Kto sa tejto vášni venuje na profesionálnej úrovni, ten sa neuspokojí s tým, že o nej všetko vie, ale chce aj vidieť, ako rastie. Nedávno bola v Botanickej záhrade UPJŠ výstava pichľavej krásy, na ktorej nikdy nechýba ani duša košických kaktusárov Olda Novák. Okrem dovolenkových putovaní a spoznávaní prostredia, kde sa týmto rastlinám darí, sa mu pošťastilo byť členom expedície, ktorá sa vydala na prieskum po Keni, kde kaktus ako ho poznáme my, nerastie. Je to totiž krajina sukulentov. Iné "ježkovce" majú domovskú zem v Južnej a Severnej Amerike.

V podstate všetko pichľavé sú sukulenty. Delia sa na listové, ktorým hovoríme sukulenty. Potom sú koreňové, ktoré v dolnej časti vytvárajú kaudex hruškovitého tvaru a nad ním rastie stromček. Ostatné sukulenty sú stonkové, ktoré listy premenili na ostne, a to sú vlastne klasické kaktusy.

"Do Kene sme prišli v období tzv. malých dažďov, ktoré sú koncom septembra a v októbri," spomína O. Novák na pobyt pri rovníku. "V tamojších podmienkach je vtedy jar. Veľké dažde sú príznačné pre apríl až máj a medzitým je v tejto rovníkovej oblasti leto. Nadránom vždy presne medzi štvrtou a šiestou hodinou popršalo, osviežil sa vzduch a celá príroda ožila. Keď sme si s dvoma rakúskymi kolegami plánovali oblasť prieskumu, nechceli sme sa zamerať na púštnu vegetáciu ako v Amerike, ale tropickú na území pralesov v okolí druhého najväčšieho mesta Mombasy. Smerom na sever k Rudolfovmu jazeru už začínajú polopúšte a púšte, ale to nebol cieľ našej cesty."

Z Viedne prileteli do Mombasy a odtiaľ vyrážali za poznaním. V tropickom pralese sa snažili nájsť pravé sukulenty ako euforbie, prýštce či adénie, čiže púštne ruže. Ako stromy tam rastú napríklad krásne baobaby. "Prvé prekvapenie nás čakalo v zrúcaninách mesta Gedi z 13. storočia. V lese na zemi sme našli semená adénie v takých akoby fazuľových strukoch. Čudovali sme sa, kde sa tam vzali, keď sme nevideli žiadne rastliny, z ktorých by popadali. Až potom sme zbadali, že tam predsa sú, ale boli vytiahnuté v dvoj- až trojmetrovej výške. Také sme nepoznali."

Je tam tiež veľa druhov euforbií. Tam rastú ako nepríjemná burina a tvoria tŕnisté krovisko, ktorým sa veľmi ťažko prediera. "U nás túto rastlinu s drobnými červenými kvietkami bežne kúpite v obchodoch. Boli to obľúbené kvety našich babičiek. Tam sme však objavili aj veľkokveté a veľkolisté. V ďalšej oblasti sme hľadali Jatrophu podagricu, ktorá má oranžovo-červené kvety a dole vytvára kaudex. V hornej časti sa po odkvitnutí kvetu vytvorí tobolka, ktorá po dozretí pukne a semená sa rozletia na všetky strany. Preto ju treba odtrhnúť včas a nechať dozrieť za oknom. Obalí sa vatou a vloží do papierového vrecúška. Keď praskne, zostane pohromade. Nazbierali sme ich hodne."

Za krádež rastlín aj väzenie

Jedna vec je ísť na expedíciu a druhá môcť si niečo doniesť domov. Pri uplatňovaní systému CITES sú všetky sukulentné rastliny chránené a nesmú sa vyvážať. Na to je potrebné špeciálne povolenie. Jeho vybavovanie je veľmi zložitý proces, ktorý sa začína minimálne pol roka pred expedíciou. Zapojené sú v tom úrady na ochranu prírody, veľvyslanectvo, odobriť to musí Československá spoločnosť pestovateľov kaktusov a sukulentov. Súhlas platí na určitý počet rastlín a určité územie, odkiaľ sa môžu zobrať. Citesáci potom sledujú, ako sa s nimi naložilo. Musia byť zaevidované nielen všetky rastliny, ale aj výsevy. Keď rastlina zhynie, musí sa to zdôvodniť a vyradiť z evidencie. Nedávno boli na takej kontrole aj v BZ UPJŠ. Zaujímali sa o citrusy. Prišli s tým, že majú mať 23 kusov z jedného druhu a všetky si aj porátali.

"Povolenie sme mali na časť rastlín," vraví O. Novák. "Viac sme sa preto sústredili na semená. Tých sme nazbierali tisícky z každého druhu. V našej zbierke máme aj také, ktoré sú zaradené do 1. kategórie, ale väčšinu z nich sme získali ešte pred uzavretím medzinárodnej dohody CITES. Sú zaevidované, ale ich vek nie je možné určiť, iba odhadnúť, takže sa na nich prísne kritériá až tak nevzťahujú. Určite medzi najprísnejšie sledované patria lophophory - tzv. drogové kaktusy. Pravdupovediac, niektoré sú tam zaradené nezmyselne, pretože sa ešte nedávno kupovali ako obyčajné kvety."

S povolením je vymedzené teritórium. Kto by nazbieral niečo tajne a podarilo sa to vyviezť, pri vstupe do našej krajiny mu to môžu colníci pokojne zabaviť. V prípade, že by niekto niečo nakradol a odhalili by ho v danej krajine, sú za to prísne pokuty až väzenie. Keď sa na to príde až tu, rastliny sú odobraté a pridelené vybraným botanickým záhradám do ďalšej opatery. Platia predpisy o tom, čo môžu zaradiť do zbierky a čo musia zničiť. Sú to totiž diverzné rastliny, ktoré by sa do našej prírody nemali pustiť. Je už dosť problémov s niektorými burinami, bylinami či korytnačkami, ktoré do tohto prostredia jednoducho nepatria.

Vyhľadávanie lokalít, o ktoré majú expedície záujem, už dávno nie je klasické túlanie po rozsiahlom území a buď na niečo narazia alebo nie. Technika pokročila. Kto cestuje do cudzej krajiny, do cieľa ho navedie GPS. Rovnako je to aj s rastlinami. Ich prirodzené prostredie je dopredu známe. Kaktusárska spoločnosť disponuje informáciami, má mapy, rôzne denníky zo starých čias a z nových GPS systémy. V súčasnosti sa na sukulenty chodí s navigáciou na 5-metrovú presnosť, takže sa nedajú prehliadnuť. Výskyt rastlín je zmapovaný a ide sa na hotové. Napriek tomu sa dá nájsť aj niečo navyše. Za sukulentmi sa nechodí tak často ako do kaktusového Mexika, kde je to ešte podrobnejšie zmapované na vzdialenosť dvoch metrov, ale s povoleniami je to ťažké napriek tomu,že buldozéry často zničia celé územia kvôli diaľnici.

Posteľ Šípkovej Ruženky

"Počas expedície treba niekde aj prespávať," pokračuje O. Novák. "Nezabudnuteľným zážitkom pre mňa bolo ubytovanie v bývalej rezidencii zanzibarského sultána. V prvý deň aklimatizácie som mal trochu problémy s tlakom. Ťažko som si zvykal na nové podmienky. Ráno som sa zobudil celý spotený. Pikolík, ktorého mi pridelili, mal o moje zdravie obavy a robil si starosti s tým, ako mi pomôcť. Vypytoval sa ma na príznaky, mokré vankúše mi hneď vymenil a začal odháňať negatívne vplyvy na môj organizmus. Na to sú vraj najlepšie ibiškové kvety. Obložil mi nimi celú posteľ, mal som ich vo váze a všade, kde sa dali naaranžovať, doniesol mi z nich liečivý čaj. Neviem, čím to je, ale potom sa mi na počudovanie polepšilo. Cítil som sa ako sultán. Bolo to milé."

Keňa je krajina, ktorá bola vždy pod niečou nadvládou. Vystriedalo sa tam veľa národov, ktoré ju ovládali a využívali. Určitý čas to bol Zanzibar, potom Egypťania, Indovia, Číňania, Arabi, Portugalci, neskôr Angličania. Všetci tam zanechali svoje stopy či v ekonomike alebo vo zvyklostiach. Po Angličanoch zostal napríklad čaj o piatej. Dodnes je automatické, že v tej hodine sa všetko zastaví a podáva sa vo všetkých rekreačných strediskách čaj, káva a občerstvenie ako pozornosť. "Ľudia sú v Keni veľmi priateľskí, radi debatujú a hostia vás miestnymi špecialitami. Niekedy je ťažké odmietnuť ich pohostinnosť. Oni majú na rozdiel od nás času dosť, nikam sa neponáhľajú. Dôležité je nepustiť sa do reči s každým, ale jednať s náčelníkom. On má potom pocit dôležitosti, ostatní majú rešpekt a vy pokoj. Deti majú tendenciu 'obaliť' turistov a drankať všetko možné. Nezbavíte sa ich, kým to nedostanú."

V kufroch domov si Košičan odnášal nielen rastliny, ale najmä tisícky semienok z každého druhu. Predtým ich bolo treba vyzbierať, vyčistiť, niektoré sú použiteľné hneď, keď su suché, iné je potrebné vyslobodiť z rôsolu, vyprať ich a vysušiť, aby nesplesniveli. Za šesť týždňov sa toho nakopilo dosť. Hovorí sa, že keď si rastlinu neukradnete, neujme sa, ale k takému priznaniu žiadneho pestovateľa nedonútite a zvlášť keď sa vám "zapichne" do ruky.

Aloe vera nie je len zelené

"Vedel som, kam idem a čo tam môže čakať. Nepočítal som však s takou dobrou klímou, vďaka ktorej sa tam sukulentom tak darí," priznal O. Novák. "Overili sme si, že trebárs agénií je oveľa viac druhov, ako sme poznali, hlavne čo sa týka kvetov a rozmanitosti - od bielej po fialovú, tmavočervenú - celá škála farieb, rozdiel v koreňových systémoch a okrem kaudexových, ktoré majú dolu krásnu nohu zhrubnutú, sú aj vysoké, kde ho nenájdeme. Veľká časť Kene sú stepi, kde rastú euforbie tŕnité, ktoré vidno z diaľky. Ťažko sa cez ne prediera, aj keď na sukulenty sa chodí lepšie ako na kaktusy. Pri poranení ronia mlieko, ktoré je jedovaté. Stačí si utrieť čelo od potu a máte problémy. Do kaktusových lokalít sa bez topánok s oceľovou podrážkou nikto nevyberie. Na plantážach tam vo veľkom pestujú aloe vera. Vôbec som nevedel, že je aj červené a ružové. My poznáme iba zelené."

Nie vždy je to príjemná prechádzka. O. Novákovi prekážali v pralese malé jedovaté hady. Musel vraj dávať veľký pozor, keď sa zahľadel na zem na sukulenty a korálovky boli ovinuté okolo stromu nad ním. Najskôr musel preskúmať, čo sa na neho pozerá. Na gekončíky v reštaurácii, ktoré behali po stene do noci, si rýchlo zvykol. Opice boli otravné. Sadli si vedľa na stoličku a čakali, kým im niečo nehodíte. Ale inak pohoda. Pochutnával si napríklad na opunciách. Sukulenty na zemi, ale aj v jedálničku. Okrem toho, že si z nich robia domorodci živé ploty, dokážu z nich pripraviť po očistení ostňov rezne. Z plodov podobných fige robia chutné džúsy a kompóty, ktoré sú farebné - červené a žlté a na raňajky boli pripravené mištičky s opunciovým džemom.

Olda Novák - kaktusár telom i dušou by si radšej vybral krajinu kaktusov ako sukulentov, ale ponuky byť členom expedície sa jednoducho neodmietajú. Keňa bola novým poznaním. Aj keď sa blíži k sedemdesiatke, vôbec si nemyslí, že by si nemohol splniť svoj pichľavý sen a vycestovať do Mexika. Ešte by sa na to dal nahovoriť.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári