V úprimnom dojatí vyslovila myšlienky, ktoré si ľudia s menšími obmenami od nepamäti nosia v srdci. Aké ocenenie si vlastne zaslúžia žongléri s loptičkami, umením či obyčajnými písmenkami?
Od detstva človek sníva o tom, že jeho práca raz bude pekne zaplatená a jeho meno vyslovované so zbožnou úctou. Po skončení školy sa idey zrútia ako ruiny neudržiavaných slovenských hradov a každý je rád, že sa kdesi zamestná.
O peniazoch škoda rozprávať, pochvaly sa dočká tak trikrát za uhorský rok a jedinou útechou je kritika, vzletne nazývaná konštruktívnou, s cieľom nezaspať na vavrínoch a posunúť sa niekam dopredu.
Vnímanie manuálne pracujúcich ľudí, za ktorými vidno hmatateľný výsledok, je ustálené v konštantnom bode. Osoby vyučujúce, píšuce alebo filmujúce nepracujú, lež chodia do zamestnania. Zrátajú si riadky v novinách, počet obrazov či vydaných albumov, no námahu, pocuchané nervy a stratený čas, česť výnimkám, do súčtu nezahrnú.
Je smutným pravidlom, že ich zásluhy sú honorované väčšinou až po smrti. V tom lepšom prípade sa im dostane cti za života, pretože získajú akú-takú cenu. Nie je to málo? Len tak na okraj, za ňu si nič nekúpia.
Našťastie zostáva dobrý pocit z vykonanej práce. Ako povedala pani Linhardová, či je sviatok, alebo piatok. Čo už, daný stav sa nedá zmeniť. Človek sa s ním musí jednoducho zmieriť. Inak by v živote nepohol ani prstom.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
