolupracuje s ľuďmi, s ktorými máte spoločné zážitky, s ktorými sa poznáte, ako s tými, s ktorými sa stretnete pred začiatkom predstavenia, podáte si ruky, odvediete na javisku svoju robotu a poviete si čau a nič vás nespája. Tie Partičky, ktoré robíme na zájazdoch, nám pomáhajú zblížiť sa, viac sa spoznať a tým pádom byť lepšími na javisku. Viac na nich diskutujeme s divákmi, je to oveľa uvoľnenejšie. Jedným - teda vlastne troma slovami - mám to rád."

Tentoraz chodieva po zájazdoch s partiou kolegov, ktorá sa občas mierne obmieňa, no tvoria ju väčšinou Dano Dangl, Marián Miezga, Juraj Kemka, Róbert Jakab, Richard Stanke a Lukáš Latinák. Nie je to však tak dávno, čo podobným spôsobom obchádzal mestá po Slovensku s inou šou. Aj S.O.S. bol televízny formát, ktorý si ľudia veľmi obľúbili a skeče a postavičky z neho túžili vidieť aj naživo. Vtedy R. Pomajbo spolu s D. Danglom, Petrou Polnišovou a Petrom Sklárom tiež vedeli, čo je to naprataná divadelná sála ľudí túžiacich po zábave.

„Dá sa to porovnať v tom zmysle, že tiež sme odišli z Bratislavy, obišli sme pár miest a robili šou pre divákov a ponúkali im niečo, čo dobre poznajú z obrazoviek, no chcú to vidieť aj naživo," tvrdí R. Pomajbo. "V S.O.S. však nebolo toľko priestoru na improvizáciu, na kontakt s divákmi. Aj keď - ak sme napríklad robili Pomáhajbo, tak sme komunikovali s publikom pomerne veľa. Lenže vtedy boli dopredu dané mnohé charaktery, postavičky. Tam boli vopred jasní Mora a Chruňo Monsterovci, Karči a Lajči Pomáhajbo, Edita Papeky a podobne. Boli dané postavy a teda aj texty. Pri Partičke dopredu nie je dané nič. Je to veľmi interaktívne, diváci rozhodujú, aká bude hra, aká bude téma, kto bude hrať."

Zdá sa, že princíp toho, aby humoristi vycestovali so svojou televíznou šou za divákmi, sa ukazuje ako osvedčený. Veď aj Peter Marcin s Andym Krausom prišli neraz rozosmiať košické publikum so šou Uragán. Potom to bolo S.O.S., teraz je tu Partička. „Nuž, podľa mňa je to normálne. To máte tak, ako keď máte svojho obľúbeného speváka. Máte síce doma jeho cédečko, ktoré si hocikedy pustíte, ale občas máte chuť aj ísť na koncert a vypočuť si ho naživo. No a pri týchto šou je to podobné. Ľudia nás poznajú z televízie, no chcú si dopriať aj priamy kontakt. Dobré je to aj pre nás, pretože kým nejakú hru posunieme do televíznej Partičky, môžeme si ju odskúšať na týchto zájazdoch a zistiť, či sa ľuďom páči. Je to pre nás ako také pokusné laboratórium. Hehe. V neposlednom rade treba spomenúť aj to, že zmena prostredia prospeje každému. Aj nám. Ja teraz veľmi dobre viem, čo to je, keď človeka priviažu povinnosti k jednému miestu a ako dobre padne trochu zmeniť prostredie. S manželkou máme dve malé deti a vidím na nej, ako ožije, ak si môže dopriať čo i len malú zmenu."

Zatiaľ čo pred bežným divadelným predstavením si herci aspoň sčasti potrebujú zopakovať text, upraviť sa, pripraviť si rekvizity a obliecť sa do kostýmov, pri Partičke nič také nepotrebujú. Pred jej začiatkom ani len netušia, čo sa bude na javisku diať, a teda čo budú potrebovať a ako budú vyzerať ich dialógy. „Nuž veru, tu sa nemusím obávať, že mi vypadne dopredu naučený text. Tu sa skôr musím báť, že mi vôbec nič nenapadne. Hehe. Preto pred Partičkou necítim niečo, čo by som nazval klasickou trémou, ale staviam sa k tomu zodpovedne a je tam istý stres. Ja som veľký stresmen, ale mne to pomáha vyburcovať sa k dobrému výkonu. Rozhodne to neberiem tak - teraz tu prišlo do hľadiska päťsto ľudí, no tak im tam niečo odimprovizujeme, keď sme už tu..."

Keď nedávno hrali v Piešťanoch a mali dve predstavenia s hodinovou pauzou, v ten istý čas 600 ľudí z prvého predstavenia odchádzalo a 600 prichádzalo na druhé. "Vznikol chaos a stisk, organizovali to tam policajti a nevyzeralo to, že druhé predstavenie budeme môcť začať načas. Videl som to z okna, začal som panikáriť a kričal na Dana Dangla: Dano, čo budeme robiť? A Dano na to s chladnokrvným výrazom v tvári povedal - počkáme, kým si všetci posadajú a potom odohráme Partičku," prezradil s úsmevom. „Necítim pred Partičou klasickú trému, ale istá dávka adrenalínu sa dostaví. Rád sa hrám, som hravý typ a Partička je hrou. Je napínavé nevedieť dopredu, čo sa bude diať, či vám príde niečo na um, alebo nie a teda či budete vedieť hru odohrať. Na druhej strane - ak mi aj nič nenapadne, svet sa nezrúti, lebo už máme skúsenosti, že diváci majú najradšej práve tie situácie, keď sa zmýlime, alebo nám nič rozumné nenapadne a vytresneme nejakú hlúposť."

Partička je improvizačné predstavenie a teda by sa mohlo zdať, že pripraviť sa naň nedá. „Ja by som to povedal takto - všetko, čo som si doteraz odohral a čo som si zažil, bolo pre mňa prípravou na Partičku. Párkrát som sa sám pýtal Dana Dangla, či môžem niečo urobiť preto, aby som sa v Partičke zlepšoval, ale spolu sme uznali, že sa to asi nedá. Môžete si cibriť pamäť, občas si zapamätať nejaký rým, ktorý sa môže hodiť, ale inak nič. U Lukáša Latináka je vidno, že je trénovaný, lebo on dokáže improvizačne recitovať na hocakú tému, lebo to dlho robil. Ale nie v každej hre Partičky potrebujete rýmovať. Takže jednoducho povedané - pripraviť sa na to nedá."

Prípravou na Partičku pre R. Pomajba bolo podľa neho teda všetko, čo si doteraz preskákal. Herectvu sa venoval od detstva, isté obdobie v televízii moderoval pomerne veľké množstvo programov. Neskôr istú dobu žil v Austrálii, kde začínal umývaním riadu, kvôli priateľke Petre - súčasnej manželke - sa presťahoval do Prahy, kde tiež rozbehol hereckú kariéru. „Nuž, nedá sa povedať, ktoré obdobie mi dalo najviac. Som vďačný za každé z nich. Veľkým skokom pre mňa bola už stredná škola. Šiel som totiž študovať na konzervatórium do Čiech, čo bol riadny šok. Pre mňa i pre rodičov. Mal som štrnásť rokov, bolo nás osem chlapcov na internátnej izbe. Zhrozil som sa, keď som si prečítal internátny režim. Vtedy a vtedy študijná doba, vtedy a vtedy voľno, vtedy a vtedy večierka. No hrôza."

Keďže však chcel byť hercom už od detstva a v 80. rokoch na Slovensku neexistovala stredná herecká škola, riešenie ponúklo brnenské Janáčkovo konzervatórium. „Veľmi silne som túžil po tom byť hercom. A ja som ten typ človeka, ktorý keď niečo chce dosiahnuť, tak sa o to snaží, kým to nedosiahne. Ako osemnásťročný som už mal maturitu a papier na to, že som herec, pričom u nás herci boli len tí, ktorí už skončili VŠMU. Bol som mladý a pomerne dobre sa mi darilo, rýchlo sa mi plnili všetky moje sny. Hral som v dobrých divadlách, dokonca v SND a neskôr aj v českom Národnom divadle. Uisťoval som sa v tom, že profesia herca je pre mňa ideálna a z môjho pohľadu geniálna."

Kým bol sám, nerobil si ťažkú hlavu z ničoho. „Samého seba človek vždy nejako uživí a voľajako sa pretlčie. Začal som si však uvedomovať, že z praktického hľadiska je herectvo a hlavne šoubiznis, jedna obrovská hojdačka. Raz ste hore, raz dole a nikdy neviete, či sa znovu dostanete nahor. Divák chce vždy nové veci, nové tváre a vy nemáte istotu. Jeden rok ste na tom dobre, na druhý máte smolu. Ukazovateľom je finančná stránka. Keď sa vám darí, zarábate výborne, ale už o chvíľu to nemusí byť pravda. Kým šlo len o mňa, netrápilo ma to a bral som to len ako fakt a nevyhnutnú súčasť svojej roboty, ale odkedy mám rodinu, dívam sa na to úplne inak. Hlavne na to musíte byť pripravený z psychického hľadiska, lebo sa môže stať, že napríklad televízny projekt, na ktorý sa spoliehate, zrušia. Nesmiete dovoliť, aby vás to vykoľajilo..."

Na to, aby ho nestálosť jeho práce nedokázala vykoľajiť, má doma veľmi dobrý liek. „Manželka a moje dve dcéry sú pre mňa tou najlepšou psychohygienou. Vivien a Noemi sú mojím zmyslom života. Až keď sa narodili, som si uvedomil, že herectvo je síce fajn a mám to rád, ale všetky tie veci okolo toho - kariéra, snaha niekam to dotiahnuť a podobne - sú absolútne nepodstatné v porovnaní s mojimi babami. Som rád, že mám doma také úžasné ženské a pokojne by som bral aj tretie, štvrté dievčatko. Keď som bol malý, tak u nás doma bola prevaha chlapov, lebo som mal brata, takže s ním a otcom sme boli oproti mamičke vo väčšine. Preto si teraz užívam to, že som obklopený ženami. Je to proste niečo úžasné," dodal s úsmevom.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári