rozhovor, v ktorom okrem iného prezradila, prečo sama seba rada a s úsmevom označuje za posledného žijúceho dinosaura.
Keď si človek uvedomí, koľko má M. Kráľovičová rokov – narodila sa v roku 1927 – tak by si možno v prvom momente položil otázku, prečo táto dáma nielenže naďalej hrá v divadle, ale rada prijíma ponuky do predstavení, ktoré sa realizujú s vidinou toho, že budú zájazdovať po celom Slovensku. Stačí však jedna sekunda v prítomnosti tejto herečky a všetko je hneď jasné...
„Mne absolútne neprekáža chodiť hore-dole po Slovensku s divadelnými zájazdmi," tvrdí stálica slovenskej divadelnej scény. "Naopak, milujem to, lebo milujem stretnutia s ľuďmi. O tom predsa je celý môj život. O stretnutí s divákom. No a keďže mi je jasné, že ľudia z celého Slovenska nebudú húfne chodiť do Bratislavy na naše predstavenia, o to radšej sa vyberiem ja za nimi. Argument, že by som si už pokojne mohla sedieť doma a oddychovať, u mňa neobstojí ani chvíľočku," prezradila.
Javisko je pre M. Kráľovičovú silným magnetom, ktorý ju priťahuje. „Pravda je taká, že nech by herečka robila čokoľvek, tak nikdy jej život nebude taký pestrý a zaujímavý, ako to, čo hrá v divadle. A to ma na tom nesmierne láka. Nech by som mala pocit, že je pre mňa niektorý deň akokoľvek všedný, vyjdem na javisko a som kým si len viete predstaviť. Nerada by som však bola, ak by to vyznelo tak, že herectvo robím preto, aby som napĺňala len a len svoje sny. Nie. Divadlo mi umožňuje podeliť sa o emócie, ktoré prežívam, s divákmi, mojimi spoluhráčmi..."
Narodila sa na dedine na Záhorí, šla študovať na konzervatórium a od roku 1948 je členkou činohry Slovenského národného divadla. „Od malička som vedela, že chcem byť herečkou. Som dedinčanka a podľa toho som aj bola vychovávaná. No ja som tak nejako túžila zažiť aj čosi viac. U nás na dedine bola akurát tak prašná cesta, po ktorej raz za čas zablúdil aj autobus. Bola som jedna z piatich detí a keď som bola ešte malá, tak moja stará mama mi čítavala z biblie krásne príbehy. No a neskôr, keď ona už nevládala čítať a ja som sa to naučila, tak som to čítavala ja jej. Chcela som si všetky tieto krásne príbehy prežiť a preto som ako dieťa chcela byť každú chvíľu niekým iným. Mníškou, sestričkou v nemocnici, lebo nosili krásne uniformy a vždy sa usmievali, potom učiteľkou, lebo tá vždy všetko vedela."
Dá sa povedať, že všetky sny sa jej splnili vďaka tomu, že sa rozhodla byť herečkou. „Na divadelných doskách som si prežila milióny rôznych životov, osudov. Hrala som Oféliu, Júliu, všetky Čechovove hrdinky, svätú Janu, George Sandovú... Intelektuálky, kráľovné, princezné, fatálne ženy. Myslím, že divadelná šťastena bola ku mne viac než naklonená. Za najväčšie šťastie však považujem to, že môžem hrať dodnes. Že mi to dovoľuje moje telo a že po tom piští moja duša. Sama o sebe rada a so smiechom hovorím ako o poslednom žijúcom dinosaurovi, lebo všetci tí, ktorí boli okolo mňa v divadle, keď som začínala, už odišli..."
Často sa jej ľudia pýtajú, ako to robí, že má stále takú chuť do života. "Odpoveď je jednoduchá. Radosť. Jednoducho rada žijem a som rada, že žijem... A keď sa ma niekto opýta, ako to, že nevyzerám na svoj vek, tak sa smejem, že to nie je pravda. Ja totiž mám oveľa menej, ako si myslíte. Jeden múdry Francúz raz povedal, že žiadna žena nemôže mať viac ako tridsať rokov. Takže mám stále iba 29 a na toľko sa aj cítim," dodala s úsmevom M. Kráľovičová.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
