filharmónia Košice, zazneli nedávno v Dome umenia skladby od Gustava Mahlera a zároveň aj výber z jeho korešpondencie. O ten sa svojim prednesom postaral český herec Jiří Ornest. Po skúške pred večerným predstavením si našiel čas aj na rozhovor.

J. Ornest nepatrí medzi notoricky známe tváre z obrazovky, no poznať ho môžete zo seriálu televízie Prima Zázraky života či ako dlhoročného priateľa a kolegu Jana Krausa. Pochádza z umeleckej rodiny. Jeho otec bola divadelný režisér, mama herečka. Strýko Jiří Orten bol významný český básnik, druhý strýko herec. Po vyštudovaní pražskej DAMU pôsobil v Divadle E. F. Buriana a v Divadle Na zábradlí. Venuje sa alternatívnym formám divadla, divadelnej réžii, prekladateľstvu a tvorbe piesňových textov. Jeho manželkou je známa česká herečka Daniela Kolářová, s ktorou majú dvoch dospelých synov.

Do českých periodík poskytuje rozhovory nerád a veľmi zriedka, na Slovensku to však cíti inak. „K Slovensku mám totiž takpovediac nežný vzťah, ktorý vznikol v čase môjho dospievania, kedy som pravidelne chodieval do Tatier a túlal sa po krásnej krajine." Dôvody, prečo sa nehrnie do rozhovorov, sú jednoduché. „Jednoducho sa mi zdá, že všetko už bolo povedané. V poslednej dobe - čím som starší - je to totiž tak, že veľa nového sa v mojom živote nedeje. Ak aj áno, tak sú to väčšinou tragické veci, o ktorých nemám chuť hovoriť s niekým cudzím. No a tak isto sa nemenia moje názory na mnohé veci, takže neviem si predstaviť, čo nové by som o sebe mohol povedať. A hovoriť o tom, čo bolo? To sa predsa už vôbec nemení a to z minulosti, čo som bol ochotný na seba prezradiť, som už prezradil," podotkol s úsmevom.

Väčšinou sa na rozhovor nechá presvedčiť vtedy, ak treba podporiť niekoho z rodiny alebo blízkeho, alebo ak sa to týka konkrétneho projektu. Tak ako v Košiciach. „Podobné to bolo aj nedávno v Ostrave, kde pred premiérou muzikálu, ktorý som prekladal, som poskytol rozhovor do televízie. Už som sa sám sebe niekoľkokrát zaprisahal, že nebudem hovoriť o politike, ale v tom rozhovore som sa nejako rozrozprával a povedal som pár naozaj dosť ostrých viet na adresu politikov, dokonca som bol aj konkrétny. Čakal som, čo bude a ono nič! To ma dosť prekvapilo, lebo ak by sa niekto takto o mne vyjadril, tak by som sa možno odhodlal aj k facke. A nič. Tak teraz neviem, čo si mám o tom myslieť... Z toho, čo sa deje okolo nás, mi je často dosť zle od žalúdka a mám pocit, že možno len facka by pomohla, no vyzerá to, že ani k tej nedôjde..."

Isté veci neodmieta

Ponuku prísť do Košíc predniesť korešpondenciu Gustava Mahlera nemusel ani len zvažovať. „Sú isté veci, ktoré sa neodmietajú. Pre niekoho tieto atribúty spĺňajú ponuky do populárnych relácií alebo seriálov. Ja v prvom rade neodmietam, ak ma požiada o spoluprácu niekto z rodiny, v druhom rade ak ide o strýka Ortena a zisťujem, že tretí dôvod, kedy neodmietnem, je ten, ak ide o Slovensko. Presláviť ani zbohatnúť sa z toho nedá, no to pre mňa nie je rozhodujúce."

Do Košíc prišiel prednášať z osobných listov G. Mahlera a priznáva, že kontakt s týmto skladateľom bol pre neho veľmi zvláštny. „V klasickej hudbe mám veľké medzery a je mi to ľúto. Keď sa moji rodičia rozvádzali, tak otec od nás odišiel a vzal si so sebou všetky platne s klasickou hudbou. Doma ostali len jazzové a na tých som vyrastal, lebo som v podstate nemal ani inú možnosť. Bohužiaľ, zdá sa mi, že to, čo mi ušlo v klasickej hudbe, už nestihnem dohnať. Našťastie, inak je to s literatúrou, lebo bohatá knižnica nám ostala doma celá. Ak by som mal nájsť nejakú svoju mániu, tak jednoznačne by som sám seba označil za knihomoľa. Keď mi bolo ponúknuté prísť čítať z Mahlerovych listov, potešil som sa, lebo istým spôsobom mám rád epištolárnu literatúru, teda tú, ktorá je písaná v súkromnej korešpondencii. Je to možno tak trochu v istej miere forma voyerizmu, ak človek rád číta cudzie listy, no ak vyšli knižne, tak je to povolené, nie? Je to krásne nazeranie kľúčovou dierkou do života niekoho iného a na druhej strane - mnoho umelcov píše súkromné listy už s vedomím toho, že raz budú vydané knižne."

Listy dnes už píše málokto, J. Ornest tiež nie je výnimkou. „Ale pred pár rokmi som si v bazáre kúpil krásny nôž na listy. Doma som však zistil, že okrem rôznych šekov ním nemám čo otvárať. Tak som poslal mnohým mojim priateľom listy, v ktorých som im vysvetlil, že som si za nemálo peňazí kúpil nôž na listy a nemám ho ako využiť, tak nech mi pošlú pár riadkov. Bol som príjemne prekvapený, koľko krásnych listov som dostal... Fakt, že listy vymizli z našej komunikácie, ma mrzí. Maily za listy nepovažujem. No a esemesky? Snažím sa v nich čo najviac dodržiavať interpunkčné znamienka, písať správne čiarky, bodky a podobne, nech to aspoň sčasti vyzerá, že to písal človek a nie stroj." A hoci sa dnes k písaniu listov často nedostane, ako mladík ich napísal veľa. „Ľúbostných listov som napísal skutočne mnoho. Dúfal som totiž, že mi to v láske pomôže a dokázal som napísať neskutočne dlhé listy."

DAMU si užíval

J. Ornest sa pre štúdium na DAMU rozhodol preto, že sa mu to ukazovalo ako najschodnejšia cesta. „Pokladal som DAMU za najľahšiu školu a pripadalo mi, že štúdium na vysokej škole by malo byť o zábave a nie o vysedávaní na prednáškach a učení sa. Neupodozrieval som sám seba z veľkého nadania na iné ako humanistické odbory a vravel som si, že hádam som nejaký talent na herectvo možno podedil. Rozhodol som sa pre DAMU a vôbec to neľutujem, stretol som tam množstvo úžasných ľudí oboch pohlaví." Okrem iného aj svoju manželku D. Kolářovú. „Priznám sa, že do školy som toho veľa nenachodil, bolo to nádherné obdobie flákania sa a do bodky to splnilo moje predstavy."

Čo sa však týka predstáv o herectve, to je už iná vec... „Ja som totižto takpovediac od herectva ušiel. Stále sa síce točím okolo divadla, ale mám veľa iných pracovných príležitostí. Prekladám, režírujem, píšem texty. Dlhú dobu som si robil sám scénografa k predstaveniam, ktoré som režíroval. Herectvo samo - to by ma prestalo tešiť. Neviem, či by som to pomenoval tak, že som hľadal viac tvorivú aktivitu, lebo hranie je tiež pomerne tvorivé, hlavne ak ste v kolektíve a snažíte sa nájsť tú správnu súhru. Z iného súdka sú takzvané 'one man show', ktoré sú z môjho pohľadu masturbáciou. A keďže je tam publikum, tak je to verejná masturbácia."

Réžia mu vyhovuje oveľa viac, ťahalo ho to k nej vraj od začiatku. „Asi mám v sebe sklony k drezúre. Pripadá mi napínavejšie byť pri predstavení v pozícii režiséra ako herca. Keď ste režisér, nesmiete situáciu ani na chvíľu pustiť z ruky tak, ako ten, kto sa snaží o drezúru levov v cirkuse. Zatiaľ čo lev si môže v tej klietke pokojne aj pospať," podotkol s úsmevom.

Spolu s priateľom a kolegom J. Krausom pred časom vytvorili spolu komédiu Nahniličko, ktorú minulý rok mohli vidieť aj Košičania. „Je nesmierne úspešná a hoci sa hrá už roky, stále vypredaná. Ja som na to spočiatku chodil zakaždým do divadla, ale po dvestej repríze som si povedal a dosť - už sa mi o tom začalo snívať. Hehe. Aj ako herec som zažil niekoľko predstavení, ktoré sa hrali dlho a už mi dosť prekážali. Ak sa dlho hrá niečo, čo stojí za to, tak herec môže byť len rád. Väčšinou je to však inak. Keď vznikne zlé predstavenie, diváci to často vycítia, prestanú na to chodiť a stiahne sa to z repertoáru. Občas však nastane situácia, že ľuďom sa zapáči hlúposť a hrá sa to roky. Vtedy musí prísť k slovu absolútna profesionalita - vyleziete na javisko a hráte. Podľa mňa sa herec za svoj život stretne maximálne so štyrmi - piatimi naozaj výbornými predstaveniami. To je ako so ženami, po svete ich chodia milióny krásnych, ale môžete byť rád, ak na tú správnu pre vás natrafíte aspoň na jednu. Krásnych zážitkov človek nemá tak mnoho..."

Seriály neodmieta, ale vyberá

Tak ako na Slovensku, aj v Čechách sa seriály nakrúcajú ako na bežiacom páse. „Nikdy som si nepovedal - nebudem hrať v seriáli, lebo sa tým nechcem ponížiť. To by bola hlúposť. Seriály sú podľa mňa záchranou pre mnohých hercov, ktorí by inak nemali žiadnu prácu. Vďaka seriálom môžu slušne žiť, ale musia veľa pracovať, lebo nakrúcať seriály, ktoré sú na obrazovke niekoľkokrát do týždňa, je náročná práca. Oslovili ma zo päťkrát, párkrát som jednoznačne odmietol. Dvakrát som však chcel prikývnuť, no malo sa začať nakrúcať v lete. Jedno leto som už mal zaplatenú cestu do Argentíny, ďalšie leto do Číny a keďže oni nechceli čakať na mňa a ja som nebol ochotný sa vzdať ciest, tak sme sa nedohodli." Až kým neprišla ponuka na seriál Zázraky života z prostredia kliniky na asistovanú reprodukciu. „Partia hercov sa mi pozdávala, rola bola hlavná, tak som povedal, že do toho idem. Nie je totiž mojím cieľom, aby sa o mne hovorilo - to je ten herec, ktorý zomrel a nenatočil ani jeden seriál. Hehe. To nie je vizitka, ktorá z vás robí hrdinu."

V seriáli Zázraky života ako šéf kliniky - doktor Peter Diamant - často pomáhal partnerským párom k tomu najcennejšiemu v živote. „Aj moji dvaja synovia sú tými najväčšími zázrakmi v mojom živote. Mám ich rád, no priznávam, že im to nedávam príliš často najavo. Asi sa budú diviť, keď si toto prečítajú," prezradil s úsmevom.

S manželkou, herečkou D. Kolářovou majú dvoch dospelých synov - Šimona (1974) a Mateja (1977). „Čím sú starší, tým viac si rozumieme. Dobre sa im v živote darí, obaja sú muzikanti. S manželkou sme si povedali, keď boli maličkí, že sa posnažíme, aby každý z nich hral na jeden hudobný nástroj a ovládal jeden svetový jazyk. Nesnažili sme sa ich uchrániť od nášho povolania, lebo akékoľvek povolanie má svoje pre a proti. Ak skončíte z nejakých dôvodov pri práci, ktorá vás neteší, tak je to úplne prekliatie bez ohľadu na to, o akú prácu ide. Snažili sme sa im vytvoriť čo najlepšie detstvo, i keď sme mali obaja veľa práce. Ako si tak spomínam na moje výchovné metódy, tak to nemali ľahké, ale vyšli z toho celkom zocelení," dodal so smiechom.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári