Pochopil, že umenie je síce krásna a duchovná záležitosť, no bez "prízemného" biznisu by si ním prázdny žalúdok nezaplnil. A tak sa dal na cestu prešpekulovaného PR a tvrdého obchodu. Ukážku jeho tvorby nájdete v týchto dňoch v Dome umenia.

Medzi jeho najvýznamnejšie ocenenia patria napríklad Európska medaila Franza Kafku za umenie, Purpurová medaila za originalitu tvorby, Svetová cena Salvadora Dalího za umenie, Zlaté plátno či talianske ocenenie Perla Dell Adriatico. Povedať, ktoré si najviac váži, však nedokáže. "Naj pre mňa je to, keď ľudia prídu na výstavu a povedia, že ich moje obrazy zaujali. Nehrám sa na ruského generála s medailami. Ocenenia sú pekné, ale človeka oveľa viac povznesie to, keď návštevník príde na výstavu a niečo ho osloví. Sú aj ľudia, čo prídu, za 20 sekúnd odídu a nič to v nich nezanechá. Ale oni nie sú citliví a majú problémy sami so sebou. Nevnímajú tento svet, len predýchajú a potom zomrú. Takí ma nezaujímajú."

Koho z umelcov si váži a čiu tvorbu považuje za hodnú obdivu, to prezradiť odmieta. "Nebudem konkretizovať. Rád sa však pozerám na pekné a dobré umenie, ale vypichnúť niekoho... To asi nie. Mám priateľov z výtvarnej obce, aj tu na Slovensku, ani zďaleka nemajú za sebou taký marketing a také veci ako ja, ale vedia, a to je veľmi dôležitá vec. A poznajú aj svoje limity, čo je nevyhnutné. Aby to nebolo o tom, že si človek myslí, že je viac, ako naozaj je, čo je tu na Slovensku bežné."

Umeniu chce vrátiť dôstojnosť

Naopak, gro jeho pozornosti putuje smerom k tomu, aby, ako vraví, prinavrátil umeniu jeho dôstojnosť. Lebo dobré a kvalitné umenie podľa neho vždy patrilo do kvalitných priestorov a kvalitným ľuďom. "Bohatí kúpia, chudobní pozerajú, to je jedno. Stále je to však o tom, že sa má umenie prihovárať. A chudobnejší môže mať sen, že by to raz chcel vlastniť, prípadne túži mladý výtvarník dosiahnuť to, čo som dosiahol ja. Je to však tvrdá práca," vraví so zápalom. „Už to robím jedenásty rok. Moje výstavy nie sú len o obrazoch a toto ľudia nevedia pochopiť. Nie je to však ani len o reklame. Je to o stretnutiach a o dôstojnosti umenia. Takto to robím ja. Dôležité je mať aj medzinárodnú značku, branding. Ak toto nefunguje... Keď totiž idete na festival, na ktorom je 40 výtvarníkov z 25 krajín sveta a porotcovia pri pohľade na obraz jednoznačne povedia - toto je Šulek, tak je to v poriadku." Ostatní sa totiž podľa jeho slov len kopírujú a sú od seba nerozoznateľní.

O svojich obrazoch rodák z Lučenca hovorieva, že sú čisté a nevykalkulované. Vychádzajú vraj na sto percent z podvedomia. Ako však ide dokopy nevykalkulovaná tvorba a tvrdý biznis? Nie je v pozícii Jekylla a Hyda? "Dnes je dôležitá aj reklama umenia, bez toho to nejde. Keď chce človek niečo robiť na úrovni, tak to jednoducho musí byť vyvážené päťdesiat na päťdesiat. Keď tvorím, položím sa do toho úplne a potom prichádza manažovanie, stretávanie a nadväzovanie kontaktov," vysvetľuje výtvarník, ktorý podľa vlastných slov rozumel nevyhnutnosti prepojenia umenia a biznisu od nepamäti. "Vždy som to chápal. Od začiatku. Iný pohľad na vec som dostal už od mlada, keď som počas vysokoškolských štúdií prevádzkoval jeden vysokoškolský klub. Tam som si zarobil peniaze. Nemal som žiadny príjem od rodičov, ani od nikoho iného. Začal som chodiť do zahraničia, videl som, ako to tam funguje. Je to tvrdé. Buď som sa prispôsobil, alebo by som odpadol. Tak som sa prispôsobil," smeje sa.

Nedáva si dvakrát servítku pred ústa a otvorene povie, čo má na srdci. Aj preto zrejme na Slovensku nie je najobľúbenejší. Nepriateľov si narobil napríklad negatívnymi vyjadreniami na úroveň Ceny Oskara Čepana. Zaujímalo nás preto, či je táto jeho samovražedná otvorenosť tiež súčasťou PR, alebo to skrátka patrí k jeho povahe. "Ale nie, PR to nie je. Toto sú normálne veci podložené faktmi. Keď jednoducho máte na jednej strane na konte ocenenia, ktoré rešpektujú v celom zahraničí a na druhej strane ocenenie, ktoré rešpektuje len úzka skupinka ľudí, tak sa rozhodnete. Buď budete tu na Slovensku liezť do zadku niekomu úzko vyvolenému, ktorý s vami aj tak bude zametať, alebo sa vrhnete na krutý a tvrdý biznis s umením, zachováte si svoju tvár a získate slobodu. Ako sa vám bude dariť a koľko peňazí si zarobíte, to bude len a len na vás. Nik vás nebuzeruje, nekočíruje, jednoducho idete a ukážete, či ste dobrý."

Počúva rap i Vivaldiho

Aj keď sám uznáva, že si doma veľa priazne neužije, zatiaľ čo za hranicami žne jeden úspech za druhým a predáva svoje obrazy za horibilné sumy, predsa len aktuálne vystavuje v Dome umenia. Prečo to robí? "Ja to takto nevnímam. Nekalkulujem. Prídem, získam nové kontakty... A peniaze? Asi sa už až tak na ne nepozerám," objasňuje umelec, ktorý sám seba paradoxne, vzhľadom na sféry tvrdého biznisu, ktorý mu nie je cudzí, označuje za citlivého. "Určite som citlivý. Ak totiž aj do biznisu nevnesiete troška citu, tak to nefunguje. A poviem vám, dá sa robiť aj slušný biznis. Nielen ten prezentovaný, ktorý charakterizujú samé okrádačky. Mám to šťastie, že som natrafil na slušných ľudí, s ktorými spolupracujem a držím sa ich."

Na tvrdý obchod totiž treba mať žalúdok. Aj v prípade umenia. A citlivá umelecká duša s tým môže mať logicky problém. "Umenie sa dnes stalo normálnym biznisom. Takže aj nekalé praktiky sú normálne... Nechcem sa k tomu vyjadrovať. Je to normálny biznis so všetkým, čo k tomu patrí. Ľudia kupujú umenie nielen kvôli tomu, že sa im páči, lebo to si môžu kúpiť aj niečo v Diele za 20 eur, ale jednoducho aj kvôli tomu, že je to dobrá investícia do budúcnosti. Na Slovensku je však sotva 3 000 výtvarníkov, no možno okrem mňa predávajú sotva nejakí traja. Aj tí majú nad osemdesiat rokov."

Aktuálna výstava sa nachádza v priestoroch zasväteným vážnej hudbe. Vzťah k nej nie je cudzí ani Jarovi Šulekovi. "Ticho neznášam. Keď budem ležať v truhle, vtedy sa budem s tichom kamarátiť. Teraz si radšej vždy pustím nejakú dobrú hudbu. Buď je to nejaká opera alebo symfónia... Podľa toho, ako sa práve cítim. Keď si zoberiem kabriolet a idem niekam s kočkou, tak si pustím rap. Keď tvorím, tak Vivaldiho."

Pri osobnom stretnutí s ním môžete miestami nadobudnúť pocit, že je mierne namyslený. V takom veku a s takými úspechmi by na to v postate aj mal právo. On to však rázne zamieta. "Povedal by som, že som skôr hrdý. Človek môže byť hrdý a stále ostať skromný. Idem touto cestou. Snažím sa byť skromný a vychádzať s ľuďmi. Od otca a starkého som sa naučil diplomacii. Pohádať sa a byť nahnevaný je veľmi ľahká vec, ale udržať obchodný či umelecký vzťah je veľmi náročné a treba sa tomu učiť. Je to celoživotná sebavýchova, ktorá potom postupne prináša úspech," tvrdí mladík, ktorý tvrdí, že má obrovské šťastie v tom, že môže tvoriť vtedy, kedy chce a nie, keď má čas. "Toto je zásadný atribút skutočného umelca. Že tvorí, keď má chuť, nie, keď má čas. A keď má chuť, cestuje. Samozrejme, musí si najprv zarobiť, lebo za obraz nikoho do lietadla nepustia. Cestovanie je pre mňa dôležité, lebo stereotyp ubíja. Život je zmena, aj človek sa neustále mení. Už nie sme deti. Nemám rád zatrpknutých ľudí, ktorí len na všetko nadávajú."

Láka ho čínsky trh

Jeho diela by sme našli v domácnostiach mnohých významných ľudí. "Moje obrazy majú hokejisti, futbalisti, vysokopostavení politici, biznismeni... Vždy ma poteší, keď si môj obraz kúpi človek na úrovni." O sumách, za ktoré si môžeme jeho obrazy zadovážiť, sa baví nerád. "Lebo peniaze človek v skutočnosti vidieť nemôže. Keď však vidí za sebou výsledok a tvrdú robotu, tak ho tie peniaze dobehnú." Na internete je zmienka, že sa jeho najdrahší obraz predal za vtedajších 750-tisíc korún. "Moje veľké obrazy sú v súčasnosti určite drahšie. Ceny išli hore. Visia v určitých firmách, nebudem sa vyjadrovať v ktorých. Ja sa však nechválim. Na festivaloch sa bežne stretávam s umelcami nad päťdesiat, ktorí nepredajú obraz pod dva milióny korún, teda nejakých 70-tisíc eur. A sú skromní a vnímajú ma ako rovnocenného. Majú aj viac ocenení ako ja, ja som však ešte mladý."

Momentálnou túžbou Jara Šuleka je preniknúť na čínsky trh s umením. "Už som si obišiel Dubaj a arabské krajiny, viem ako to tam funguje. Pre výtvarníka to nie je vôbec také jednoduché, ako si mnohí myslia. Tam sú potrebné špecifické kontakty. Takže teraz mám vo výhľade Šanghaj, Peking, Honkong... A potom neskôr príde na rad India."

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári