ičanka Božena Albertiová, ktorá celý život zasvätila pomoci iným. Pracovala ako zdravotná sestra v ústave pre telesne postihnutých, neskôr dochovala svokru a dnes pomáha dcére na invalidnom dôchodku a dvom vnúčatám - polosirotám.

Pani Božena má 65 rokov. „Narodila som sa v Kecerovskom Lipovci," spomína. "To je malá dedinka neďaleko Košíc. Keď som mala päť rokov, presťahovali sme sa do Rankoviec, dedinky blízko Herlian. Tam som prežila detstvo. Mám staršiu sestru, s ktorou sme žili sami s mamkou. Otecko nám zomrel v roku 1948. Mamka pochádzala z Čiech. Hoci nás vychovávala sama, snažila sa nám umožniť vzdelávať sa. Sestra vyštudovala pedagogickú školu, ja zdravotnícku školu."

Mladá Boženka chcela byť lekárkou, avšak skorá smrť jej matky tieto plány zmarila. „Ukončila som stredoškolské vzdelanie a po maturite som nastúpila do vojenskej nemocnice. Najprv na interné oddelenie a po troch mesiacoch na chirurgiu, kde som ostala pracovať až do roku 1968. Práca na chirurgii ma bavila. Najprv som bola na oddelení a potom ako inštrumentárka na operačnej sále. Táto práca mi dala veľa skúseností a vedomostí, ktoré mi pomohli, keď som po materskej dovolenke nastúpila do ústavu pre telesne postihnuté deti."

Pracovala na jednu zmenu, keďže manžel bol zamestnaný a pri dvoch deťoch by nemohla chodiť na tri zmeny. „Nastúpila som v roku 1971 a vôbec som nemala potuchy, do čoho idem. Myslela som si, že pokiaľ mám prax na chirurgii, nemôže to byť zvlášť hrozné. Skutočnosť bola iná. Od začiatku som mala čo robiť, aby som to zvládla. Bola to totiž veľmi veľká psychická záťaž. Vidieť toľko postihnutých detí pokope chcelo trošku času vyrovnať sa s tým a začať sa na ne dívať ako na každého iného človeka."

Mala 210 detí...

Zvládať toho musela dosť, hlavne vyše 200 detí vo veku od 3 do 18 rokov s rôznymi postihnutiami. Po mozgovej obrne, po detskej obrne, s vrodenými chybami ako rázštepy chrbtice, ochorenia pohybového aparátu, znížený rast kostí, degeneratívne ochorenia, poúrazové stavy i deti, ktoré prekonali vnútorné ochorenia a niesli si následky ďalej. Boli tam aj deti dialyzované, deti, ktoré boli pripravované na transplantáciu a mnohé iné prípady. „Mali sme detičky-škôlkarov, ktoré sme podchytávali v ranom veku, aby sa čím skôr s nimi začalo rehabilitovať. Mali potom omnoho lepšie výsledky ako deti, ktoré prišli až v školskom veku. V ústave bolo vybudované rehabilitačné oddelenie, bazén i telocvičňa a bol tam veľmi dobrý personál. Bola zabezpečená kompletná starostlivosť. Mali sme troch lekárov - pediatra, ortopéda a rehabilitačného lekára na plný úväzok. Raz týždenne dochádzal aj neurológ a zubári."

Časy sa menia a aj spoločnosť sa rokmi inak díva na ľudí s telesnými chybami. Vždy sa však nájdu takí, ktorí musia reagovať negatívne na ľudí, ktorí sú iní. Aj deti z ústavu si neraz museli vytrpieť pohľady okoloidúcich. „Keď sme išli s deťmi na prechádzku, ľudia sa na nás dívali, akoby videli čosi, čo nie je normálne. Dívali sa na nich ako na chudáčikov. Ťažko bolo ľuďom vysvetľovať, že sú to deti, ktoré sa takisto potrebujú pripraviť do života, žiť napriek tomu, že sú postihnuté."

O rôzne zážitky v tomto smere nie je teda núdza. Pani Božena ich má dosť. „Raz sa stalo, že sme šli s deťmi na očné vyšetrenie. Čakali sme pred poliklinikou Juh, kde po nás malo prísť auto a mali sme ísť späť do ústavu. Pristavila sa pri nás babička a pýtala sa, či sú to moje deti. Odpovedala som, že áno. Asi sedem som ich tam vtedy mala. A ona mi na to hovorí: A máte ešte ďalšie deti? Ja som povedala, že áno, mám. Ona: A to všetky sú také? Odpovedala som: Áno, skoro všetky. Ona: A koľko ich máte? Ja, že 210," smeje sa pani Božena. „Tým som babku úplne odrovnala..."

V inom prípade ju však zamrzel prístup ľudí v autobuse. „Nastupovala som s deťmi pri bytovom podniku a nikto v autobuse im neuvoľnil miesto. Sedeli tam prevažne mladí ľudia. Bolo to nepríjemné. Vodič bol našťastie iný. Na nasledujúcej zastávke zastal a pekne upozornil mladých, aby vstali a uvoľnili miesto. Reakcie ľudí boli teda všelijaké..."

Aj tak ostala....

Pani Božena priznáva, že kvôli práci pociťovala menšiu profesionálnu deformáciu. „Mala som tendenciu doma kontrolovať deti, či sú v poriadku. Nebohý manžel mi vždy hovoril, že keď si myslím, že prácu psychicky nezvládam, aby som ju nechala. Zvládala som, no raz sa mi stalo niečo, po čom som takmer skončila. Priniesli nám dievčatko od Starej Ľubovne. Bola veľmi pekná, s dvoma vrkôčikmi, na ktorých mala mašličky. Mohla mať asi 6 rokov. Myslela som si, že dievčatko má niečo so srdiečkom, na prvý pohľad vôbec nebolo badať, že by mohlo byť postihnuté. Mala som ho odvážiť. Matka ho povyzliekala a opýtala sa ma: S protézkou alebo bez protézky. Až vtedy som sa na ňu lepšie pozrela a všimla som si to. Dievčatko malo namiesto nožičky protézu, lebo spadlo pod vlak..."

Nezvládla to a rozplakala sa. „Mama totho dievčatka ma utešovala a ja som nedokázala pochopiť, čo sa také niečo mohlo stať. Mamička mi na to povedala: Sestrička, ja mám doma ešte jednu postihnutú..." Rodičia vo všeobecnosti boli veľmi silní, hoci to zvládali rôzne. "Neraz sa rodiny aj rozpadli, no nikoho netreba odsudzovať, lebo toto sú ťažké životné skúšky." Pani Božena v tých časoch psychický tlak znášala ťažko, uvažovala dokonca o výpovedi. „Doktor mi však povedal, že aj tak ostanem. Mal pravdu. Ostala som..."

Oplatilo sa ostať nielen kvôli všetkému, čo lekársky a zdravotnícky personál dokázal, ale aj pre mnohé maličkosti, ktoré deti sestry naučili. „Mali sme chlapčeka, ktorý k nám prišiel a bol stále zamračený. Nerozprával. Mal srdcovú chybu a nevyvinuté pľúcka. Keď ležal, mal veľmi sploštený hrudník. Prvé, čo sme ho naučili, bolo vyplazovať jazyk," smeje sa pani Božena pri spomienke na malého pacienta. „Potom už bol veľmi rozkošný. Tlieskal rúčkami, smial sa. Vedel dať najavo radosť."

Všetci teda robili pre deti všetko. „Chceli sme im vytvoriť podmienky domova, vzdelania, liečenia. Rástli nám tam od materskej školy až po ukončenie štúdia. Niektoré deti nám dokonca skončili strednú ekonomickú školu, ktorú sme tam mali. Iné zas učilište, kde sa učili za obuvníkov a výšivkárky. Keď deti odchádzali, mali sme vždy pocit, ako by sme sa lúčili s vlastnými. Deti nám veľmi prirástli k srdcu. Toto povolanie sa nedá robiť pre peniaze. Ja som síce už v dochodku, ale v mojej práci pokračuje staršia dcéra Monika a vnučka Monika."

Pomáha dcére

Z tejto práce odišla pani Božena do dôchodku v roku 2000. Mohla si užiť pokoj v kruhu rodiny, ale osud jej karty zamiešal inak. „V roku 1991 mi na rakovinu pankreasu zomrel manžel. Vtedy sa začalo také naše zlé obdobie. Keď som odišla do dôchodku, pôvodne som mala odísť do Lučenca. Žila tam svokra, ktorá bola odkázaná sama na seba. Mala Alzheimera i cukrovku a teda nemohla ostať sama. Mala som ísť k nej, aby som sa o ňu postarala. Osud sa však s nami zahral a manžel zomrel aj dcérke Janke. Išlo o náhle úmrtie kvôli zápalu podžalúdkovej žľazy s krvácaním do brušnej dutiny. Mali dve deti. Jedno malo štyri roky, druhé rok a pol."

Plán sa teda úplne zmenil. „Nemohla som ju tu nechať samu s dvoma deťmi. Práve jej končila materská, potrebovala ísť do práce. Preto sme to riešili tak, že kým ešte bola na materskej, šla som na týždeň-dva k babke do Lučenca. Natrvalo som tam však nemohla odísť. Babičku sme teda presťahovali k nám, do Košíc."

Osud však nedal rodine vydýchnuť a doniesol ďalšiu tragédiu. „Janka nastúpila do práce, na oddelenie plastickej chirurgie. Pracovala asi týždeň, keď ju seklo v chrbte. Začal sa kolotoč - ortopédia, neurológia, neurochirurgia... Po vyšetreniach sa zistilo, že je nutná operácia. V roku 2001 teda absolvovala prvú a pred dvoma mesiacmi už šiestu. Päťkrát mala operované kríže a raz krčnú chrbticu..."

Po prvých dvoch operáciách absolvovala dcéra Jana kúpeľnú liečbu a následne nastúpila znovu do práce. No po tretej operácii sa jej stav už neupravil a bola nútená ostať na invalidnom dôchodku. „Lekári jej vedia pomôcť odstrániť bolesť a riešiť príznaky, no nevedia však príčinu ochorenia. Janka nikdy nevie, kedy bude znova nútená podstúpiť ďalšiu operáciu. Vonku chodí s paličkou. Do práce sa už vrátiť nemôže. A keďže korunky sa vždy zídu, vzala som v bloku miesto domovníčky. Susedia ma poznajú. Aj im pomáham, či okolo domu, alebo keď napríklad potrebujú pichať injekcie, či poradiť."

Ako pani Božena hovorí, vôbec nemá pocit, že je na dôchodku. „Ráno, keď začnem, som celý deň v jednom kolotoči. Nepremýšľala som, že sa nám toho toľko nakopilo. Vždy som si hovorila, že sú aj ľudia, čo sú na tom ešte horšie. Bola som rada, že som mohla dochovať svokru a že nebola odkázaná na domov dôchodcov. Vnučky rastú. Jedna je ôsmačka, druhá prváčka na gymnáziu. Som rada, že mám ešte toľko sily, že viem pomáhať. Človek má pri tom pocit, že nežije nadarmo."

Navrhla ju suseda

Prístup a obetavosť v kombinácii s neľahkým životným osudom vyniesli pani Božene nielen úctu okolia a rodiny, ale na Deň matiek aj veľmi pekné ocenenie za výnimočné materstvo. Navrhla ju Ing. Mária Semanová, podnikateľka, poslankyňa miestneho zastupiteľstva na Sídlisku nad jazerom, ktorá je zároveň aj jej susedkou. „Keď mi z Haligandy volali, bola som veľmi prekvapená. Hneď mi napadla tá suseda, ale ona sa k tomu nechcela priznať," smeje sa. "Nepovažujem sa za osobu, ktorá by mala byť nejako zviditeľňovaná. Som za to však veľmi vďačná. Cez to všetko si však myslím, že sú matky, ktoré dokážu viac," dodáva Božena Albertiová.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári