Pred dvoma rokmi cestoval Košičan do tejto exotickej destinácie s baletom Štátneho divadla Košice ako organizačný vedúci s predstaveniami Labutie jazero, Carmen a Tristan a Izolda. Rok nato ako producent poskladal operetný program a bral symfonický orchester z Maďarska, tanečníkov z baletu bratislavského národného divadla, slovenského sólistu a rakúsku sólistku. Do Mexika sa prvýkrát vybrali v termíne od 26. augusta do 13. septembra 2009 a druhý od 11. októbra do 3. novembra 2010.
Keď R. Pistrák práve nepracoval, s ostatnými účastníkmi zájazdu si prezerali prírodu, mestá či iné zaujímavosti Mexika. Každý, kto tam cestuje, by mal podľa jeho slov určite navštíviť Teotihuacan. Ide o najznámejšiu mexickú archeologickú lokalitu, ktorá sa nachádza 48 km od Mexico City. Toto mesto bolo kedysi hlavným mestom prvej veľkej civilizácie. Nachádza sa tu Cesta smrti, pyramída Slnka, pyramída Mesiaca, pyramída Zeme, zvyšky pôvodných palácov, Trieda mŕtvych a pôvodná pevnosť. Areál je veľký a ohradený tak, aby sa nikto nedostal do blízkosti pyramíd, kým nemá vstupenku. Práve preto sú pri bráne vojaci a dnu sa prechádza cez turnikety.
"Pyramídový komplex je taký obrovský, že medzi vstupnou a výstupnou bránou premávajú taxíky," spomína rastislav. "Je to iný svet, dýchajúci históriou. Ten, kto videl film Mela Gibsona s názvom Apocalypto, si hneď vybaví živý obraz vtedajšieho života. Fascinujúca je Cesta smrti, ktorá má niekoľko kilometrov a okolo nej sú postavené rôzne stavby až komplex stavieb. Človek sa postaví na začiatok a nedovidí na koniec. Keď som to uvidel, tak som si povedal, že ja by som už v polovičke skolaboval."
Zajatci, ktorí touto cestou kráčali kedysi, by sa určite psychicky zrútili, keby vedeli, čo ich čaká na jej konci. V spomínanom filme Apocalypto o ríši Mayov si to každý mohol naživo pozrieť. Skupinu mužov viedli ako obetu bohom celou cestou až na vrchol jednej z pyramíd. Tam každého vyložili na obetný stôl a natiahli mu ruky a nohy. Jeden z kňazov mu vrazil do brucha ostrý kôl a rukou sa jačiacemu obetovanému prehrabal cez vnútornosti až k srdcu, ktoré vytrhol. Následne "kolega" odrezal obeti hlavu, ktorú skotúľal z pyramídy dole, k nohám jasajúceho davu. Hneď na to zhodili dole aj telo. Bol to teda nielen obetný rituál, ale pre prizerajúci sa dav a vladára s rodinou aj forma zábavy. A potom, že dnešná doba je zlá...
"Schody pyramídy sú hrozne strmé, až kolmé a vysoká je asi 50 metrov. Ani vrch nie je nejaký priestranný. Keby sa na to u nás pozreli bezpečnostní pracovníci, nikdy by nikomu nedovolili vyliezť hore. Ja mám strach z výšok, ale keďže tam vyšlo 30 ďalších ľudí, ktorí so mnou prišli, tak aby som sa nezahanbil, vyšiel som tiež. Samozrejme som to vyliezol s malými pauzami, keďže moja telesná konštrukcia nepripúšťa vyššiu rýchlosť," smeje sa. "Cestu hore som absolvoval po štyroch a návrat dole na zadku, pomaly. Je to veľmi nebezpečné. Ak človek spadne, nič ho nezastaví, skotúľa sa dole..."
Jediné, čo sa Rastislavovi v areáli nepáčilo, boli až príliš otravní predavači, ktorí s ním boli schopní absolvovať celú cestu, len aby si niečo kúpil. Predávajú výrobky z čierneho kameňa, rôzne sošky i amulety, klobúky... "Prvý rok som si kúpil sombrero, pončo i nože, teda veci, ktoré sa na Slovensku nedajú bežne kúpiť. Je to pre nás exotické. Do areálu som vchádzal viac vyzlečený a von som šiel ako pravý Mexičan. Hoci je pravda, že toto je ich kroj, takto nechodia oblečení bežne. Skôr to nosia tzv. mariači, ktorých je možné vidieť v reštauráciách, ako zabávajú ľudí spevom a hrou na hudobných nástrojoch."
Výprava zo Slovenska navštívila aj mesto Oaxaca. "Leží vo Svätom údolí. Preslávené je nedeľnými trhami aj architektúrou. Najstaršie budovy sú zo 16. storočia, lebo pôvodné stavby boli zničené niekoľkými zemetraseniami. Je to jednoznačne najkrajšie mesto z celého Mexika. Funguje tam veľa drobných manufaktúr, kde sa tkajú koberce, čipky, vyrábajú sa pončá a dorába sa tu aj miestny alkoholický nápoj nazývaný Mezcal. Zvláštnosťou je chuť za údeným a červ vo vnútri. Jednu fľašu som si doniesol domov."
Po ceste videli tusriti aj mnohé iné zaujímavosti. "V jednom meste bol hotel, kde majiteľ ručne vyrobil všetok nábytok a zariadenie. Bolo to neuveriteľné. Každý kus bol jedinečný exemplár. V Oachace sú zase zvláštnosťou opekaní cvrčkovia. Nikde inde ich nekúpite, len tam. Chutia nezvyčajne. Čakal som niečo úplne iné. Majú kyslastú jemnú chuť, ktorá má svoj priebeh - spočiatku akoby narastala, chvíľu potrvá a zanikne. Super..."
Rastislav navštívil aj mesto Leon. "Je známe tým, že v jeho okolí sa spracováva koža a všetky výrobky sa sústreďujú v jednej štvrti. Dá sa tam kúpiť množstvo klasických mexických čižiem - tvarov a farieb od výmyslu sveta - z hada, krokodíla či raje. Majú aj klobúky, opasky z hada, kabelky, tašky... Tu som si kúpil topánky zo zvláštneho zvieraťa, ktorého meno mi nikto nevedel preložiť. Nádherný bol kraj v štátoch Jalisco a Michoacán, kde sa točila väčšina klasických kovbojok. Všade kaktusy, kde-tu nejaká dedinka s dominantným kostolom."
Samozrejme, okrem rôznych veľkých miest musí každý v Mexiku navštíviť aj to hlavné. "Mexico City je najväčšie mesto sveta s množstvom kontrastov. Zažili sme tam problém so smogom i zápchami. Videli sme kvalitné reštaurácie hneď vedľa poriadnych pajzlov s prostitútkami a narkomanmi. Veľké moderné budovy a medzi nimi rozpadajúce sa chatrče. Každý si žije svojím životom vo svojej komunite. Všade je veľa vojakov, ktorí dbajú na poriadok a bezpečnosť. Mexickí policajti sa podobajú so svojimi uniformami na amerických."
Rozdiely a kontrasty však vidieť aj na vidieku. "Keďže ide o Spojené štáty Mexické, je to zmes národností, kultúr, histórie a životnej úrovne. Vidieť ajprechod medzi jednotlivými štátmi. Každý je niečím špecifický. Jedlom, výrobkami, podnebím či mentalitou. V klasických dedinách žijú chudobnejší obyvatelia. Stredná vrstva je sústredená v mestách a najbohatší majú svoje haciendy a oplotené sídla, prípadne celé štvrte."
Po ceste sa cudzinci stretávali nielen s krásnymi miestami, pamiatkami, ale aj s mnohými negatívami. Rastislav si spomenul na zaujímavosť, ktorá by poriadne "vytočila" hlavne našu Slobodu zvierat. "Boli vtedy veľké dažde a povodne. V jednej doline sme videli z autobusu pásť sa stádo kráv. Vedľa bolo jazero, ktoré sa počas záplav vlialo do doliny. Vyzeralo to, akoby sa voda vliala do misky. Majiteľ tam nechal kravy celý týždeň, čo sme zistili, keď sme sa vracali späť. Kravám trčali z vody iba hlavy. Živili sa trávou, ktorá pokosená plávala okolo nich."
V Michoacáne navštívili krásny park. "Volá sa Parque Nacional de Uruapan. Od dávnych čias bolo mesto Uruapan považované za jedno z najkrajších v štáte Michoacán. Každý chodník v parku sa vinie pozdĺž rieky Cupatitzio. Fontány a mostíky sú pomenované. Napr. Julhiata (slnko), Teshkukua (dúha), Nana Kutz (mesiac) a Janikua Tzitziki (dážď kvetov). Spoza každej zákruty je pohľad na sviežu, čistú vodu rieky Cupatitzio a stovky druhov stromov, kvetín a papradí.
Keďže počas ciest Košičan prešiel Mexiko z jedného konca na druhý, videl rozmanitú prírodu. "Šli sme napríklad cez hory, kde neboli stromy, iba paličky kaktusov. Inde sú agávové stromy, z ktorých sa vyrába tequila. Navyše je tam veľa kopcov a väčšina krajiny je nad 3-tisíc metrov nad morom, často je problém s dýchaním. To nie je pre nás, ktorí sme zvyknutí na naše podnebie. Jedno z predstavení sme hrali v meste, ktoré ležalo v nadmorskej výške vyše 4-tisíc metrov nad morom. Naši tanečníci mali problémy s dychom a koncentráciou."
Okrem toho, že si Rastislav pozrel mestá a prírodu, mal možnosť spoznať aj miestnych ľudí. "Mexičania sú malí a počerní. Medzi nimi nie sú viditeľné veľké rozdiely. Keď sme tam boli prvýkrát, zdali sami všetci rovnakí. Boli k nám milí, slušní a vždy, keď sme niečo potrebovali, pomohli nám. Okrem toho som sa dozvedel, že sú veľmi hrdí. Nikdy by si nenechali niečo rozkázať od belocha. Treba sa s nimi najprv spriateliť. Čo sa týka návštevnosti našich predstavení v každom obrovskom, 3- či 5-miliónovom meste sa vždy našla tisícka, ktorá si nás mohla dovoliť prísť pozrieť. U nich je lístok do divadla ozaj luxus, keďže stojí v prepočte asi 20 eur."
Čo sa týka žien, dajú sa rozlíšiť dva druhy. "Typické Indiánky, ako ich poznáme z filmov, alebo Mexičanky, ktoré sú malé, pri tele a tmavé. Všetky ich ženy sú počerné, čo bol neskutočný kontrast s tým, keď sme niekde so súborom prišli, keďže naše baletky sú blondíny, dokonca aj baleťáci sú svetlí. Oni tam boli za hviezdy. Miestni si ich fotili, natáčali, čakali ich po predstavení, aby sa s nimi mohli odfotiť, poprosiť autogramy či dotknúť sa ich."
Domov si teda Rastislav doniesol mnoho suvenírov a zážitkov. "Mexiko ostalo v mojej duši navždy zapísané ako nádherná krajina, kde sa budem rád vracať. V októbri tam opäť odcestujem na baletný festival, na čo sa už teraz teším. Odporúčam každému, kto má cestovateľského ducha, navštíviť tieto končiny sveta a priniesť si doživotné spomienky."
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
