nom z predošlých vydaní. Na dnes sme si nechali Ivana Gazdíka, ktorý okrem spomínaného kanála zdolal aj úžinu medzi španielskym a africkým kontinentom - Gibraltár.

Ako Jozef a Zoltán Makai, ktorý zdolal La Manche ako vôbec prvý Slovák, aj ich kolega I. Gazdík patrí medzi otužilcov a je členom bratislavských ľadových medveďov. Otužuje sa už niekoľko sezón, tohtoročná bola jeho piatou. „Moje otužovanie začalo z čírej zvedavosti. Chcel som vedieť, čo studená voda so mnou urobí. Po vystúpení z nej som mal pozitívne pocity, keďže plávanie v takej vode vyplavuje endorfíny, vyvolávajúce pocit šťastia. Vedel som tiež, že robím niečo aj pre svoje zdravie," opisuje svoje začiatky skúsený otužilec.

Keď si I. Gazdík spomína, kedy a kde vznikla myšlienka o preplávaní anglick-francúzskeho kanálu, hovorí v tejto súvislosti viac-menej o náhode. „Ľadové medvede sú nielen otužilecký, ale aj diaľkový oddiel. Zoznámil som sa v ňom nielen so Zolom Makaiom, ale aj Lacom Pečenkom, ktorý sa už v tom čase pripravoval na pokus o preplávanie kanálu La Manche. Pridal som sa preto k nemu s myšlienkou, prečo by sme sa nechystali dvaja," spomína na začiatky prípravy. Nečudo, veď Gazdíkova minulosť je športová. Behával slovenskú ligu na lyžiach, plával v bazénoch a niekoľkokrát absolvoval olympijský triatlon či extrémnu disciplínu železných mužov. Pozostáva z maratónskeho behu, plávania v dĺžke 3,8 km a cyklistickej trate v dĺžke 180 km.

Okrem toho absolvoval tvrdú prípravu. "Musel som zdokonaliť štýl, keďže ten je najdôležitejší," vysvetľuje. "Môže sa plávať rôznymi štýlmi. Prsiami, delfínom, ale aj znakom. Najčastejšie sa tam však pláva kraulom, keďže ten je najrýchlejší a najekonomickejší. Zhruba 3-4 razy týždenne som plával 8 až 10 km. Robil som aj posilňovacie cvičenia. V jarnej príprave som zaraďoval aj práce v lese. Zobral som motorovú pílu, sekeru a prehadzoval drevo. Bola to tvrdá lesná drina, aby si svaly v najťažších chvíľach pamätali aj to."

V máji bol aj na sústredení na ostrove Hvar. "Skúšal som tam chladnú slanú vodu, podobnú tej v kanáli La Manche. Musel som si zvyknúť aj na špeciálnu stravu. Pil som preto energetické nápoje, energetické gély, čiernu kávu, jedol piškóty či banány. Potreboval som otestovať, čo s čím zapasuje. Tiež som chcel zistiť, čo svalom pomôže, aby tie vedeli zapracovať v rozhodujúcich chvíľach." Plavec sa však pripravoval aj v samotnom Anglicku. Dolaďoval tam formu. Tréning nespočíval len vo tvrdej fyzickej príprave. „Hľadal som podporu v modlitbe. Pomohlo mi, že som navštevoval kostolíky, sväté omše, ale aj meditoval."

Preplávanie kanála sa riadi prísnymi pravidlami Anglickej asociácie plavcov cez La Manche, teda Channel Swimming Association z roku 1927. Plavec pláva z jedného brehu na druhý a musí sa postaviť na suchú zem, za ktorou už nie je žiadna voda. Pri plávaní sa nesmie dotknúť nikoho a ničoho. Ak sa tak stane, ide o neúspešný pokus. Na to všetko dohliada rozhodca zo sprievodnej lode, ktorý robí zápisy o stave vody, ovzdušia, aj preplávanom čase. Aktuálne sa pláva z Anglicka do Francúzska, teda z mesta Dover do Cap Griz-Nez ležiacom na pobreží severného Francúzska.

Ani predispozície, ani dva roky tvrdej driny nemusia zaručiť plavcovi úspech. Všetko závisí od počasia. V anglickom Doveri a na mori je obzvlášť premenlivé. Môže sa stať, že večerná informácia o možnom pokuse sa zmení z pozitívnej na negatívnu a plavec musí čakať na ďalší vhodný termín. Podmienky na plávanie tak nie sú stále ideálne. To sa stalo aj I. Gazdíkovi. V anglickom Doveri bol dvakrát. "Prvý pokus som mal naplánovaný až na august. Mal som štvrtú pozíciu, ktorá je však zo všetkých najhoršia. Mohlo sa pokojne stať, že do vody ani nevstúpim, a to pre zlé počasie." Tak sa aj stalo. Po troch, čo I. Gazdík v Doveri absolvoval, sa do vody nedostal. Neumožnilo mu to práve počasie. Vrátil sa tam preto v septembri po druhý raz. Jeho kolegovia, spoluplavci, sa mu čudovali. "Voda v septembri je chladnejšia o 3 stupne ako v lete. Kým v júli, v auguste má okolo 18 stupňov, v septembri len okolo 15. Taká voda viac vyčerpáva, keďže telo musí viac vydať na výrobu tepla."

I. Gazdík začínal svoju cestu za úspechom v sobotu skoro ráno, o 3.30 hod. Počas dvoch hodín plával v úplnej tme, až neskôr sa z nej vykľul pekný slnečný deň. Na francúzske pobrežie doplával v podvečer. Keď ho dosiahol, tvrdí, že išlo o neopakovateľný pocit. „Zaplavilo ma to šťastím, keďže ma úspech stál kopu driny aj peňazí. Zároveň som bol vďačný tým, ktorí mi pomohli. Je to niečo, ako keď horolezec vylezie na Mount Everest." Dnes s odstupom času a s úsmevom na tvári hovorí, že išlo o dobrú pracovnú sobotu.

Plavbu môžu okrem premenlivého počasia, premenlivej teploty vody, tankerov, medúz, rias či iných morských živočíchov prekaziť aj žraloky. Tie tam však zatiaľ ešte nikoho nenapadli. Čo však zažil počas plavby I. Gazdík? "S medúzami som sa stretol. Narazil som do nich rukami i nohami. Boli to veľké disky, mohli mať aj tri kilá. Elektrický výboj som od nich nedostal. Vo vode som však nad ničím nerozmýšľal a nevnímal som ani lode. Nepochyboval som ani o svojom výkone. Bol som ako stroj, pripravený plávať aj 25 hodín." Podobne ako jeho predchodcovia, aj on mal najťažšie chvíle tesne pred pobrežím Francúzska. Sú tam najsilnejšie prúdy a treba čo najviac zapracovať. Jeho myšlienky sa vtedy sústredili len na jedno - makať, makať, makať...

Počas celého pokusu ide s plavcom na sprievodnej lodi jeho tím. O zverenca sa po celý čas stará. Kŕmi ho a informuje o stave počasia i zdolanej vzdialenosti. "Chlapcom na lodi som zakázal, aby mi tieto informácie dávali. Moje skúsenosti sú také, že sa netreba zaoberať žiadnymi negatívnymi vplyvmi. Skúšal som rôzne novoty, pil napríklad teplý energetický nápoj každých 20 minút."

Odkedy La Manche pokoril, zvykne sa naň I. Gazdík vracať. S istotou na tvári však hovorí, že ako sólo plavec sa do jeho vôd už neponorí. „Ťahá mi na päťdesiatku a moje telo sa už nevie tak skoro zregenerovať. Potrebujem na to aj dva dni. Je to aj drahé," uzatvára úspešný plavec spomienky na svoj výkon. Tento rok chce na kanáli podporiť svojho kolegu a kamaráta Laca Pečenku, ale aj druhú štafetu, poskladanú z bratislavských ľadových medveďov.

I. Gazdík však nie je výnimočný len preplávaním kanálu La Manche. Pokoril aj Gibraltár. „Ten je však iný. V najužších bodoch má 14,5 km oproti La Manche, ktorý má vzdušnou čiarou 33,5 km. Ide teda o kratšiu plavbu. Na rozdiel od dlhšieho fúkajú v tom kratšom silnejšie vetry," opisuje základné rozdiely medzi spomínanými dvoma kanálmi. Tak ako na La Manche, aj na Gibraltár sa vytrvalec pripravoval dôkladne. Musel najmä zdokonaľovať štýl. Tvrdí, že v tomto prípade bol jeho africko-španielsky pokus oveľa ťažší ako ten predošlý. „Neraz som mal pochybnosti, či vôbec dosiahnem breh. Bola to už beznádej, keďže vlny ma unášali doľava a dokonca aj späť." Po doplávaní na africký breh preto zažíval neopakovateľné pocity.

S odstupom času si však pamätá aj na niekoľko stresov. Najmä z časového tlaku. "Dlho sme čakali na pokus. Do vody nás pustili deň pred odchodom. Po doplávaní v meste Tarifa som si preto len chvíľu posedel na kameni a loď nás hneď brala do Španielska. Na druhý deň sme už odlietali domov, na Slovensko." Aj v tejto vode človek môže stretnúť čokoľvek - žraloky, kosatky, a samozrejme aj lode. V jednej časti musel I. Gazdík dokonca zastať. "V Gibráltári som neplával sám. Pri jednej z trajektových línií som musel počkať kolegu, keďže každý sám by to nezvládol."

Dnes na nepríjemné pocity, ktoré vo vode zažil, už nechce spomínať. Skôr si pamätá len to, čo bolo krásne. "Sprevádzalo ma 40 až 50 delfínov. Boli vedľa mňa a počul som ich 'štebot'." Rekord Gibraltáru je 2,5 hodiny. Úspešný Slovák ho dokázal zdolať za 6 hodín a 43 minút.

A aké plány má úspešný vytrvalec do budúcnosti? „Chystám sa do Zürichu na medzinárodný plavecký maratón. Ako jediný z bývalých krajín komunistického bloku. Budú tam Angličania, Íri, Rakúšania, ale aj ďalší. Mojím snom je aj splaviť Dunaj v nejakej jeho časti. Možno už o rok sa o to pokúsim," uzavrel rozprávanie Ivan Gazdík.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári