Titul najväčšej tajnostkárky v šoubiznise ju celkom pobavil

Spolu s kolegami z kapely Fragile zavítala nedávno do Košíc aj herečka a speváčka Helena Krajčiová. Hoci má s kapelou Fragile množstvo koncertov, hrá v troch seriáloch, niekoľkých divadelných predstaveniach a sama uznáva, že práce má momentálne vyše hlavy

, je za tento stav vďačná. V rozhovore prezradila i to, čo si myslí o tom, že ju médiá označujú za najväčšiu tajnostkárku v slovenskom šoubiznise.

Zoskupenie Fragile je a cappella, čo znamená, že na ich koncertoch nezaznie žiadny hudobný nástroj - iba hlas. Fungujú spolu už osem rokov a našli si kopu fanúšikov. Dôkazom boli i tri košické vypredané koncerty v GES klube. „Pravdupovediac, ja osobne považujem za taký malý zázrak, že máme toľko fanúšikov a že sa nám tak dobre darí," prezradila. „Myslím, že ani jeden z nás to nepredpokladal a o to viac nás tento úspech teší. To je hádam tá najpríjemnejšia vec pre každého umelca, keď vidí, že je o jeho prácu záujem. Hlavne keď si uvedomíte, koľko umelcov, divadelných súborov či kapiel má problémy s návštevnosťou."

Od detstva mala rada spev, preto považuje za úplne prirodzené, že hoci je vyštudovanou herečkou, spieva v kapele. „Vždy ma bavilo spievať a hlavne tak trochu inak. Jednoducho spievať tak, ako to nie je bežné. Mám veľmi rada tie momenty, keď nám to na koncertoch dobre ladí a keď skladby zaznejú tak, ako chceme. Vždy po podarenej pesničke máme všetci pocit, že sa niečo vydarilo, lebo treba si priznať, že nie sme dokonalí a chybička sa občas podarí. Stačí, aby každý z nás urobil čo i len jednu maličkú chybu a už je tých chýb v piesni osem. Isteže, pre bežného diváka je to možno často nepostrehnuteľné, ale my sa tomu venujeme a vieme, kedy sa nám čosi nepodarilo. Lebo nebezpečenstvo sa skrýva v každom jednom tóne."

Spievať a cappella je náročné, spevák sa nemá za čo schovať, nemôže čakať, že sa bude môcť spoľahnúť na hudobný nástroj... „Na druhej strane si však nemyslím, že spievať vo Fragile je oveľa náročnejšie ako spievať v hocakej inej kapele. Lebo ak by ste spievali falošne, tak diváci vám to neodpustia, nech ide o akýkoľvek žáner. Spievať a cappella nie je ľahké, no nie je to nič zložité. Jednoducho potrebujete zaspievať tie tóny, ktoré treba. Aj naša cesta ako kapely je podľa mňa jednoduchá. Trvá síce už osem rokov, no sme len partia ľudí, ktorá sa často stretáva, aby spolu pracovali. No a na našu veľkú radosť sa nám darí..."

H. Krajčiová sa nikdy nebránila spievaniu ani pri rôznych divadelných predstaveniach. Zrejme aj kvôli tomu, že ako dieťa uvažovala často nad tým, že z nej raz bude speváčka. „Keď som bola malé dievčatko, tak som každému vravela, že keď vyrastiem, budem speváčka. Neskôr, keď som bola trochu väčšia, ma to však nejako prestalo zaujímať a hlavne som si nevedela predstaviť, čo za speváčka by zo mňa mohla byť. Zdalo sa mi, že jedinou cestou by bolo stať sa takou speváčkou, aké hrávali v rádiách, a to sa mi vtedy vôbec nepáčilo. Keď sa bolo treba rozhodnúť pre strednú školu, tak mi aj ktosi navrhol operný spev. Vtedy som však ešte nevedela oceniť čaro opery, a tak som to rovno zavrhla. No a iný typ spevu sa vtedy u nás študovať nedal."

Keďže chodila do dramatického krúžku, bolo jej viac-menej jasné, akou cestou sa chce vydať. „Mne vyhovuje, keď sa veci hýbu dopredu jednoducho a ľahko. No a ja som mala pocit, že sa mi v tom dramatickom krúžku celkom darí a že mi to ide, takže by pre mňa nemalo byť zložité skúsiť ísť na strednú školu, na konzervatórium. Tak nejako prirodzene to vyplynulo zo situácie. Pritom som nikdy nebola ten typ dievčaťa, ktoré sníva o tom, že bude slávnou herečkou. Skôr by som povedala, že som nemala vôbec žiadnu predstavu o tom, čo všetko to obnáša. Len som si povedala, že teraz sa sústredím na to, že som na konzervatóriu a potom sa uvidí."

Po skončení konzervatória z nej už síce bola "hotová herečka" a mohla sa pokojne uplatniť v divadle, predsa len ju to však lákalo aj skúsiť šťastie na prijímačkách na VŠMU. „Nikto nepredpokladal, že to urobím, dokonca som o tom, že idem skúsiť prijímačky, nepovedala ani rodičom. Vyzeralo to, že fakt, že je zo mňa herečka, je už hotová vec a ďalej študovať netreba. Ja som však mala pocit, že hoci som chodila šesť rokov na konzervatórium, tak viem toho ešte strašne málo. Tak som si povedala, že to skúsim a vyšlo to. Som za to veľmi vďačná, lebo herectvo je to, čomu sa chcem venovať a ja som ten typ človeka, ktorý potrebuje mať pocit, že na to, čo robí, je aj dostatočne pripravený a vzdelaný."

Hneď po skončení VŠMU nastúpila do SND, po niekoľkých rokoch odtiaľ však odišla. „Práve vtedy, keď som odišla zo SND, som pár dní nato dostala ponuku hrať na Novej scéne v muzikáli Hello, Dolly! V istom zmysle bolo v mojej kariére toto predstavenie zlomové, no rozhodne si nemyslím, že ja osobne som vďaka tomu zažila herecký zlom. Odohrala som predtým množstvo vydarených predstavení v SND, ktoré boli tiež kvalitné, len neboli natoľko prepierané v médiách. Pri Hello, Dolly! som jednoducho bola presvedčená o tom, že toto je vec, ktorú dokážem zvládnuť. Iné to bolo najmä v tom, že záujem médií o tento muzikál bol veľký, ja som alternovala Helenu Vondráčkovú, bolo okolo toho viac kriku. Nemám pocit, že by som po tomto predstavení stratila anonymitu, aj keď je pravda, že mnohé veci sa možno práve vďaka môjmu účinkovaniu v tomto muzikáli pohli dopredu. Ale predsa len, divadlo vám neprinesie toľko popularity ako seriál. Lebo tam je to už z tohto pohľadu - ak sa bavíme o strate anonymity - úplne iné."

Momentálne účinkuje H. Krajčiová v Ordinácii v ružovej záhrade, Paneláku i Profesionáloch. „Neviem presne povedať, kedy prišiel ten moment, že som zistila, že už nie som neznámou tvárou, no istotne viem, že to prišlo oveľa rýchlejšie, ako som predpokladala. No a ďalšia vec je, že herec sa na čosi také nevie pripraviť. Darmo vidíte, že to funguje u kolegov, kým to sami nezažijete na vlastnej koži, neviete, čo môžete čakať. Najprv som si myslela, že bude stačiť, keď budem chodiť po svete nenamaľovaná. Vravela som si, že ľudia ma predsa poznajú z televíznej obrazovky, kde som vždy dosť výrazne nalíčená, takže keď budem v súkromí chodiť nenalíčená, tak ma nespoznajú. Veľmi rýchlo som prišla na to, že je to blbosť a vôbec to takto nefunguje. Hehe. Nepríde mi ani adekvátne, aby som sa teraz nejako maskovala a starala sa o to, aby ma ľudia nespoznali. Naopak – snažím sa o to, aby tento fakt neovplyvňoval príliš môj život. Sú isté momenty, keď to beriem do úvahy a práve preto sa napríklad nevyberiem na nejakú akciu, ale snažím sa, aby toho bolo čo najmenej a aby som sa nemusela priveľmi prispôsobovať tomu, že ma ľudia spoznávajú. Nie som ochotná nechať tieto okolnosti, aby riadili môj život. Navyše, stretnutia s ľuďmi, ktorí ma spoznajú, sú väčšinou príjemné."

Máloktorý herec sa sťažuje na to, že mu popularita vzala anonymitu v tom zmysle, že ho spoznávajú ľudia na ulici. Skôr im prekáža hlavne to, keď majú najmä bulvárni novinári pocit, že môžu súdiť každý ich krok a hodnotiť každé ich rozhodnutie na stránkach novín. „V rozhovoroch, ktoré poskytujem, preto nehovorím o svojom súkromí. To beriem vyslovene ako programovú vec, ktorú som sa rozhodla striktne dodržiavať. Ja totiž chápem, že ak by som čo i len trochu pootvorila dvere do môjho súkromia, tak novinári jednoducho cez tie dvere vojdú. Takže podľa mňa sa dá trochu eliminovať to, čo sa o vás píše. Na druhej strane sú situácie, keď vás niekto nafotí bez vášho vedomia, napíše čosi, hoc si to neprajete, okomentujú to... Snažím sa to vtedy brať s rezervou, lebo pre mňa sú na svete dôležitejšie veci, ako riešiť bulvár."

Vďaka tomu, že sa odmieta baviť o svojom súkromí a nie je ochotná vyjadrovať sa vždy a k hocijakej téme, vyslúžila si titul najväčšia tajnostkárka v slovenskom šoubiznise. „A viete, že som sa na tom celkom pobavila? Hehe. Len preto, že si strážim súkromie a neodpoviem vždy na každú otázku, je zo mňa tajnostkárka? Dokonca najväčšia? Stále sa mi stáva, že novinári odo mňa chcú odpovede na otázky, na ktoré sa nedá jednoznačne odpovedať. Chcú odo mňa počuť len čiernobiele odpovede. Čo máte radšej - spev alebo herectvo? Čo máte radšej - Panelák alebo Profesionálov? Ktorú postavu máte radšej - Scarlet alebo Luciu? No dá sa na to odpovedať? Nič predsa nie je len čierne alebo len biele. Všetky veci, ktoré robím, sa dopĺňajú."

Na nedostatok práce sa rozhodne sťažovať nemôže: tri seriály, Fragile, dabing, divadlo a na konte má aj pár filmov. „Je pravda, že teraz mám toho príšerne veľa a ak to chcem všetko postíhať, tak si musím vedieť čas dokonale zorganizovať. Ale podľa mňa, keď človek chce, tak si čas nájde. Ja si myslím, že ak niekto tvrdí, že niečo neurobil, lebo na to nemal čas, tak to nie je pravda, lebo ak niečo naozaj chcem robiť, tak si čas nájdem. Dokonca si myslím, že napriek tomu, že teraz toho mám fakt veľa, ak by sa našla ponuka na nejakú prácu, ktorá by ma nadchla, tak by som bola ochotná nabrať na seba toho ešte viac. Istotne sa to všetko bude meniť, lebo tak to proste funguje. Napríklad v Ordinácii v ružovej záhrade som prijala malú epizódnu postavu v čase, keď sme mali pol roka pauzu od nakrúcania Profesionálov. Lenže potom sa tá moja postava do Ordinácie vrátila, navyše sa rozrástla do väčšej... Rovnako je to i s Fragile. Mysleli sme si, že sa občas stretneme a zaspievame si a dnes máme 150 koncertov ročne! Proste to beriem tak, že nejaké projekty prídu, ale rovnako iné odídu. Všetko má svoj začiatok, vrchol a koniec a aj pri tých aktivitách, ktoré mám, viem, že pomaličky jedna po druhej odídu, no zase príde niečo iné."

Herecký kolotoč pozná od svojich pätnástich rokov, keď začala študovať na konzervatóriu. „Ten, kto vymyslel systém víkendov, to mal dobre premyslené. Hehe. Človek jednoducho potrebuje taký biorytmus, v ktorom si dopraje oddych. Keďže sa však herec nemôže spoliehať na to, že bude mať voľné víkendy, musí si vedieť zariadiť život inak. Ja som si povedala, že minimálne jeden deň v týždni musím mať taký, keď naozaj môžem oddychovať. Vtedy si doprajem v prvom rade dlhý spánok. No a potom keď vstanem s vedomím, že nič nemusím, tak mám polovicu oddychu vybavenú v hlave. Hehe. Potom si rada doprajem výlet do prírody. Minule, keď sme hrali s Fragile v Tatrách, tak som sa nevrátila hneď späť do Bratislavy, ale prespala som tam a ráno šla na túru k vodopádu Skok. Uznávam, že to bola iba taká srandovná minitúra, lebo to trvá len hodinku a pol, ale keďže pre mňa to znamenalo vypadnúť z pracovného kolotoča, oddýchla som si rovnako dobre, ako keby som bola týždeň na dovolenke."

Energiou ju dokáže nabiť aj pocit, že to, čo robí, má zmysel. „Som spokojná, keď ma moja práca napĺňa a keď za ňu dostávam patričnú odmenu. Iste aj v zmysle finančnom, ale aj keď príde odmena v podobe pocitu, že to stojí za to. Veľmi motivujúce je, keď viete, že vaša robota robí radosť iným ľuďom. V divadle to cítite na potlesku, v televízii vtedy, keď je seriál populárny a má sledovanosť. Je to podobný pocit, ako keby ste niečo vyrobili, dali to niekomu a vidíte, že ten druhý má z toho radosť. Len s tým rozdielom, že ja nevyrábam niečo, čo sa dá zobrať a zabaliť do darčekového papiera," dodala s úsmevom.