ť ich z pomyselnej hranice späť do života pomáha zdravotnícky tím I. kliniky anestéziológie a intenzívnej medicíny košickej Univerzitnej nemocnice L. Pasteura.

Na pracovisku ležia pacienti v ťažkom zdravotnom stave. Jednotlivé lôžka sú nepretržite monitorované, ľudia sú napojení na rôzne prístroje, na ktorých zdravotníci sledujú akúkoľvek zmenu parametrov. Udržuje sa tu nepretržitá 24-hodinová služba, teda o klinike možno zjednodušene povedať, že sa tu svetlo nikdy nevypína.

"Na našej klinike prijímame pacientov s narušenými základnými životnými funkciami," približuje spektrum prípadov prednosta kliniky docent Jozef Firment. "Nie sú to len pooperačné stavy, ktoré k nám privezú na zotavenie ako odvyknutie od umelého dýchania, stabilizovanie krvného obehu. Ďalších pacientov privezie rýchla lekárska pomoc. Zvyčajne ide o úrazy, srdcové zlyhania, krvácanie do mozgu alebo otravy."

Lekári tohto oddelenia spolupracujú s množstvom špecialistov ako sú úrazoví chirurgovia, hematológovia, pľúcni lekári, neurológovia, internisti či kardiológovia. "Na pacienta sa musíme pozerať ako na celok spolu s vybranými odborníkmi. Žiaľ, pravda je taká, že naši klienti sú jednou nohou na druhom svete, keď k nám prichádzajú. Preto je u nich riziko úmrtia vysoké..."

Využitie technológií

Na klinike sa ročne lieči 400 až 500 pacientov. Nepretržite sa o nich na zmeny stará 40 lekárov a 60 sestier. Ležia tu ľudia, ktorých už v kóme dovezú, ale i takí, u ktorých odborníci navodzujú spánok umelo. Je to tak preto, aby organizmus človeka po úraze alebo po infarkte nebol zaťažovaný. "Rokmi praxe sme sa naučili využívať moderné technológie na to, aby sme všetko nastavili tak, že to pacientovi pomôže. Liekmi vieme ovplyvniť jeho pocity a nepríjemné stavy."

Prednosta J. Firment má za sebou vyše 30-ročnú prax v odbore anestéziológie. Za ten čas prešli "jeho rukami" tisíce pacientov. O kóme docent hovorí ako o veľmi širokom pojme. "Nedá sa jednoznačne povedať, že sú len dve hranice - kóma alebo nie kóma. Kóma má totiž rôzne štádiá, rôzne hĺbky bezvedomia. My vieme rozlíšiť, v akom stave je funkcia nervového systému našich pacientov, a keď si to dáme do súvisu s príčinou, ktorá bezvedomie vyvolala, vieme k tomu zajať stanovisko. Napríklad nejakého pacienta ešte viac uspíme, aby kómu prežil a nedošlo k ďalšiemu poškodeniu. Pri iných sa zase pokúšame o ich čo najskoršie prebratie, aby sa rýchlo zotavili."

Ak je človek v kóme, neznamená to automaticky, že nevníma okolitý svet. Vždy je to otázka toho, v akom hlbokom bezvedomí je. Niekedy pacient nereaguje ani na veľmi silné podnety. Ďalší je zase v povrchnom bezvedomí, akoby len spal a pri signáloch zvonku otvára oči, prejavuje náznaky spolupráce. Priemerný čas hospitalizácie na pracovisku je 5,5 dňa. "Máme však aj pacientov, ktorí sú u nás niekoľko týždňov a výnimočne niekoľko mesiacov až rok. Ročne máme asi dvoch-troch takých, čo u nás strávia väčšinu z roka."

Hovoril po nemecky

Vzhľadom na ťažké stavy pacientov sa kolektív kliniky vždy poteší, ak sa mu podarí priviesť človeka späť do života. Prednosta si spomína na viacero príbehov, ktoré sú pre neho ďalšou motiváciou v jeho povolaní. Takým je i prípad muža v stredných rokoch, ktorý havaroval na osobnom aute. Do univerzitnej nemocnice ho priviezli v hlbokom bezvedomí, s poranením hlavy, mal zlomeninu hornej končatiny a poranenie hrudníka. Došlo aj k poškodeniu pľúc, čo výrazne komplikovalo fungovanie mozgu. "Tento pacient bol niekoľko týždňov v bezvedomí sledovaný monitormi. Určitý čas bol v umelom spánku, lebo sme chceli, aby sa zotavoval postupne. Keď sme mu prestali podávať lieky na utlmovanie a uspávanie, začali sme zisťovať, do akej miery je mozog funkčný. Jeden deň sme mali podozrenie, že u neho došlo k smrti mozgu."

Obavy odborníkov sa napokon nepotvrdili. Zranený muž začal reagovať. "Hovorí sa, že oči sú oknom do duše a my vďaka príznakom vieme rýchlo zhodnotiť, či mozog reaguje. Napríklad ak zreničky reagujú na svetlo alebo pacient dokáže otáčať očnými guľami. A tento muž takto reagoval. Keď sme ho odstavili od prístrojov a z hrdla vybrali kanylu, pomocou ktorej dýchal, začal rozprávať po nemecky. Neskôr sme zistili, že pacient mal k nemčine veľmi blízko - učil sa ju v detstve - takže po prebratí z kómy automaticky rozprával týmto jazykom. Tešili sme sa, že po ťažkom úraze mozgu ostal v relatívne dobrom stave."

Nasledovala záchrancov

Na klinickom pracovisku sa nestarajú len o starších pacientov. Pomoc lekárov často potrebujú aj mladšie ročníky. Jedným z nich bola mladá dievčina s opuchom dýchacích ciest, ktorú na kliniku priviezli v umelom spánku. "Keďže pacientka mala okamžite po opuchu zabezpečené dýchanie, nedošlo k strate vedomia. Postupne sme ju preliečili protialergickými a protiopuchovými liekmi. Asi po dvoch-troch dňoch došlo k obnove vedomia. Odpojili sme ju od dýchacích prístrojov a spočiatku sme váhali, či nebude potrebné vykonať tracheotómiu (zavedenie kanyly do priedušnice cez kožu). No sama začala reagovať, takže to nebolo potrebné."

Dievčina sa prednostovi telefonicky ohlásila práve tento rok, aby mu zvestovala, že vlani ukončila lekársku fakultu. "Keď bola u nás hospitalizovaná, chodila na strednú školu. Potom sme o nej dlho nič nepočuli a teraz zavolala, aby mi oznámila, že aj ona je lekárka. Urobila tak, lebo si po pobyte na našej klinike zafixovala myšlienku pomáhať ľuďom."

Práve ľudia, čo sa vrátia z dlhého spánku späť, sú pre personál kliniky veľkou motiváciou. "Vidíme, aká úžasná je sila súčasnej medicíny. Mnoho z našich pacientov by v minulosti skonalo. Dokážeme pomôcť dýchať pacientom, ktorí nedýchajú. Vieme nahradiť činnosť srdca, u ktorého sa vyskytujú ťažké poruchy jeho činnosti. Alebo dokážeme opätovne rozbehnúť krvný obeh. V podstate dokážeme vrátiť človeka späť do života."

Darcovia

Ani snaha lekárskeho tímu niekedy nedokáže zabrániť najhoršiemu a môže dôjsť k mozgovej smrti. Pacient síce môže byť napojený na prístroje, ktoré zabezpečujú funkciu životne dôležitých orgánov, ale mozog už svoju funkciu neplní - neprekrvuje sa. Taký pacient je v hlbokej kóme, neprejavuje žiadne reflexy, je bez spontánneho dýchania. Na potvrdenie mozgovej smrti slúžia lekárom rôzne diagnostické a zobrazovacie metódy. Či mozog "žije", si overujú napríklad jeho angiografickým vyšetrením. Do tepny sa vstrekne kontrastná látka a pod röntgenom sa sleduje, či sa látka dostane krvným obehom do mozgu. "Ak sa tak nestane, je to rukolapný dôkaz, že mozog nemá krvný obeh a nefunguje. Potom zasadne lekárska komisia, kde sa zhodnotia všetky okolnosti a protokolárne sa stanoví smrť mozgu."

Príbuzní sa však s takýmto rozhodnutím odborníkov často nevedia zmieriť. A pre lekárov môže byť problém vysvetliť im, že ich blízka osoba už nie je na tomto svete. V tomto vysvetľovaní im pomáhajú výsledky špeciálnych vyšetrení, ako je spomínané angiografické vyšetrenie mozgu. Smrť týchto pacientov však často znamená nádej pre iných, lebo ich orgány môžu poslúžiť na transplantáciu. Podľa MUDr. Firmenta na Slovensku nie je nutné žiadať o darovanie orgánov príbuzných. "Vzhľadom na to, že je to veľmi citlivá a emocionálne silná záležitosť, považujeme za vhodné informovať o tom príbuzných. Snažíme sa im všetko vysvetliť a rodinní príslušníci v drvivej väčšine pochopia, že nie je možné ich blízkemu pomôcť a že dajú nádej iným ľuďom."

Odobrať orgány človeku nie je možné, ak si to počas života neželá. Vtedy sa musí nahlásiť do centrálneho registra nedarcov. Odborníci sa musia v tejto inštitúcii informovať, a ak je v nej pacient vedený, musia postupovať podľa jeho želania.

Nepamätajú si

Populárna literatúra sa často zaoberá videniami ľudí v kóme. Prednostovi sa za svoju dlhoročnú prax žiaden z pacientov nezdôveril, že by počas svojho dlhého spánku zažili niečo nezvyčajné. Alebo že by krátko pred precitnutím videl akési "svetlo na konci tunela"...

"Sám som sa snažil naviesť situáciu, či mi k tomu pacienti niečo nepovedia, a potom som sa dokonca na túto problematiku cielene opýtal, ale nevedeli mi k tomu nič povedať. Zvyčajne si nič nepamätajú." Ľudia si po prebratí z kómy zvyčajne nespomínajú ani na chvíle po prebudení. "Okrem vplyvu liekov je to i dôsledok obranného mechanizmu organizmu. Nepamätá si, lebo na zlé si pamätať nechce."

Pekným zvykom, ktorý svedčí o dobrom vzťahu medzi lekármi a liečenými na tomto pracovisku, sú vianočné pozdravy. Pacienti ich spolu s rodinami posielajú pod vianočný stromček kliniky. Pod stromčekom sa tak počas sviatkov nahromadí množstvo pohľadníc. Okrem toho si pracovníci spolu s vyliečenými robia občasné stretnutia, kde si vzájomne vymieňajú zážitky z posledných rokov.

O pracovisku

Korene I. kliniky anestéziológie a intenzívnej medicíny siahajú do anestéziologicko-resuscitačného oddelenia v bývalej fakultnej nemocnici na Rastislavovej ulici. Posteľová časť toho pracoviska začala svoju prevádzku 1. júla 1966 ako prvého pracoviska tohto druhu v bývalom Československu! Odtiaľ sa časť personálu presťahovala do novootvorených priestorov na Triede SNP. Tu sa história klinického pracoviska začala písať v roku 1996, keď získalo štatút kliniky.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári